Jadrový expert Naniaš: Výstavba nového jadrového reaktora je úplne v súlade s dlhodobou energetickou stratégiou Slovenska (Rozhovor)
Výstavba nového jadrového reaktora v Jaslovských Bohuniciach má ambíciu stať sa najväčším projektom v novodobej histórii Slovenska. Vláda projekt prezentuje ako kľúč k energetickej bezpečnosti, sebestačnosti a budúcemu ekonomickému rastu. Kritici však hovoria o politickom PR, extrémnych nákladoch a riziku, že projekt ostane len na papieri.
O téme sme sa detailne rozprávali s jadrovým expertom Mariánom Naniašom, ktorý sa dlhodobo venuje jadrovej energetike, bezpečnosti a financovaniu veľkých energetických projektov. V rozhovore vysvetľuje technické aj ekonomické súvislosti a pomenúva riziká, ktoré sa v politických debatách často zjednodušujú alebo úplne obchádzajú.
V rámci rozhovoru sa dočítate aj o tom:
– prečo podľa experta Robert Fico v otázke jadra nekoná náhodne, ale v súlade s dlhodobou stratégiou štátu,
– či má Slovensko reálnu šancu stať sa významným vývozcom elektriny v strednej Európe,
– prečo jadrová energia nie je „drahá“, ale drahé je riziko, ktoré jej pripisujeme,
– aké sú skutočné finančné a politické riziká projektu za 15 miliárd eur,
– prečo je výber Westinghouse geopoliticky aj technologicky dôležitý a čo môže priniesť spolupráca s USA a
– ktoré zdroje Slovensko hriešne nevyužíva.
Epoch Times Slovensko: V uplynulých dňoch premiér Robert Fico so slovenskou delegáciou navštívili amerického prezidenta Donalda Trumpa vo veci podpisu zmluvy na výstavbu nového jadrového reaktora americkou firmou Westinghouse. Reaktor sa má spustiť v Jaslovských Bohuniciach v roku 2040 alebo 2041. Mnohí kritici vlády tvrdia, že projekt sa v skutočnosti nemá šancu zrealizovať a že je to len PR kampaň premiéra, aby sa stretol s americkým prezidentom a predstieral, že sa stará o energetickú bezpečnosť krajiny. Ako to vnímate?
Marián Naniaš: U politikov je potrebné rozlišovať medzi tým, čo hovoria, a tým, ako konajú. Z ľudského hľadiska možno kritikov čiastočne chápať, ale energetika je príliš vážna národno-hospodárska oblasť, a preto by sme sa mali držať predovšetkým faktov. Robertovi Ficovi ako politikovi možno vytknúť všeličo (aj keď ja osobne zatiaľ takého politika, ktorému by sa nedalo niečo vytknúť, nepoznám), ale minimálne jedno si musíme priznať. Robert Fico bol (a aj je) počas celého svojho politického života veľký zástanca a usilovný podporovateľ jadrovej energetiky. A to konzistentne, či už ako politik opozičný, alebo ako vládny.
Tí, ktorí na neho v tejto súvislosti (a, bohužiaľ, často veľmi nevyberane) útočia, buď danej problematike dostatočne nerozumejú, alebo – a to sa mi zdá pravdepodobnejšie – na neho žiarlia, pretože im vzal veľmi mocnú politickú agendu, s ktorou by asi radi prišli oni sami. Stačí sa pozrieť do novinových archívov pred 20 rokmi. Keď jeho prvá vláda v roku 2006 naštartovala proces dostavby reaktorových blokov č. 3 a 4 v Mochovciach, aj vtedy sa vtedajšia opozícia na neho oborila. Výsledok jeho vtedajšieho rozhodnutia môžeme spoločne vidieť dnes – bolo to správne a múdre rozhodnutie.
A nakoniec sa stačí pozrieť na stále platný oficiálny dokument „Stratégia energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky”, kde je na strane 120 pod bodom č. 14 jasne napísané: “Zabezpečiť výstavbu nového jadrového zdroja o výkone 1200 MW k časovému horizontu 2025 ako náhradu za v tom čase dožívajúcu JE V2 v Jaslovských Bohuniciach”. Napriek tomu, že boli medzitým súvisiace energetické zákony a normy menené aj vládou, kde Robert Fico nebol, nikto tento strategický dokument ani nezrušil, ani nemodifikoval. Takže tu sa dá vlastne konštatovať, že Robert Fico koná úplne v súlade s platnou dlhodobou energetickou stratégiou Slovenska.
Premiér argumentuje tým, že po výstavbe reaktora bude môcť Slovensko vyvážať elektrickú energiu do iných krajín a môže sa takto stať významným medzinárodným hráčom. Je táto vízia podľa vás reálna?
