Špeciál, Svet

Prenasledovanie, zabíjanie, krádeže: pravda o socialistickej Venezuele od tých, ktorí z nej utiekli (Špeciál)

Zarai Mazaová prežila podpálenie jej auta a hroznú dopravnú nehodu po tom, čo pokojne protestovala proti venezuelskému režimu. V jej domovskej krajine je to neprijateľný čin a vyjadrenie názoru vás môže stáť život.

Verí, že pod venezuelskou diktatúrou sa ju pokúsili zabiť pre jej aktivizmus. „Prenasledovanie voči mne začalo v roku 2014 a trvalo až do roku 2017… Podnikli tri pokusy o atentát a po poslednom som skončila v nemocnici. Nič som si nepamätala,“ opísala Mazaová.

So slzami v očiach dodala, že posledný incident zažila počas bežnej jazdy taxíkom. Spomína si, že sa prebudila v nemocnici bez akýchkoľvek spomienok na to, čo sa stalo, a so znecitliveným telom. V roku 2017 sa presťahovala na Floridu a po dvoch rokoch fyzioterapie v Spojených štátoch opäť nadobudla schopnosť chodiť vzpriamene.

Patrí medzi milióny Venezuelčanov, ktorí utiekli pred brutálnym režimom, ktorý premenil prosperujúcu krajinu na represívny, zlyhávajúci socialistický štát. A podobne ako mnohí Venezuelčania doma i v zahraničí, Mazaová privítala vojenskú operáciu USA, ktorá 3. januára zajala Nicolása Madura, vodcu krajiny, a jeho manželku a priviezla ich do New Yorku, kde čelia federálnym obvineniam vrátane narkoterorizmu.

Pár sa 5. januára vyhlásil za nevinných vo všetkých obvineniach. V prípade odsúdenia im hrozí doživotné väzenie.

Denník Epoch Times hovoril s desiatkami venezuelských emigrantov, ktorí sa podelili o strašné príbehy o prežití, prenasledovaní, vraždách, obťažovaní a zastrašovaní a vysvetlili, ako si po prežití diktatúry znovu vybudovali život. Ich skúsenosti sú ukážkou mnohých svedectiev o tom, ako socializmus rozbil venezuelské rodiny a priviedol krajinu do záhuby.

Americký prezident Donald Trump povedal, že Spojené štáty budú udržiavať kontrolu nad Venezuelou, kým nedôjde k „bezpečnému, riadnemu a rozumnému prechodu“ k novej vláde, a poznamenal, že americké ropné spoločnosti sa budú podieľať na obnove ekonomiky krajiny.

Niektorí venezuelskí emigranti pre Epoch Times povedali, že sa možno vrátia, ak Spojené štáty pomôžu napraviť ich krajinu.

Príbeh preživšej

Mazaová je obhajkyňa ľudských práv a zakladateľka a výkonná riaditeľka nadácie Guardians of Human Rights Foundation so sídlom v Doral na Floride. Jej aktivistická činnosť začala v roku 2010, keď ešte žila vo svojej domovskej krajine a navštevovala Centrálnu univerzitu vo Venezuele – predtým, ako čelila trom pokusom o atentát, ktoré podľa nej zorganizoval Madurov režim.

Počas rokov strávených vo Venezuele bolo podľa jej slov mnoho jej spolužiakov a profesorov nespravodlivo uväznených. S utrpením opísala prvý pokus o atentát na jej život počas pokojnej demonštrácie na akademickej pôde, keď po nej, ako aj ďalších ľuďoch išli príslušníci Bolívarskej národnej gardy Venezuely.

„Myslím si, že žiadny Američan si nedokáže predstaviť strach, ktorý cítite, keď len stojíte na tom mieste,“ povedala Mazaová.

S matkou sa dostali do ich SUV, ale potom ich vozidlo zapálili. Jej matka vykopla okno, aby mohli uniknúť z horiaceho auta. Následne tiež utiekla z Venezuely „kvôli ochrane“ a v súčasnosti žije v Spojených štátoch.

Mazaová sa zdržala opisu druhého pokusu o jej zabitie, keďže spomienky sú pre ňu príliš bolestivé: „Predstavte si, že nemôžete byť na žiadnom mieste v oblasti, kde žijete, ktorú milujete, kde ste vyrastali… Sledujú vás na každom mieste… Takmer ma to zlomilo.“

Pri treťom pokuse o jej zabitie spôsobilo vozidlo haváriu taxíka, v ktorom sedela. Taxík sa prevrátil, pričom najväčšie poškodenie utrpela jej chrbtica. „Nemohla som sa hýbať a necítila som si telo… Mala som 25 rokov a v tom čase som sa len snažila bojovať za svoju krajinu… Neuvedomovala som si, ako ďaleko sú títo ľudia schopní zájsť, len aby si udržali svoju moc,“ spomína Mazaová.

Jej fyzické a psychické symptómy pretrvávajú dodnes. „Stále sú veci, s ktorými žijem… Nemám dosť sily v rukách,“ povedala a slabým gestom zovrela päsť. „Dokonca aj teraz, keď som von a prichádza motocykel a ja počujem ten zvuk,“ povedala a nedokončila vetu.

Dodala, že jej trvalo roky, kým sa po presťahovaní do Spojených štátov mohla v noci pohodlne vyspať.

Tlak a vraždy v rodine

Carlos Higuerey prišiel do Spojených štátov v roku 2018 po rokoch práce pre štátneho zamestnávateľa a sérii úmrtí v rodine, za ktoré viní režim.

Povedal, že 12 rokov pracoval ako účtovník vo venezuelskom štátnom ropnom a plynárenskom podniku, kde mal prístup k informáciám, ktoré opísal ako tajné a spojené s korupciou. Niektorí členovia jeho rodiny mali tiež väzby na opozičnú politiku vo Venezuele, kvôli čomu ho jeho zamestnávatelia spájali s „escuálido“ – tými, ktorí sa stavajú proti vláde – alebo „Chavismo“.

Prvá smrť v Higuereyovej rodine nastala v roku 2016, keď zomrel jeho otec. „Môj otec musel užívať lieky, ale v týchto časoch vo Venezuele nemožno lieky zohnať, pretože vláda vyvlastnila všetky lekárne… Z tohto dôvodu som pochoval veľa ľudí.“

Do 10 dní od smrti svojho otca boli jeho teta a strýko zavraždení vo svojom dome, čo podľa Higuereya bolo zosnované režimom pre ich politické názory. „Na stenách bola krv… Bolo to ako z hororu. Bolo to hrozné.“

Na otázku, kto to asi urobil, bez váhania odpovedal: „Vláda.“

Len päť mesiacov po smrti svojho otca, strýka a tety, bol aj jeho brat zavraždený, podľa Higuereya tiež z politických dôvodov. Po rokoch tlaku odišiel do Spojených štátov. V tom čase netušil, že táto cesta sa stane niekoľkoročným pobytom.

„Keď som sem prišiel, na druhý deň som skontroloval telefón… Vidím správu [od] mojich susedov. Moja sestra bola unesená,“ spomína Higuerey.

Susedia boli svedkami toho, ako ju odviedli vládni agenti. Agentom išlo podľa Higuereya v skutočnosti oňho, pretože mal o ropnej spoločnosti tajné informácie. Hoci jeho sestru na druhý deň prepustili, čelil zdrvujúcej voľbe. „Rozhodol som sa, že sa nechcem vrátiť do Venezuely… Nechcem byť v depresii. Som vnútorne zlomený. Som vnútorne zlomený.“

Jeho 55-ročná sestra a jej 65-ročný manžel nemôžu opustiť Venezuelu z viacerých dôvodov, vrátane ich veku a schopností.

Od svojho odchodu v roku 2018 sa do Venezuely nevrátil. Povedal, že nedokáže dostatočne vyjadriť, aké srdcervúce bolo rozhodnutie opustiť svoj život, krajinu a rodinu. Je to rozhodnutie, ktoré museli urobiť nespočetní ďalší Venezuelčania.

