Oxfordský politológ Bečev: Rozšírenie EÚ môže strednej Európe priniesť viac bezpečnosti aj investícií (Rozhovor)
Európa čelí rastúcemu tlaku mocností, ktoré sa usilujú posilniť svoj vplyv v jej susedstve. Rusko využíva vojenskú silu, Čína hospodársku prevahu a Turecko sa snaží presadiť ako samostatný hráč, s ktorým musí Brusel počítať. Európska únia (EÚ) pritom naďalej hľadá odpoveď na otázku, ako si udržať vplyv v krajinách západného Balkánu a či dokáže naplniť prísľuby členstva pre Ukrajinu a Moldavsko.
Podľa bulharského politológa a odborníka na medzinárodné vzťahy Dimitara Bečeva predstavuje z dlhodobého hľadiska najväčšiu výzvu pre Európu Čína. Oslabovanie európskej konkurencieschopnosti totiž podľa neho podkopáva hospodárske základy, na ktorých stojí aj geopolitický vplyv. Rusko naopak označuje za bezprostrednejší problém, najmä pre jeho ochotu používať silu na presadzovanie svojich záujmov.
Bečev, ktorý pôsobí na Oxfordskej univerzite a v analytickom centre Carnegie Europe, sa týmto otázkam venuje vo svojej novej knihe The Scramble for Europe: Russia, China, and Turkey Challenging Regional Order (Zápas o Európu: Ako Rusko, Čína a Turecko narúšajú regionálny poriadok), vydanej v roku 2026 vo vydavateľstve Oxford University Press.
V rozhovore pre Epoch Times Slovensko vysvetľuje, prečo podľa neho Európa nemusí stratiť západný Balkán, ako by mohlo vyzerať budúce rozširovanie EÚ a prečo niektoré krajiny zrejme zostanú len čiastočne integrované. Hovorí aj o ambíciách tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana a o tom, aké hospodárske a bezpečnostné dôsledky môže mať ďalšie rozširovanie EÚ pre strednú Európu vrátane Slovenska.
Epoch Times Slovensko: Vo svojej novej knihe skúmate, ako Rusko, Čína a Turecko spochybňujú európsky poriadok. Stráca EÚ postupne schopnosť formovať svoje vlastné susedstvo? Ktorá z týchto troch mocností predstavuje najväčšiu dlhodobú výzvu pre európsky vplyv?
Dimitar Bečev: Čína je podľa mňa najväčšou dlhodobou výzvou. Strata konkurencieschopnosti EÚ a tlak, ktorý zažívajú kľúčové odvetvia, ako je automobilový priemysel, narúšajú jej ekonomickú základňu, a teda aj vplyv na globálnej a regionálnej úrovni. Rusko je skôr strednodobým problémom pre svoju ochotu použiť donucovaciu silu na získanie mocenského postavenia a kontroly nad časťami východnej Európy.
Západnému Balkánu sa už viac ako dve desaťročia sľubuje európska budúcnosť, no rozširovanie EÚ nemá vysokú rýchlosť. Vytvorilo váhanie EÚ geopolitické vákuum, ktoré Rusko, Čína a Turecko teraz využívajú? Mohla by EÚ nakoniec stratiť krajiny ako Srbsko v prospech konkurenčných sfér vplyvu?
Západný Balkán je už súčasťou Európy, a to nielen geograficky, ale aj vďaka hospodárskej a spoločenskej prepojenosti. Iným mocnostiam sa však v regióne podarilo získať vplyv, pretože región im na to poskytuje priaznivé podmienky. Nemyslím si, že Európa niektorú z týchto krajín stratí. Niektoré štáty, napríklad Srbsko, však budú mať aj naďalej záujem udržiavať vzťahy s EÚ aj s jej konkurentmi a rivalmi.
Ukrajina a Moldavsko priniesli novú naliehavosť do rozširovania EÚ, zatiaľ čo niekoľko krajín západného Balkánu čaká oveľa dlhšie. Existuje realistická vyhliadka na veľkú novú vlnu rozširovania do roku 2030, alebo európski lídri dávajú sľuby, ktoré možno nebudú schopní dodržať?
Je priskoro na akékoľvek tvrdenie. Európska integrácia je dynamická a často reaguje na vonkajšie šoky. Európska susedská politika mala pred dvoma desaťročiami viesť k vytvoreniu druhej úrovne okolo EÚ, ale v skutočnosti sa stala odrazovým mostíkom na ceste Ukrajiny a Moldavska k členstvu v EÚ kvôli ruskému odporu, najmä po roku 2022.
Niektorí tvorcovia politík obhajujú postupnú integráciu do jednotného trhu EÚ pred plným členstvom. Mohol by to byť skutočný prielom pre krajiny ako Ukrajina, Moldavsko a štáty západného Balkánu, alebo to predstavuje riziko vytvorenia trvalej druhej úrovne európskych krajín bez plných politických práv?
Oba scenáre majú svoje výhody aj nevýhody, no nemyslím si, že sa naplní niektorý z nich v čistej podobe. Pravdepodobnejší je vývoj niekde medzi nimi. Niekoľkým krajinám, napríklad Čiernej Hore či dokonca Albánsku, by sa mohlo podariť vstúpiť do EÚ. Iné zostanú integrované len čiastočne, prostredníctvom pokročilých inštitucionálnych a obchodných dohôd. Do tejto kategórie by mohla patriť aj Ukrajina. Ďalšie krajiny, ako Turecko, Srbsko či Gruzínsko, budú pokračovať v politike udržiavania vzťahov s viacerými mocenskými centrami, aby z nej získali čo najväčšie výhody, prípadne, ako v prípade Gruzínska, aby si naklonili Rusko.
Turecko je členom NATO, dôležitou regionálnou vojenskou mocnosťou a dlhoročným kandidátom na členstvo v EÚ, no jeho vzťah s Bruselom zostáva komplikovaný. Chce prezident Erdoğan v konečnom dôsledku, aby sa Turecko stalo súčasťou európskeho politického poriadku, alebo aby si vybudovalo nezávislú sféru vplyvu, ktorá mu bude konkurovať?
Áno, Erdogan a turecká elita chcú byť súčasťou európskeho politického poriadku, hoci nie nevyhnutne EÚ. Je tu však jedno upozornenie: radi by boli v pozícii, aby mohli rokovať o podmienkach začlenenia, a nie aby sa prispôsobovali štandardom a požiadavkám definovaným inými. V tomto smere ide o odlišný prístup, než akým sa Turecko uberalo počas prístupového procesu v prvom desaťročí 21. storočia.
Čo by bolo pre Európu väčšie nebezpečenstvo pri pohľade o desať rokov dopredu – príliš rýchla expanzia a import nevyriešených konfliktov a politickej nestability do EÚ, alebo neschopnosť expandovať a umožniť súperiacim mocnostiam upevniť si svoj vplyv na hraniciach Európy? Čo by ktorýkoľvek zo scenárov znamenal pre stredoeurópske krajiny, ako je Slovensko?
Nech už bude scenár akýkoľvek, stredná Európa z toho bude mať úžitok, pretože europeizácia ďalej na východe, ako aj na západnom Balkáne, znamená viac obchodných a investičných príležitostí a väčšiu bezpečnosť. Nevidím ani veľký priestor na spory o rozdeľovanie zdrojov, napríklad fondov EÚ. Ani za najlepších okolností nebude Ukrajina profitovať z európskej štedrosti, ak sa jedného dňa stane členom.
Ďakujeme za rozhovor!
| Dimitar Bečev je odborník na európsku zahraničnú politiku, rozširovanie Európskej únie, západný Balkán, Rusko a Turecko. Pôsobí ako senior analytik v analytickom centre Carnegie Europe a vedie Dahrendorfov program o Európe v meniacom sa svete pri St Antony’s College Oxfordskej univerzity. Doktorát z medzinárodných vzťahov získal na Oxfordskej univerzite. V minulosti pôsobil v Európskej rade pre zahraničné vzťahy (ECFR), na Univerzite Severnej Karolíny v Chapel Hill a absolvoval odborné pobyty na Harvarde či London School of Economics. Je autorom viacerých publikácií vrátane Rival Power: Russia in Southeast Europe (2017), Turkey under Erdogan (2022) a najnovšej knihy The Scramble for Europe: Russia, China, and Turkey Challenging Regional Order (2026), ktorú vydalo vydavateľstvo Oxford University Press. |
Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