V zásade áno, je to pravdivé. Po spustení a pripojení 4. reaktorového bloku jadrovej elektrárne Mochovce v tomto roku sa Slovensko stane energeticky sebestačným a čistým vývozcom elektriny. Už teraz patríme medzi európskych lídrov v podiele jadrovej energie na celkovej výrobe (vyše 60 %). Existuje predpoklad, že v nasledujúcich 15 až 20 rokoch bude Slovensko potrebovať o 15 – 30 TWh viac elektriny ročne z dôvodu dekarbonizácie priemyslu a elektromobility.
A ak nové kapacity prevýšia tento domáci dopyt, Slovensko bude môcť stabilne dodávať elektrinu aj susedným krajinám, čo nesporne zvýši jeho geopolitický a ekonomický význam. A v prípade výstavby nových jadrových blokov má Slovensko reálnu šancu stať sa nielen skutočne významným čistým vývozcom elektriny, ale zároveň posilní aj svoju pozíciu kľúčového energetického hráča v strednej Európe.
Ide o najdrahší projekt v histórii Slovenska, ktorý má stáť minimálne 15 miliárd eur. Kritici však hovoria o oveľa vyššej konečnej cene a poukazujú na to, že spoločnosť Westinghouse dodáva reaktory s omeškaním, predražením a bola už v krachu. Ako hodnotíte (ne)existujúcu verejnú diskusiu o tomto projekte a argumenty vlády v prospech nového slovenského reaktora?
Iste, ideálna situácia by bola, keby sa k vízii o budúcnosti Slovenska (a teda aj k jej energetickej stratégii) opäť stretla úplne celá paleta politickej elity (predstaviteľov politických strán) a spoločne sa zhodli na tom obraze Slovenska, ku ktorému by následne politici krajinu viedli. Špecificky zvlášť v energetike – veď treba mať na pamäti, že taký projekt nového jadrového reaktora (keď vezmeme dokopy všetky fázy od plánovania, projektovania, výroby komponentov, schvaľovacieho procesu, výstavby, spúšťania, prevádzky, a nakoniec vyraďovania) dnes časovo presahuje horizont jedného storočia! Áno, čítate dobre – je to viac ako 100 rokov! Žiaľ, v dnešnej situácii si to neviem celkom dobre predstaviť (a asi som nie sám), že by sa to dalo zrealizovať.
Druhá vec je otázka, prečo Slovensko potrebuje reaktor? Tu to politici trochu prekrúcajú. To, čo Slovensko skutočne potrebuje, je lacná elektrická energia! Dnes vidíme, že domácnosti majú cenu umelú, pretože je štátom vlastne dotovaná, a priemysel krachuje, pretože preň sú ceny neudržateľné! Toto je ten skutočný problém. No a jedna z ciest, ako to vyriešiť, je práve postaviť novú jadrovú elektráreň.
Prečo vybrali Westinghouse?
Treba si uvedomiť, že jadrová elektráreň, resp. jej výroba a dodanie nie je ako kovanie klincov, ktoré kedysi dokázal urobiť bez problémov každý dedinský kováč. Drvivá väčšina komponentov jadrovej elektrárne sú mimoriadne kvalitné materiály, kontrolované počas celého cyklu ich životnosti. A preto sú tam aj vyššie náklady. Teraz to náročky preženiem s porovnaním – ak by úplne „obyčajná skrutka“ stála napríklad jeden cent, tak tá „skrutka pre jadrovú elektráreň“ by mohla pokojne stáť aj 100 eur. Je to preto, lebo o nej budeme vedieť všetko – aký je to materiál, kto a kedy ju vyrobil, kto a kedy ju niekomu predal, kedy prišla do jadrovej elektrárne, kde a v akých podmienkach bola skladovaná, ako, kedy a kým bola kontrolovaná, a aj kedy a kým bola namontovaná, opravovaná atď.
V skutočnosti teda jadrová elektrina nie je drahá – drahé je riziko, ktoré jej priraďujeme. Čo sa týka výberu, vo svete nie je až tak mnoho možností, aj keď v súčasnosti ponúka nové jadrové reaktory viac ako 25 spoločností, v skutočnosti na trhu dominujú iba niektorí zavedení globálni hráči. Tých hlavných globálnych dodávateľov je iba päť:
Westinghouse Electric Company (USA): Ponúka vlajkový reaktor AP1000 a je považovaný aj za politického favorita v novej atómke v Jaslovských Bohuniciach.
KHNP (Kórejská republika): Víťaz tendra na dva nové bloky v českých Dukovanoch s technológiou APR1000/APR1400.
EDF (Francúzsko): Ponúka reaktory typu EPR, pričom v roku 2026 zápasí s nárastom nákladov na svoje prebiehajúce projekty.
Rosatom (Rusko): Aktívne buduje reaktory VVER-1200 doma aj v zahraničí (napr. Turecko, Egypt), hoci v EÚ naráža na obmedzenia.
China National Nuclear Corporation (CNNC) (Čína): Má prevahu v rýchlosti výstavby nových blokov typu Hualong One.
Potom sú ešte spoločnosti ponúkajúce malé modulárne reaktory (SMR). Tieto SMR sú v roku 2026 v centre pozornosti aj na Slovensku, kde prebiehajú štúdie uskutočniteľnosti pre viaceré lokality.
Rolls-Royce SMR (Veľká Británia): Podpísali dohodu o výstavbe prvého SMR v Česku a rokujú o projektoch na Slovensku
NuScale Power (USA): Prvá spoločnosť so schváleným dizajnom SMR v USA, aktívna aj v európskom regióne.
GE Hitachi Nuclear Energy (USA/Japonsko): Ponúka reaktor BWRX-300, o ktorý je záujem v Poľsku a uvažuje sa o ňom aj na Slovensku.
Newcleo (Taliansko/UK): Spolupracuje so slovenskou spoločnosťou JAVYS na využívaní vyhoreného paliva v olovom chladených rýchlych reaktoroch.
X-energy (USA): Vyvíja vysokoteplotné plynom chladené reaktory vhodné pre priemyselné využitie.
TerraPower (USA): Spoločnosť založená Billom Gatesom, ktorá buduje demonštračný reaktor Natrium.
No a treba spomenúť aj inovatívne a pilotné projekty, kde sa presadzujú aj menšie firmy s úzko špecializovanými technológiami napr. mikroreaktormi ako je Oklo Inc., a Kairos Power, ktorá vyvíja reaktory chladené roztavenými soľami a taktiež Holtec International, ktorá ponúka vlastný dizajn SMR-160.
Vo vzťahu k projektu Westinghouse (AP1000) treba vnímať aj ďalšiu veľmi dôležitú skutočnosť, a tou je, že takéto isté tri reaktorové bloky idú stavať susední Poliaci a že Ukrajina plánuje až deväť takýchto veľkých blokov, aby posilnila svoju energetickú nezávislosť a bezpečnosť. Inými slovami – v tomto trojuholníku (Poľsko, Slovensko, Ukrajina) vznikne veľmi silné teritoriálne zoskupenie takýchto jadrových reaktorových blokov AP1000, čo určite prinesie veľkú synergiu.
Aké riziká vidíte vo financovaní projektu a jeho prípadnom predražení?
Investície do jadrovej energetiky sú v porovnaní s klasickou (fosílne palivo, nafta, plyn) zásadne odlišné. V nákladovej štruktúre jadrovej elektrárne zväčša prevažujú vysoké kapitálové náklady (CAPEX) na výstavbu. Nasledujú prevádzkové náklady (OPEX) vrátane paliva, údržby, ale aj nákladov na bezpečnostné opatrenia a likvidáciu vyradených elektrární (Decommissioning), pričom celkové náklady na kWh elektriny z nového jadrového zdroja môžu byť v porovnaní s inými zdrojmi relatívne vysoké, čo ovplyvňuje ekonomickú životaschopnosť celého projektu.
Kapitálové výdavky (CAPEX) sú najväčšou položkou a predstavujú približne 60 % až 80 % celého projektu. Zahŕňajú projektovanie, inžinierske práce, licencie, samotnú výstavbu a úroky z úverov počas realizácie. Pri nových elektrárňach tieto sumy dosahujú desiatky miliárd eur.
Prevádzkové výdavky (OPEX) tvoria zhruba 15 % až 25 % a zahŕňajú údržbu, mzdy zamestnancov, poistenie a bezpečnosť. Zaujímavosťou je, že náklady na samotné jadrové palivo predstavujú len 5 % až 10 %. Na rozdiel od plynových alebo uhoľných elektrární tvorí cena paliva (uránu) len malú časť celkových nákladov, čo prispieva k stabilite ceny vyrobenej elektriny. Navyše jadrové palivo ostáva v reaktore viac rokov a nie je potrebné ho denno-denne dopĺňať tak, ako je to pri klasických či plynových elektrárňach, teda sa netreba obávať “zatvorenia kohútika na potrubí” na strane dodávateľa.
No a náklady na vyradenie jadrovej elektrárne (Decommissioning) sú tiež dôležitá dlhodobá položka, ktorá pokrýva demontáž a dekontamináciu reaktora (zariadení) po skončení životnosti, a plánuje sa už vopred. Na vyraďovanie a odpad je 1 % až 5 %. Hoci ide o miliardové sumy, v prepočte na celkovú vyrobenú energiu počas životnosti elektrárne tvoria tieto náklady relatívne malý percentuálny podiel. Z pohľadu financovania teda môžeme vidieť, že štruktúra nákladov na jadrovú elektráreň je v porovnaní s inými zdrojmi energie špecifická vysokým podielom počiatočných investícií a relatívne nízkymi prevádzkovými nákladmi. Ale práve vysoké počiatočné investície ovplyvňujú celkové náklady na elektrinu, ako aj rozhodovanie o konkrétnom projekte.
Tak ako sme spomenuli, že dnes nový jadrový projekt časovo presahuje sto rokov, zohráva tu nesmierne dôležitú rolu politická stabilita (aby nasledujúca vláda projekt nezastavila). Aktuálny trend pre rok 2026 je poznačený nárastom jadrových investícií – očakáva sa, že globálny trh s jadrovými elektrárňami vzrastie na približne 34,61 miliardy USD.
Riziká pri financovaní jadrových elektrární ako také zahŕňajú teda obrovské kapitálové náklady, relatívne dlhú výstavbu (minimálne 5 rokov) s častými prekročeniami rozpočtov a harmonogramov, technologické a prevádzkové problémy, politické a regulačné riziko (závislosť od štátnej podpory) a neskôr aj náklady na likvidáciu a nakladanie s rádioaktívnym odpadom, čo môže niekedy urobiť z financovania hazard s verejnými (ale aj súkromnými) peniazmi. Hlavné finančné a investičné riziká sú nepochybne tie extrémne vysoké počiatočné náklady, ale patrí sem aj prekračovanie rozpočtov a nedodržiavanie harmonogramov, čo sú vlastne dodatočné náklady, ktoré zvyšujú celkovú cenu projektu.
Jedným z rizík je aj závislosť od štátnej pomoci. Ziskovosť je často podmienená štátnymi zárukami, dotáciami, daňovými úľavami, čo ukazuje na inherentné riziko pre súkromných investorov. Samozrejme, môžu sa tu vyskytnúť aj prevádzkové a technické problémy, pretože problémy so spoľahlivosťou počas prevádzky vedú súčasne k stratám. Jedným z ďalších rizík je neistota trhu, keď sa objaví konkurencia lacnejších obnoviteľných zdrojov, a finančnú neistotu zvyšuje aj kolísanie cien elektriny. Medzi riziká ďalej patrí prípadná zmena politickej situácie a vôle, pretože projekty môžu byť priamo ovplyvnené zmenami vlády a politickými prioritami.
A v neposlednom rade je to aj prísna regulácia. Časté zmeny v bezpečnostných predpisoch môžu zvýšiť náklady. No a bezpečnostné incidenty, aj keď zriedkavé, so sebou nesú katastrofálne finančné dôsledky: naposledy sme to mohli vidieť na vynútených opatreniach po havárii na jadrovej elektrárni Fukušima.
Pri nových typoch reaktorov môžeme vari ešte spomenúť aj technologické riziká, pretože investície do nových technológií (napr. SMR) nesú riziko neoverenej technológie. Takže v sumáre práve pre toto všetko sú investície do jadrovej energetiky často považované za vysoko rizikové, a aby sa mohli stať atraktívnymi aj pre súkromný kapitál, vyžadujú silnú podporu štátu.
Premiér zdôvodňuje potrebu nového reaktora tým, že súčasným reaktorom sa končí životnosť. Kritici však tvrdia, že dožíva len jediný funkčný blok v Jaslovských Bohuniciach, aj to až v roku 2040. Kde je teda pravda?
Zrejme sa tu myslí jadrový reaktor 3. bloku v Jaslovských Bohuniciach. Je to reaktor typu VVER 213, ktorý bol spustený do komerčnej prevádzky 14. februára 1985. Pôvodná (projektová) plánovaná životnosť reaktorov VVER-213 (to je druhá generácia VVER) bola oproti reaktorom prvej generácie (VVER-230, ktoré mali projektovú životnosť 30 rokov) predĺžená na 45 – 55 rokov. Ale v princípe – vďaka modernizácii a pokroku v materiálovej vede – by mohla dosiahnuť 60 rokov či dokonca viac. Konkrétna životnosť (ako ukazujú skúsenosti elektrárenských spoločností) však závisí od skutočného stavu každého reaktorového bloku, kvality kontrol a rozhodnutia jadrového dozoru.
Vždy ide o individuálny prístup – celkovo sa všade vo svete rozhodnutie o predĺžení životnosti konkrétneho energetického bloku (nielen VVER-213) prijíma po dôkladných štúdiách a bezpečnostných posúdeniach: Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) má k tomu podrobné manuály. Všeobecne je však pre argumentáciu politikov takéto stanovisko relevantné, pretože výsledok možného predĺženia životnosti reaktora nikto vopred nepozná a ani nemôže zaručiť.
Premiér hovorí, že nový reaktor by mal byť v stopercentnom vlastníctve štátu, pričom kritizuje svojich predchodcov za to, že predali strategické podniky do súkromných rúk. Súčasných šesť funkčných jadrových reaktorov dnes z 34 % vlastní štát a z 66 % súkromná spoločnosť EPH. Premiérovi oponenti však tvrdia, že v máji si súčasná vláda neuplatnila predkupné právo, aby kúpila akcie od firmy Enel, čím by Slovensko vlastnilo 51 % akcií v Slovenských elektrárňach. Štát tak mohol získať do svojich rúk jadrové aj vodné elektrárne. Je to tak?
Kritika premiéra (dnes už historického predaja Slovenských elektrární talianskemu ENEL-u) je oprávnená. Cena, za ktorú bola spoločnosť vtedy predaná, bola takpovediac smiešna. Navyše vtedy argumentovali tým, že „štát je zlý hospodár“, pričom predali slovenskú štátnu spoločnosť (väčšinový podiel spolu s manažovaním) fakticky inej štátnej spoločnosti, akurát z iného štátu.
Na druhej strane mal vtedy taliansky ENEL úprimný záujem o jadrovú energetiku, a keby nebolo došlo k havárii vo Fukušime, boli by „slovenské skúsenosti“ Talianom určite pomohli naštartovať ich vlastný jadrový program. Toto obdobie je skôr na dlhšiu samostatnú diskusiu. Treba priznať, že na oboch stranách sa urobili aj chyby, ale boli aj kladné výsledky.
Čo sa týka neskoršej transakcie medzi ENEL-om a EPH-Slovensko, nepoznám úplné podrobnosti, takže bolo z mojej strany neseriózne, keby som sa k tomu vyjadroval.
Aké sú výhody toho, ak sú jadrové elektrárne vo vlastníctve štátu, a aké, ak sú vo vlastníctve súkromnej spoločnosti?
Model vlastníctva jadrovej elektrárne – či už ide o štátnu, súkromnú alebo kombinovanú formu – prináša rôzne výhody a nevýhody. Hlavným cieľom štátnych podnikov je spravidla verejný záujem, teda bezpečnosť, stabilita dodávok a energetická nezávislosť. Súkromné spoločnosti, prirodzene, cielia na vyššiu efektivitu a ziskovosť. To však so sebou nesie potenciálne riziko, že snaha o znižovanie nákladov sa môže priamo odraziť na investíciách do technológií či na rozsahu preventívnych bezpečnostných opatrení, ale aj na tvorbe cien energie pre spotrebiteľov.
Štátne spoločnosti bývajú dotované (štát môže regulovať ceny, čím chráni spotrebiteľov pred extrémne vysokými nákladmi), súkromné sú zase viac pod tlakom trhu. Nevýhoda štátnych energetických spoločností sa môže prejavovať v nižšej efektívnosti a vyššej byrokracii: sú pre ne typické dlhšie rozhodovacie procesy, sú menej flexibilné a často majú vyššie prevádzkové náklady.
Súkromné firmy sú pod tlakom zisku a to ich vedie k lepšej prevádzkovej efektivite, inováciám a modernizácii. Je tam menej politickej intervencie a viac trhových princípov. Pri súkromnom financovaní nesie hlavné riziko investor (súkromná spoločnosť), nie daňoví poplatníci. Samozrejme, sú tu aj nevýhody. Orientácia na profit môže viesť k ohrozeniu bezpečnosti, pretože snaha znižovať náklady môže viesť až k zanedbaniu bezpečnostných štandardov. Priorita zisku sa tak dostane do konfliktu s verejným záujmom aj s najvyššími bezpečnostnými normami. A začiatok takéhoto procesu môže byť nenápadný – môže ním byť napríklad jednoduché zrušenie preventívnych kontrol a opráv zariadení.
Ak súkromná spoločnosť nie je ekonomicky dostatočne silná, môže do sektora vniesť nestabilitu, keďže neexistuje záruka, že sa vyhne bankrotu. Podstatným aspektom je aj smerovanie zisku, ktorý v tomto prípade končí u akcionárov, a nie u občanov. Mnohé krajiny preto vnímajú ako najlepší kompromis kombináciu štátneho a súkromného vlastníctva, kde štát stanovuje prísne pravidlá a vykonáva dohľad.
Podľa premiéra financovanie projektu nijako nezaťaží peňaženky slovenských občanov. Blok sa má postaviť za cudzie investície, ktoré sa budú splácať predajom vyrobenej elektrickej energie. Ako hodnotíte tento plán?
Financovanie jadrových elektrární sa v súčasnosti opiera hlavne o kombináciu štátnej podpory a dlhodobých zmluvných mechanizmov, ktoré majú eliminovať vysoké investičné riziko. Existuje viacero princípov a modelov. Napríklad fínsky model Mankala, kde akcionári (okolité mestá, priemyselné podniky a energetické firmy) investujú do projektu výmenou za právo odoberať elektrinu za výrobné náklady. Tento model je založený na neziskovom princípe pre materskú spoločnosť.
Ďalej sú to dva typické modely. Prvý je tzv. CfD (Contract for Difference), keď štát garantuje investorovi fixnú výkupnú cenu elektriny (tzv. strike price). Ak je trhová cena nižšia, štát doplatí rozdiel; ak je vyššia, investor prebytok vracia štátu. Tento model bol použitý napríklad pri projekte jadrovej elektrárne Hinkley Point C v Anglicku.
Druhý typický model je tzv. RAB (Regulated Asset Base). Spotrebitelia pri ňom platia malý poplatok v rámci účtov za elektrinu už počas fázy výstavby. To znižuje náklady investora na obsluhu dlhu a robí projekt atraktívnejším pre komerčné banky.
Existuje aj úplne iný model priamej štátnej účasti a úveru. Vlády často poskytujú priame pôžičky, štátne záruky za úvery od komerčných bánk alebo kapitálové vstupy, čím znižujú úrokové sadzby, ktoré sú pri miliardových investíciách kľúčové.
No a teraz proklamované tzv. „zelené financovanie“ (v rámci taxonómie EÚ). V roku 2026 je konečne už aj jadrová energia plne integrovaná do udržateľných financií EÚ, čo projektom umožňuje prístup k „zeleným dlhopisom“ s výhodnejším úročením. Hodnotenie plánu na nový jadrový reaktor financovaný z externých zdrojov a splácaný predajom elektriny by mal zahŕňať analýzu rizík (závislosť od investora, potenciálne predražené náklady, neistotu cien elektriny) verzus prínosy (energetická sebestačnosť, stabilné nízke ceny, eliminácia emisií).
Kľúčové oblasti sú transparentnosť procesu, reálne ekonomické prepočty návratnosti, porovnanie s inými zdrojmi a záruky, že to občanov nebude zaťažovať – a to aj napriek kritike opozície, že ide o budovanie dlhu na pleciach daňových poplatníkov.
Očakávate, že projekt môže prilákať zahraničných investorov napríklad z EÚ či Ázie?
Celkom určite. Projekt novej jadrovej elektrárne na Slovensku má potenciál prilákať zahraničných investorov a možno aj partnerov nielen z EÚ, ale aj z Ázie. Spôsobuje to strategická poloha lokality (trojuholník Poľsko – Slovensko – Ukrajina) a potreba zabezpečiť energetickú bezpečnosť a rozvoj moderných technológií, ako sú malé modulárne reaktory (SMR). Slovensko má strategickú polohu: je v srdci Európy a v dosahu kľúčových trhov. Bude to obrovský trh a potreba nových zdrojov energie je v celej Európe vysoká.
Investície otvárajú smer, ktorý je pre investorov zaujímavý nielen preto, že nové jadrové kapacity znižujú závislosť od fosílnych palív, čo je pre EÚ kľúčové, ale aj preto, že sa Slovensko zameriava na pokročilé technológie ako SMR, ktoré sú atraktívne pre inovácie a potenciálne rýchlejšiu výstavbu. A čo je dôležité – existuje tu silná politická podpora na vládnej úrovni. Podpísané dohody, napríklad aj tá s USA, signalizujú seriózny záväzok a otvárajú cestu rozsiahlym investíciám. Takže ak má Slovensko také ambiciózne plány s jadrovou energetikou, ktoré priťahujú pozornosť zahraničných partnerov, zvyšuje sa tým pravdepodobnosť, že nové projekty budú financované a realizované aj s medzinárodnou spoluprácou.
Môže tento projekt pomôcť Slovensku stať sa energeticky sebestačnejším a znížiť závislosť od dovozu energií z Ruska?
Slovensko nemá žiadnu šancu byť plne energeticky sebestačné! V súčasnosti síce vykazujeme vysokú sebestačnosť v produkcii elektrickej energie, ale aby sa Slovensko skutočne stalo energeticky sebestačným, nie je fakticky možné. Slovensko má pár zdrojov (veľmi nekvalitného) uhlia, máme aj nejaký plyn, naftu, ale sú to iba také paberky. Vodné toky sú už viac-menej využité. Žiaľ, stupeň Nagymaros sa v rámci sústavy Gabčíkovo na Dunaji v spolupráci s Maďarmi nepodaril (ich vinou), ale ďalšia prečerpávacia elektráreň (možno niekde na Ipli) by bola veľmi užitočná. Dokonca aj priamo nad Bratislavou by mohla stáť vysokovýkonná prečerpávacia vodná elektráreň, ale kto by to povolil? Asi nikto…
Energeticky sebestačnejším Slovensko byť, pochopiteľne, môže. No na dosiahnutie väčšej sebestačnosti sú potrebné masívne investície do obnoviteľných zdrojov energie (najmä do fotovoltiky a veternej energie), ďalej do skladovania energie (batériové systémy) a aj do modernizácie distribučných sietí.
Na čo je naše Slovensko také bohaté a čo tak hriešne nevyužíva, sú termálne podzemné vody. Tu by sa dalo – a zrejme aj žiadalo – urobiť v budúcnosti viac. Takže realisticky nám z toho skutočne vychádza jediný optimálny variant – a tým je jadrová energia. Tu sa ukazuje, že keďže sa čerstvé jadrové palivo dá kúpiť, doviesť a skladovať v predstihu, možno ho v určitom zmysle vnímať ako náš domáci zdroj. A to sa týka aj nového reaktora.
Vo využívaní jadrovej energie existuje zvláštny paradox. Na Slovensku je uránu dosť, lenže ho neťažíme a nevyužívame. Paradoxne sa to dosť podobá na spomínaný Nagymaros – ani vtedy nerozhodovali technické či ekonomické argumenty, ale odpor maďarskej elity, ktorá mala v danej lokalite vily a víkendové domy a projekt jednoducho zablokovala.
Môže projekt ovplyvniť trh s elektrinou v strednej Európe a konkurencieschopnosť slovenských firiem?
Jednoznačne môže – a veľmi pozitívne. Môže to byť veľmi dobrý krok pre budúcnosť Slovenska. Prevládajú tu pozitívne aspekty, z pohľadu energetickej bezpečnosti a nezávislosti Slovensko už dnes produkuje viac ako polovicu elektriny z jadra, čo je stabilný energetický zdroj bez závislosti od dovozov plynu alebo uhlia. Podpísaná dohoda, ako aj už uplatňovaná politika v jadrovom palive diverzifikuje dodávateľov (od ruskej technológie k americkej), presnejšie: nie úplne nahrádza, ale navyše dopĺňa. A to je v kontexte geopolitiky múdre. Určite to môže pomôcť znížiť prípadné riziká výpadkov a stabilizovať ceny energie pre domácnosti aj pre priemysel.
Z pohľadu nízkych emisií a tzv. zelenej transformácie je práve jadrová energia jedným z najefektívnejších spôsobov na dosiahnutie uhlíkovej neutrality. Produkuje minimum CO2 v porovnaní s fosílnymi palivami, čo sa hodí k cieľom EÚ (Fit for 55). Pre Slovensko, ktoré chce byť konkurencieschopné aj v zelenom priemysle, by to mohlo znamenať lacnejšiu energiu napríklad pre elektromobilitu alebo výrobu vodíka. No a projekt má aj ekonomický prínos: vytvára tisíce pracovných miest počas výstavby a prevádzky, priláka investície a posilní domáci priemysel (napr. dodávateľov komponentov a pridružené servisné služby). Určite to prispeje k rastu HDP, najmä v regióne Trnavy.
Ako hodnotíte bezpečnostné a politické riziká tohto projektu, napríklad v kontexte medzinárodných sankcií alebo dodávok technológií?
Samozrejme, určité negatívne aspekty a rôzne riziká existujú pri každom projekte. Suma 13 až 15 miliárd eur predstavuje pre krajinu ako Slovensko obrovskú záťaž. Ak sa to bude financovať iba cez štátny rozpočet alebo dlh, mohlo by to zaťažiť verejné financie. Spomenuli sme už, že projekty jadrových elektrární niekedy prekročia rozpočet a meškajú. Kto by to vtedy zaplatil – daňovníci alebo spotrebitelia cez vyššie ceny elektriny?
Z pohľadu bezpečnosti a rádioaktívneho odpadu existujú určité riziká. Aj keď moderné reaktory sú navrhnuté s dôrazom na vysokú bezpečnosť, riziko havárie, akokoľvek malé, existuje vždy. Jadrový odpad sa vníma ako dlhodobý problém – a Slovensko stále hľadá finálne úložisko. Proti môže byť aj verejná mienka, hoci technológie sa výrazne zlepšili. V lokalitách okolo Jaslovských Bohuníc a Mochoviec je postoj obyvateľov ústretovejší. Rozumné alternatívy pre Slovensko (v zmysle vyššieho podielu obnoviteľných zdrojov) v skutočnosti neexistujú. Jadrová energia totiž poskytuje stabilný základ, tzv. baseload, ktorý obnoviteľné zdroje energie bez batériových systémov alebo vodíka ešte plne nenahradia. Ak bude projekt dobre manažovaný, pod prísnym dohľadom expertov vrátane odborníkov z EÚ a s maximálnou transparentnosťou, môže to byť určite pozitívny krok.
Slovensko potrebuje nevyhnutne modernizovať energetiku, aby zostalo konkurencieschopné v EÚ a znížilo závislosť od Ruska. Bez dobrého plánu na financovanie a eliminovanie rizík by to však mohlo skončiť ako drahý experiment.
Ako plánujeme chrániť nový reaktor pred kybernetickými hrozbami či teroristickými útokmi?
Pri projektovaní a výstavbe novej jadrovej elektrárne sa musia rešpektovať odporúčania Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE). Táto poskytuje usmernenia na ochranu jadrových elektrární pred kybernetickými a teroristickými útokmi prostredníctvom svojej série dokumentov o jadrovej bezpečnosti (NSS). Treba si však uvedomiť, že hoci MAAE stanovuje medzinárodné štandardy, zodpovednosť za implementáciu týchto opatrení nesie jednotlivý štát. MAAE má návody zamerané na prevenciu, odhaľovanie a reakciu na fyzické hrozby, ako sú sabotáž a neoprávnený prístup.
Tieto odporúčania sú podrobne opísané v celej sérii dokumentov, napr. v NSS č. 13 (ochrana jadrového materiálu a zariadení jadrových elektrární pred sabotážou). Jadrové elektrárne sa projektujú a stavajú v princípe tzv. obrany do hĺbky. O tzv. vnútorných hrozbách sa hovorí v manuáli NSS č. 41-G. A pokyny proti kybernetickým útokom (počítačová bezpečnosť) sú v dokumente NSS č. 42-G. Technické usmernenia sú obsahom NSS č. 17-T (Rev. 1) a NSS č. 33-T. Uplatňuje sa stupňovitý prístup s plánovanou reakciou na prípadné incidenty.
Dokumenty MAAE majú odporúčajúci charakter, no Euratom vo svojich nariadeniach zaviazal členské štáty k tomu, aby ich považovali za záväzné predpisy. Takže sa musia povinne aplikovať. V rámci MAAE existujú v tejto oblasti aj špeciálne bezpečnostné opatrenia. Ide o pomoc pri reakciách na rôzne incidenty, aby sa zabezpečilo, že zariadenia dokážu odhaliť, analyzovať a zmierniť následky aj prípadného kybernetického útoku.
Usmernenia MAAE navyše dopĺňajú niekoľko medzinárodných právnych rámcov, ktoré kriminalizujú trestné činy súvisiace s jadrovou energiou, ako je Dohovor o fyzickej ochrane jadrového materiálu (CPPNM) a tzv. Medzinárodný dohovor o potláčaní činov jadrového terorizmu. Toto všetko bude musieť byť zakomponované do nového jadrového projektu.
Môže výstavba reaktora ovplyvniť vzťahy Slovenska s Európskou úniou alebo NATO?
Nielen môže, ale určite aj ovplyvní. Výstavba nového jadrového bloku v Jaslovských Bohuniciach, ale aj rozvoj malých modulárnych reaktorov budú mať kľúčový vplyv na strategické postavenie Slovenska v EÚ a NATO, najmä v oblasti energetickej bezpečnosti a znižovania závislosti od Ruska. Vo vzťahoch s EÚ to v praxi potvrdí plnenie nášho záväzku v dosahovaní klimatických cieľov a dekarbonizácie, pretože jadrová energia je v EÚ uznaná ako nízkouhlíkový zdroj, čo Slovensku pomáha plniť ciele v oblasti znižovania emisií skleníkových plynov. Nový reaktor posilní pozíciu SR ako krajiny s jedným z najčistejších energetických mixov v Únii.
V rámci energetickej suverenity a exportu sa Slovensko po dokončení nového bloku stane významným čistým exportérom elektriny, čo výrazne prispeje k stabilite európskej elektrizačnej sústavy a zvýši prestíž SR v rámci Energetickej únie. Slovensko novým projektom potvrdí, že sa prísne drží európskych štandardov. Výstavba bude musieť prebiehať v súlade s prísnymi smernicami EÚ o jadrovej bezpečnosti a trvalo udržateľnom rozvoji, pričom slovenské energetické podniky už teraz implementujú európske štandardy vykazovania udržateľnosti (ESRS).
Vo vzťahoch k NATO a strategickému partnerstvu Slovensko podpisom medzivládnej dohody o spolupráci v oblasti civilnej jadrovej energetiky s USA teoreticky posilnilo transatlantickú väzbu. Jadrová energetika je veľmi citlivá oblasť, najmä pre existenciu množstva tzv. duálnych technológií. Podpísaná dohoda otvára cestu k využívaniu amerického know-how a technológií. Je to prejav dôvery a budúcej hlbokej úzkej spolupráce. A dosah projektu, teda zvýšenie energetickej nezávislosti a odolnosti infraštruktúry, je vnímaný ako kľúčový príspevok k bezpečnosti celého regiónu, čo priamo korešponduje s cieľmi NATO v oblasti kolektívnej bezpečnosti a odolnosti voči hybridným hrozbám.
Tento krok zásadne posilní vzájomnú energetickú odolnosť. V rámci diverzifikácie a postupného prechodu na americké jadrové palivo v rokoch 2024 – 2026 Slovensko definitívne ukončí výhradnú závislosť od ruských dodávok. Ide o kľúčový strategický záujem Európskej únie aj NATO v kontexte aktuálnej geopolitickej situácie.
Ďakujeme za rozhovor!
Váš názor nám pomôže tvoriť lepší obsah. Ako sa vám páčil tento článok?