„Všetky rodiny vo Venezuele sú rozbité, rozdelené… Museli sa rozlúčiť. Milujem vás, ale lúčim sa. Milujem svoju krajinu, ale nemôžem tam zostať. Nemám tam budúcnosť. Nemám tam pokoj.“

Tisíce Venezuelčanov však uviazli a nedokážu sa rozhodnúť odísť, ako to urobil on. Spomenul dvoch ľudí, ktorých poznal a ktorí spáchali samovraždu, aby nemuseli opustiť krajinu. Higuerey sa zamyslel nad tým, koľko tisíc ďalších životov bolo takto stratených pod socialistickým režimom.

Začatie nového života v novej krajine, najmä keď človek prichádza z ničoho, si vyžaduje dvojnásobné alebo trojnásobné pracovné nasadenie, dve zamestnania a bývanie v hoteli, a to všetko s hlbokým pocitom straty, skonštatoval Higuerey. Ale odkedy sa presťahoval do Spojených štátov, tvrdí, že viac vtipkuje a usmieva sa.

Neustále prenasledovanie

Muž s rodinou, ktorí požiadali o zachovanie anonymity zo strachu pred odvetnými opatreniami voči zostávajúcim príbuzným vo Venezuele, opísali, ako režim zničil jeho podnik.

Prekladala za neho jeho dcéra, ktorá vysvetlila, ako jej otec začal pracovať ako dodávateľ konzervovaných potravín pre Venezuelčanov. „Keďže zásoby potravín boli také malé, chcel niečo urobiť… [Režim] si zakaždým bral určitú časť. Bola čoraz väčšia, až kým nezobrali všetky zásoby, ktoré mali.“

Nakoniec zobrali aj peniaze. Armáda každý mesiac prichádzala do kancelárie tohto muža a stanovila mu kvótu, ktorú musel splniť. Nebolo možné vyjednávať. „Nebolo možné povedať ‚nie‘, lebo mohli uniesť [členov rodiny]… Mohlo sa stať čokoľvek,“ preložila dcéra.

Ak kvóty neboli splnené, trest sa zvyčajne nevzťahoval na rodičov. Namiesto toho bolo bežnejšie, že režim uniesol a mučil deti, povedal otec. Jeho príbuzní vo Venezuele sú závislí od peňazí, ktoré im posiela. Uviedol, že ich plat je len 1 dolár mesačne.

Maduro prevzal moc v roku 2013 a od roku 2014 do roku 2021 sa hrubý domáci produkt Venezuely podľa Medzinárodného menového fondu (MMF) znížil o približne 75 %.

Inflácia v roku 2018 vystrelila na vyše 130 000 % a v roku 2025 zostala vyššia ako 600 %, ako ukazujú najnovšie údaje MMF. Rok po tom, ako sa Maduro stal vodcom, bola miera nezamestnanosti 8 %. Odvtedy sa táto miera prudko zvýšila a v roku 2018 dosiahla 35,6 %, podľa najnovších dostupných údajov MMF.

„Socializmus je ako rakovina,“ preložila dcéra.

Na otázku, aké kroky musí jeho krajina alebo Spojené štáty podniknúť, aby napravili situáciu vo Venezuele, muž udrel päsťou do dlane. Povedal, že salvádorský prezident Nayib Bukele je vodca, ktorý zvolil správny prístup k náprave svojej krajiny, keď nasadil armádu do ulíc, aby vykorenil a uväznil násilných členov gangov.

Členovia venezuelskej armády boli kedysi považovaní za veľmi ctihodných a rešpektovaných jednotlivcov, ale teraz je to úplný opak, povedala rodina. „Stalo sa to tak postupne, že to nikomu nevadilo… Je tu armáda a sú tu ozbrojené skupiny a nedá sa rozlíšiť, ktoré sú ktoré. Nech vás chytí armáda alebo ozbrojené skupiny, nemôžete s tým nič urobiť. Zbijú vás. Okradnú vás.“

Spomenuli si, ako sa raz vybrali na výlet na pláž. Keď prechádzali kontrolným bodom, vojaci im ukradli časť vecí, vrátane stoličky, plážovej osušky, klobúka a ďalších vecí.

Nakoniec rodina ušla, aby prežila. „Otec ma poslal so sestrou sem… Keď som bola malá, nerozumela som tomu… Chce zomrieť vo svojej krajine, ale prišiel sem z nutnosti… Mnoho ľudí sem prichádza z nutnosti. Nie je to tak, že tu chcú zostať, ale nemajú na výber,“ vysvetlila dcéra.

Prežiť socialistický režim a začať odznova v novej krajine je úloha, ktorú je možné splniť len s podporou komunít, ako je tá v Dorale, povedala rodina.

Politická moc, prenasledovanie a strach

Daniel Tirado začal svoju politickú kariéru ako teenager a už v ranom veku sa stal protivníkom brutálneho režimu, ktorý bol pri moci. „Chcel som zmeniť svet,“ povedal pre Epoch Times.

Motivovaný vážnou demokratickou krízou vo Venezuele sa stal aktívnym členom opozičného hnutia proti Madurovmu režimu, zúčastňoval sa študentských hnutí a protestov a priamo podporoval opozičných vodcov. Tirado rýchlo pochopil, akú nebezpečnú hru hrá.

„Jeden z mojich priateľov, ktorý bol poslancom v meste, kde som býval, bol zbitý… asi trikrát… Takmer ho zabili. V mnohých prípadoch som sa musel skrývať vo svojom dome. Nemohol som ísť von.“

Tirado dodal, že bol napadnutý aj provládnymi skupinami „colectivos“. Ich cieľom bolo zastrašovať a trestať oponentov režimu. Tieto útoky neboli nikdy nahlásené zo strachu pred odvetou, keďže vládnuca strana kontrolovala miestne orgány.

„Snažil som sa bojovať proti vláde… Keď však máte proti sebe takúto zločineckú štruktúru, nejde len o prežitie, ale aj o to, čo môžu urobiť vašej rodine.“

Povedal, že jeho sestra a otec sú obeťami politického prenasledovania a vyhrážok. Polícia sa pokúsila oboch zatknúť a nakoniec ušli. Tieto udalosti vytvorili neustály stav strachu, ktorý prinútil čoraz viac členov jeho rodiny odísť do exilu.

„Venezuelský štát si je plne vedomý mojej identity, politickej histórie a činností a… aj naďalej ma považuje za nepriateľa režimu, aj keď som v exile,“ povedal Tirado.

Dodal, že z dôvodu štatútu politického utečenca nemôže opustiť Spojené štáty, aby navštívil svojich príbuzných. „Moje odlúčenie od rodiny je dlhodobé a bolestivé… Život v exile znamenal uprednostnenie bezpečnosti pred rodinnou jednotou, obetu, ktorú som nikdy nechcel urobiť, ale bol som nútený ju prijať, aby som prežil.“

Hoci teraz žije mimo Venezuely, povedal, že režim má stále dosah kamkoľvek.

Mnohí členovia komunity Doral bojovali proti brutálnej diktatúre vo Venezuele a prežili ju.

„Vo Venezuele nie ste nikdy v bezpečí, a nezáleží na tom, čo robíte… Nezáleží na tom, či ste politický aktivista, študent alebo profesionál. Ak máte názor proti nim, ak sa pokúšate konať proti nim, ste politickým terčom.“

Napriek tomu, že prežili vražedný socialistický režim a pretrvávajúcu duševnú a fyzickú bolesť, Venezuelčania, s ktorými denník Epoch Times hovoril, sa tým nenechali zraziť.

Mazaová vedie iniciatívy na podporu demokracie a vzdelávania v Amerike, Európe a južnej Ázii. Higuerey stále pracuje v účtovníctve. Muž, ktorý sa rozhodol zostať v anonymite, pomáha prevádzkovať firmu zaoberajúcu sa klimatizáciou. Tirado pracuje v oblasti politiky a snaží sa vyvažovať rodinný a pracovný život na juhu Floridy a vo Washingtone.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK