Cestovanie, Zaujímavosti

Joži a Pali vycestovali na dedkovom Wartburgu: V Iraku sú ľudia ochotní nezištne vám pomôcť, no zároveň sa vám vyhrážajú smrťou (Rozhovor) 

„Vytiahli sme starkého Wartburga 353 z roku 1976, ktorý 20 rokov hrdzavel v garáži, a len s najnutnejšími opravami sme sa s ním dali na dvojtýždňovú výpravu až do Kurdistanu v Iraku,“ spomínajú cestovatelia.

Jozef Kmeť a Pavol Sivý pochádzajú zo susedných dediniek na strednom Slovensku – Čereňany a Oslany v okrese Prievidza. Obaja na vysokej škole študovali technické smery, no túžili objavovať a spoznávať svet. A tak sa postupne na spoločných dobrodružstvách priateľstvo pretavilo do cestovateľského dua Joži a Pali. V rozhovore nám priblížili, ako prebiehala ich cesta na Wartburgu do Iraku a s akými extrémami sa na trase stretávali. 

Epoch Times Slovensko: Patagóniou ste prešli na koňoch, Dunajom na nafukovacom člne a Vietnamom na motorke bez vodičského preukazu. To sú dobrodružstvá, na ktoré by si len tak hocikto netrúfol. Čo vás motivuje posúvať hranice adrenalínu stále ďalej?

Hľadali sme zážitky, ktoré sa vymykajú bežnému cestovaniu a nevadilo nám o niečo väčšie riziko. Zároveň, keď je človek donútený v danej krajine riešiť veci ako kúpa motoriek alebo koní, spozná aj krajinu a kultúru oveľa hlbšie. Rovnako máme jedinečnú schopnosť vypnúť tú časť mozgu, ktorá sa bojí neznámeho a jednoducho ideme. 

Nepovedal by som, že sme posúvali adrenalín, ani sme to tak nevnímali. Adrenalín si chceme ísť doplniť tento september na Mont Blanc. Vo všeobecnosti tieto naše cesty neboli veľmi adrenalínové. Adrenalín vnímam vtedy, keby som skákal z lietadla alebo sa stretol v divočine s medveďom. Vtedy sa mi rozbúši srdce, ale pri väčšine našich zážitkov sa to nedialo. 

Ako sa na svoje cesty s odstupom času pozeráte? Vrhli by ste sa do toho znovu?

Jasné, sú to zážitky, na ktoré budeme spomínať do konca života. Zároveň to posúva hranicu možného, ktorú si je človek ochotný pripustiť. Človeka to do určitej miery mení. Máme nadhľad nad niektorými oblasťami, pretože vieme, ako fungujú u nás a vieme to porovnať so zahraničím.

Dobrodružných ciest máte v portfóliu hneď niekoľko. Naposledy ste sa vybrali na Wartburgu (1976) do Iraku. Znie to až neuveriteľne…

Naši kamaráti z projektu Lada Svetom (ktorí práve teraz cestujú niekde po Ázii) išli na Ladách. Oni pôvodne vymysleli túto cestu. Ladu sme nemali, ale po starom otcovi bol v garáži starý Wartburg, ktorý sa nepoužíval. Prišlo nám to ako pekný projekt – oprášiť nepoužívané auto a zároveň na ňom podniknúť výpravu do Kurdistanu. Niektorí ľudia sa boja ísť na 15-ročnom aute do Chorvátska, takže sme chceli ukázať, že keď sa chce, tak sa to dá. Aj keď úplne bez problémov to nebolo.

V interiéri ale vyzerá mimoriadne nepohodlne a úsporne… 

Opak je pravdou. Zadné sedadlá sú ako lavica u starých rodičov, žiadne ergonomické tvarovanie. Do sedadiel sa dali napchať spacáky alebo mikiny, čo bol ďalší úložný priestor. Keby sme boli v aute traja, dalo by sa hovoriť o komforte, boli sme ale štyria. Základným nedostatkom boli asi hlavové opierky. Na zadných sedadlách sme ich simulovali spacákmi a oblečením, ktoré boli za zadným sklom. Falošne sme sa klamali, že ak by do nás niekto narazil, aspoň dvaja z nás nebudú mať zlomené väzy. 

Naše cesty majú spoločné to, že sa snažíme cestovať čo najlacnejšie. Wartburg bol doma, takže nás stál nula eur. Zároveň sme mali šikovného mechanika Janka, ktorý bol ochotný auto vopred pozrieť, vymeniť niekoľko tesnení a brzdy, aby sme túto cestu mohli absolvovať. 

Spomenuli ste, že auto roky hrdzavelo v garáži. Akými opravami a úpravami muselo prejsť pred tým, ako ste s ním vyrazili do Iraku?

Vymenili sme základné tesnenia, zapaľovanie, vymenila sa palivová nádrž a servisovali sme brzdy. Dokúpili sme aj doplnkovú výbavu, napríklad pravé spätné zrkadlo. Cena za auto a opravy predstavovala bezmála 550 eur vrátane oleja, benzínu, skúšobných jázd, STK aj PZP na štvrť roku.

Čo vám počas jazdy najviac vadilo a chýbalo? 

Musím povedať, že napriek tej nepohodlnej jazde nám asi najviac chýbal čas. Keď sme to chceli vtesnať do dvoch týždňov, bolo to veľmi náročné a neraz sme šoférovali celú noc. Zároveň bol pre mňa zaujímavým extrémom kultúrny kontrast v Iraku. Niečo sme už precestovali, ale okrem Dubaja sme ešte neboli v arabských krajinách. Prekvapilo ma, že v jeden deň nám boli ľudia ochotní nezištne pomôcť a zároveň sa nám vyhrážali smrťou. Akoby bolo v tejto krajine výraznejšie vidieť, kto je dobrý a kto zlý. 

Takéto dobrodružné výpravy môžu byť pomerne nákladné. Z akých zdrojov ste financovali cesty a ako ste plánovali rozpočet a svoje fungovanie?

Nepovedal by som, že to bola nákladná cesta. Na osobu nás stálo 14 dní len 599 €, pritom Wartburg nie je najúspornejšie vozidlo. Navyše sme so sebou niesli 30 litrov oleja, ktorý sa musí primiešavať pri tankovaní do benzínu. Mali sme karimatky a spacáky, takže sme spávali pri aute. V Kurdistane sme mali normálne ubytovanie, prípadne nás pohostili miestni študenti, u ktorých sme mohli spať aj na internáte. Zároveň sme videli, ako žijú, a mali sme šancu nasať kultúru a dozvedieť sa niečo nové. 

Na internát sme sa dostali, keď sme hľadali miesto na večeru. Keď sme videli oheň z grilu a niečo, čo vyzeralo ako reštaurácia, tak sme tam zastavili. Mali sme šťastie, lebo sme skončili v reštaurácii s čerstvými rybami. Keď sme po výdatnej večeri odchádzali, tak sme sa pýtali na hotel, no bolo to iba malé mestečko bez hotelov. Majiteľ tej reštaurácie nás potom zobral na internát a spýtal sa miestnych študentov, či nás prichýlia. 

Ako to vyzerá na internáte v Iraku? 

Internát v Iraku vyzerá veľmi odlišne. V prvom rade sú oddelené mužské a ženské budovy a sú strážené. U nás som zvyknutý na malú izbu s tromi posteľami, ale tam bol internát oveľa priestrannejší. Je ale pravda, že na izbe ich bolo šesť, ale krásne sme sa zmestili aj my štyria. Mali vlastnú kuchyňu a balkón. Boli to akoby spojené bloky, na každom poschodí veľké izby a šesť postelí. A žiadny neporiadok. Ja osobne som na žiadnom internáte na Slovensku nenašiel takú čistú izbu ako mali študenti v Iraku.  

Akí boli študenti? Dozvedeli ste sa od nich niečo takpovediac z prvej ruky?

Boli to študenti, ktorí sú jezídi – boli obetaví, dobrí a pracovití. Žiadna párty ako u nás, iba štúdium a futbal. Nechápali, že u nás si občas aj vypijeme. Z prvej ruky sme sa dozvedeli, že sa necítia úplne bezpečne, lebo sú menšina a majú strach z radikálov ISIS, ktorí ich šikanujú a v minulosti ich vyvražďovali. Bolo to veľmi smutné.

Vaším cieľom bol Kurdistan, ktorý je od Slovenska vzdialený viac než 2000 kilometrov. Ako prebiehala vaša cesta? 

Plán bol dostať sa čo najrýchlejšie do Kurdistanu. Zastavovali sme, keď sme potrebovali natankovať, alebo keď mal niekto plné zuby auta a potreboval sa natiahnuť. Čím dlhšie sme boli v aute, tým viac sa frekvencia zastávok stupňovala. Prvá zastávka bola už v Srbsku, keď nám prestali brzdiť brzdy. Hľadali sme náhradné diely a miestnych automechanikov. Náhradný diel sme nezohnali, ale časom sme sa brzdy naučili opravovať sami.

Ako na vás reagovali na hraniciach? Wartburg z roku 1976 sa len tak často nevidí… Nespôsobili ste tam trochu rozruch?

Trochu áno. Keď sme čakali v kolónach na hraniciach, prišli sa pozrieť na naše auto okolití vodiči luxusných áut. Keď sme otvorili kapotu a ukázali motor (3 valce – 1 liter), smiali sa, že kde je motor. Na tureckej hranici nás ale poslali na röntgen auta, či niečo nepašujeme. Neviem si predstaviť, ako by sme to do toho auta vôbec zmestili. Prišli sme na röntgen a Turci mali práve hodinový obed.

Potom sa menili zmeny, nová zmena si dala obed a potom nám po dvoch hodinách povedali, že röntgen nefunguje a náhradný príde zajtra. Doteraz nevieme, či to na nás iba skúšali, alebo čo sa vlastne dialo. Niekoľko autobusov začalo aj demontovať niektoré plechy, spod ktorých začali vyhadzovať kartóny cigariet. Nezvládli ten psychický tlak. Po ďalších piatich hodinách vraj už röntgen fungoval a išli sme.

Prechádzali ste viacerými krajinami. Ako vás vnímali miestni? Aké boli ich reakcie na Wartburg? 

Bolo to zaujímavé sledovať, pretože u niektorých ľudí to naozaj vzbudilo spomienky. Niekoľko starších pánov si dokonca sadlo za volant a bolo vidieť, že sú niekde vo svojej mladosti. Stalo sa to ešte v Srbsku a Bulharsku. V Srbsku nám toto auto dokonca zaistilo servis zadarmo aj s občerstvením v podobe rakije. 

Do samotného Iraku sa turisti veľmi nehrnú, keďže je už dlhodobo považovaný za menej bezpečnú destináciu. Ako ste sa tam cítili?

Cítili sme sa tam veľmi dobre, ľudia boli mimoriadne milí a pohostinní. Aj na internáte sme mohli spať na posteli, kým študenti spali na zemi. Toto je pohostinnosť, aká sa len tak nevidí. Bolo naozaj vidieť, že majú dobré a nezištné srdce.

U nás v Európe nie sme zvyknutí na to, že by na bežných kontrolách na ceste stáli obrnené vozidlá alebo muži s automatickými zbraňami. To bolo trochu mimo komfortnej zóny. Zároveň tu ale žijú mimoriadne dobrí ľudia, a tak tento zážitok spätne vnímam ako plný kontrastov.

Ak by ste to mali porovnať, tak v ktorej krajine ste sa cítili najbezpečnejšie a najviac vítaní? 

Na tejto ceste do Iraku sme väčšinu krajín iba v rýchlosti preleteli, takže takéto hodnotenie by nebolo úplne objektívne. Vo všeobecnosti, spomedzi krajín, kde sme boli, sme sa cítili najbezpečnejšie v Nepále. Hory nás akosi upokojujú. 

Bol to pre nás pohľad do arabského sveta. Doteraz sme precestovali hlavne hinduistické a budhistické zeme, ale prvýkrát sme boli dennodenne s arabskou kultúrou a minaretmi.

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK