Od Chávezovej revolúcie k Madurovi: ako bolívarizmus zmenil Venezuelu na nelegitímny režim (Špeciál)
Do roku 1999 bola Venezuela jednou z najprosperujúcejších krajín Južnej Ameriky a patrila k najstabilnejším štátom v pravidelnom usporadúvaní volieb. Jej históriu poznačili prevraty, vojenské vlády (junty) a hlboké krízy, avšak po každej takejto etape sa moc nakoniec vrátila k základnému pravidlu: musela byť potvrdená vo voľbách. Nikto nevládne večne.
Koncom milénia však krajina vstúpila do novej éry. Nestalo sa tak pomocou tankov ani prostredníctvom vojenských júnt. Všetko zmenilo slovo „znovuzaloženie“. Chavizmus a bolívarizmus týmto sloganom nesľubovali nápravu systému, ale jeho prestavbu od základov s nové pravidlá na neobmedzené predĺženie moci.
Vyše dvadsaťpäť rokov pod týmto heslom premenilo venezuelskú demokraciu na „nelegitímny režim“, opisovaný ako narkoštát, ktorý vyhnal z krajiny približne 7,9 milióna Venezuelčanov a destabilizoval Južnú a Strednú Ameriku „obchodovaním s drogami a organizovaným zločinom“.
Hyperinflácia znehodnotila hotovosť a spôsobila, že aj tie najzákladnejšie tovary boli nedostupné. V roku 2018 dosiahla 130 060 %. Pred rokom 1999 v krajine existovalo viac než 12 700 priemyselných spoločností; do roku 2007 prežilo 5 600 a do roku 2019 ich zostalo sotva 2 000 – tento stav pretrval až do roku 2023.
Ústrednou postavou týchto zmien bol Hugo Chávez, vojenský dôstojník, ktorý sa nepresadil cez klasickú politiku, ale sprisahaním. V roku 1992 viedol dva pokusy o prevrat proti ústavnej vláde. Vojensky síce neuspel, no získal niečo trvalejšie: širokú publicitu, politický naratív a rastúci vplyv v ozbrojených silách. Stal sa symbolom odmietnutia starého poriadku a strategicky, krok za krokom stúpal k moci, ktorú nakoniec získal vo voľbách.
Tento prechod by nebol možný bez politického rozhodnutia vtedajšieho prezidenta Rafaela Calderu. Ten sa dostal do úradu a následne vládol s parlamentnou podporou Venezuelskej komunistickej strany a ďalších ľavicových a socialistických strán, ako sú MAS či MEP.
Caldera udelil amnestiu všetkým uväzneným účastníkom neúspešného prevratu vrátane Cháveza, legitimizoval jeho postavenie na politickej scéne a v praxi mu vydláždil cestu k moci. Jeho postoj k bývalému prezidentovi Carlosovi Andrésovi Pérezovi sa však veľmi odlišoval. Dva roky ho držal vo väzbe a obviňoval zo sprenevery finančných prostriedkov z ministerstva obrany, ktoré boli pôvodne určené na ochranu vtedajšej nikaragujskej prezidentky Violety Chamorrovej.
Za týchto okolností Chávez vyhral v roku 1999 prezidentské voľby a hneď nariadil vypracovanie novej ústavy, ktorá mala priniesť novú nádej. Hovorilo sa o právach, účasti obyvateľstva na moci a o novej krajine bez chudoby a rozčarovania, odlišnej od tej, ktorú zanechali protesty Caracazo. Popri tomto prísľube sa však presadila aj iná, menej viditeľná, ale o to rozhodujúcejšia myšlienka: aby sa všetko zmenilo, musí sa moc sústrediť v rukách úzkeho kruhu lojálnych ľudí. S legislatívou, ktorá to umožnila, sa nutnosť stala ospravedlnením a výnimka pravidlom.
Od tejto chvíle už vládnutie neznamenalo rokovanie, ale skôr postup vpred bez akejkoľvek brzdy. Zákony sa začali prijímať veľmi rýchlo, diskusia sa skrátila a parlament sa začal javiť ako formalita. Všetko sa dialo v mene historického projektu, ktorý nemožno zastaviť formálnymi či „buržoáznymi“ diskusiami. Celý štát bol reorganizovaný okolo ústrednej postavy a absolútnej lojality.
V roku 2002 krajinou otriasol neúspešný prevrat – tentoraz proti Chávezovi – a ropný štrajk, ktorý paralyzoval ekonomiku. Poučenie pre mocných bolo okamžité: vyhrať voľby nestačí. Začala sa nová fáza. Vojaci preberajú pod svoju správu ministerstvá, štátne spoločnosti a sociálne programy. Nasleduje prepúšťanie nepohodlných zamestnancov, počnúc sudcami. Venezuelské súdy prestávajú byť arbitrom a stávajú sa ochranným štítom pre vyvolených. Voľby strácajú nezávislosť. Inštitúcie naďalej existujú, ale čoraz menej ľudí dokáže ovplyvniť ich rozhodnutia.
Chávezovi spojenci zareagovali aj rozšírením svojej politickej základne, aby oslovili viac sociálnych skupín. Bola založená strana Por la Democracia Social (PODEMOS). Názov vychádzal zo sloganu „Sí, Podemos“ (Áno, dokážeme to), ktorý propagovala skupina MAS-Chavista, odtrhnutá od MAS. Krátko nato v Čile vznikla koalícia Juntos Podemos Más, ktorú v roku 2003 vytvorili komunistická strana, humanistická strana spolu s kresťanskou ľavicou.
Chávez našiel podporu u španielskeho premiéra Josého Luisa Rodrígueza Zapatera a obaja lídri ohlásili „novú éru“ v bilaterálnych vzťahoch. O niekoľko rokov neskôr vznikla strana Podemos aj v Španielsku.
Španielsky právnik Javier María Pérez Roldán (z organizácie Hazte Oír) denníku Epoch Times vysvetlil, že keď sa Chávez dostal k moci, oslovil niekoľkých španielskych ľavicových akademikov, aby zaviedli to, čo sa neskôr stalo známym ako „socializmus 21. storočia“. Viacerí z nich sa neskôr snažili napodobniť venezuelskú cestu v Španielsku a väčšina z nich sa neskôr spojila so španielskou stranou Podemos.
„Režim Cháveza a Madura v podstate uplatňoval doktríny ľudí, ktorí neskôr Podemos založili v Španielsku,“ povedal. V prvých rokoch pôsobilo v Chávezovej vláde najmenej 10 prominentných osobností zo španielskej ľavicovej akademickej obce.
V roku 2007 sa Chávez pokúsil zmeniť pravidlá, aby si predĺžil funkčné obdobie. V referende o ústave však neuspel. Bolo to pre neho jasné znamenie, že ľudia mu hlasovaním stále dokážu povedať „nie“. Ukázalo sa však aj to, že Národná volebná rada už nebola schopná plniť svoju demokratickú úlohu a transparentne spočítať hlasy. Chávez v referende prehral, no presný výsledok zostáva dodnes neznámy. Odvtedy sú venezuelské voľby poznačené neistotou a podozreniami z podvodov.
Keď Hugo Chávez v roku 2013 zomrel, zanechal po sebe viac než len nástupcu. Podľa organizácie Human Rights Watch venezuelská ústava z roku 1999 vydláždila cestu novému modelu tzv. „extrémnej koncentrácii moci“ spojenej s „otvoreným ignorovaním záruk základných ľudských práv“.
Chávezovo „znovuzaloženie“ charakterizovala historička Margarita Lópezová Mayová ako „hlbokú transformáciu inštitucionálneho systému, kde participatívne mechanizmy koexistovali s rastúcim štrukturálnym autoritárstvom“.
Nicolás Maduro zdedil štruktúru navrhnutú tak, aby odolala krízam, čiastočným porážkam aj medzinárodnej izolácii. Keď opozícia v roku 2015 získala väčšinu v Národnom zhromaždení, režim zareagoval okamžite: znemožnil jej vládnuť. Najprv využil právne formality a neskôr súdne rozhodnutia, ktoré parlament ochromili bez toho, aby ho formálne zrušili.
V roku 2017 proces vstúpil do svojej rozhodujúcej fázy. Najvyšší súd prevzal funkcie parlamentu a bolo vytvorené paralelné Národné ústavodarné zhromaždenie, ktoré síce nenahradilo zvolené zhromaždenie, ale zbavilo ho všetkých právomocí. Vznikol tak dvojitý inštitucionálny rámec: jeden, ktorý existuje na papieri, a druhý, ktorý reálne rozhoduje.
Odvtedy voľby prestali fungovať ako skutočný demokratický nástroj. Hlasovanie sa koná, ale bez úplných záruk, bez skutočnej súťaže a s pochybnými arbitrami. Organizácia amerických štátov (OAS) označila prezidentské voľby v roku 2018 za nelegitímne, parlamentné voľby v roku 2020 odmietla ako podvodné a skonštatovala, že potvrdenie výsledkov prezidentských volieb v roku 2024 by sa rovnalo odobreniu podvodu. Moc vo Venezuele už nepodlieha riziku prehry vo voľbách; je plne kontrolovaná.
OAS vyjadrila „hlboké znepokojenie nad protiústavnou zmenou demokratického poriadku“ vo Venezuele a vyzvala režim, aby obnovil „plnú autoritu Národného zhromaždenia“.
To nás privádza do súčasnosti. Venezuela sa v tejto situácii neocitla zo dňa na deň. Kráčala k nej krok za krokom. Podľa Lópezovej Mayovej sa Maduro opiera o „čisto vojenskú koalíciu a lojálne politické frakcie“.
Dedičstvo Castrovcov: socializmus, komunizmus a bolívarizmus
Vzostup bolívarizmu k moci nemožno pochopiť bez toho, aby sme sa nepozreli za hranice Venezuely. Od konca 20. storočia bola Kuba svojou trvalou, tichou a strategickou prítomnosťou v regióne nielen ideologickou inšpiráciou, ale aj vzorom moci. Pre široké vrstvy latinskoamerickej ľavice predstavoval režim Fidela Castra viac než len revolúciu: bol dôkazom, že vláda môže pretrvať desaťročia bez zmeny.
Historik Renatto Bautista vo svojom článku s názvom Ako Venezuela padla do diktatúry krajnej ľavice uviedol, že vzťah medzi Kubou a časťou venezuelskej ľavice vrátane Venezuelskej komunistickej strany formovali už 60. rokoch 20. storočia partizánske (gerilové) hnutia, výcvik, logistická podpora a spoločný politický jazyk. Po skončení ozbrojeného boja sa zvolili iné metódy – obkľúčenie mocenských štruktúr, ich infiltrácia a obsadenie kľúčových postov.
Chávez si osvojil logiku kastrizmu – uprednostňoval politickú kontrolu pred popularitou a štát pred trhom. Jeho osobný vzťah s Fidelom Castrom bol veľmi blízky a symbolicky silný. Kuba ponúkala nielen politickú podporu, ale aj svoje metódy: ako organizovať spravodajské služby, ako politizovať ozbrojené sily a ako premeniť sociálne programy na nástroje kontroly a lojality.
„Krajná ľavica sa vo Venezuele ujala moci procesom, ktorý trval desaťročia. Bolo by hlúpe myslieť si, že politik Chávez sa jednoducho zrazu objavil, vyhral voľby v decembri 1998 a to bolo všetko – ujali sa moci,“ uviedol Bautista. Historik opisuje organizovanú krajnú ľavicu, ktorá dostávala financie priamo od komunistickej diktatúry Castrovcov.
Bolívarský socializmus prijal nacionalistickú rétoriku, bolívarské symboly a mocenskú štruktúru inšpirovanú kubánskym modelom. Aliancia nebola len ideologická, ale aj praktická. Zatiaľ čo Venezuela dodávala Kube zdroje – najmä ropu –, Kuba poskytovala skúsené kádre, rady a návody, ako riadiť režim bez striedania moci. Revolúcia už nepotrebovala pušky; potrebovala ovládnuté inštitúcie.
Po Chávezovej smrti Maduro ešte viac prehĺbil závislosť od kubánskeho modelu, najmä v oblasti spravodajských služieb a bezpečnosti.
Vplyv Castrovcov v pozadí sám osebe nevysvetľuje kolaps Venezuely, pomáha však pochopiť jeho podobu: je to autoritárstvo naučené, prispôsobené a zdokonalené. Bolívarizmus nevznikol vo vákuu. Je výsledkom socializmu, ktorý sa rozhodol prevziať moc nie preto, aby sa ju odovzdal ľudu, ale aby si ju udržal navždy.
Krajina bez ľudí
Vplyv nového prerozdelenia moci sa neukazuje len v ovládnutí súdov alebo v rozpustení parlamentu. Najviac ho odzrkadľujú ľudia. Milióny ľudí. Dvadsaťdva percent Venezuelčanov opustilo rodnú krajinu a vybralo sa hľadať útočisko do zahraničia.
Ako sa bolívarský systém Cháveza a Madura upevňoval, každodenný život sa stal pre rastúcu časť populácie neúnosným. Politické represie, cielené prenasledovanie, kolaps verejných služieb, pokles miezd a strata nádeje dotlačili Venezuelčanov k extrémnemu rozhodnutiu: odísť alebo zostať bez budúcnosti. Nejde o bežnú ekonomickú migráciu, ale o všeobecný útek, ktorý trvá dodnes.
Celé rodiny prekračujú hranice pešo, s expirovanými dokladmi alebo bez nich, a zanechávajú za sebou svoje domovy, povolania a celú minulosť. To, čo sa začalo ako politický exil, sa podľa UNHCR zmenilo na najväčší masový exodus v novodobej histórii Latinskej Ameriky. Ľudia neutekajú len pred hladom a infláciou, ale aj pred štátom, ktorý im prestal garantovať základné práva: nezávislé súdnictvo, politické práva, osobnú bezpečnosť a reálnu šancu začať odznova.
Príbeh bolívarského socializmu sa dnes píše na autobusových termináloch, improvizovaných hraničných priechodoch a v komunitách migrantov po celom svete. Hugo Chávez, Nicolás Maduro a ich bolívarizmus Venezuelu nielen zmenili, ale ju aj doslova vyprázdnili.
Zároveň štát stratil kontrolu nad rozsiahlymi časťami územia – najmä v pohraničných a vidieckych oblastiach – a odovzdal ich ozbrojeným skupinám, bývalým partizánom (gerilám) a zločineckým gangom, ktoré obchodujú s ľuďmi a drogami. Kedysi okrajové koridory sa zmenili na kritické zóny, kde vládnu zbrane, nelegálna ekonomika a vynútená lojalita. Násilie sa stalo každodennou realitou.
Existencia týchto štruktúr – ktoré režim toleruje, sám zavádza alebo jednoducho prehliada – v konečnom dôsledku ničí všedný život a vedie k rozpadu právneho štátu. Podnikatelia sú terčom vydierania, mladých ľudí nútia vstupovať do gangov a celé populácie žijú podľa pravidiel, ktoré ignorujú akúkoľvek zákonnosť.
Organizácia amerických štátov (OAS) v roku 2020 uviedla s odkazom na obžalobu proti Adelovi El Zabayarovi, bývalému členovi Národného zhromaždenia Venezuely, ktorú vzniesli súdne orgány v New Yorku a americká protidrogová agentúra, že obvinenia podrobne opisujú, ako sa Kartel Sĺnk (sieť predstaviteľov režimu Nicolása Madura zapojených do obchodovania s ľuďmi a drogami) „snažil verbovať teroristov z Hizballáhu a Hamasu na vykonávanie útokov v Spojených štátoch“.
Okrem toho OAS dodala, že orgány bolívarského režimu nariadili El Zabayarovi, aby cestoval do Sýrie a Palestíny, získal zbrane a verboval členov Hizballáhu a Hamasu na ich výcvik vo Venezuele. Varovala aj pred rastúcou prítomnosťou iránskych plavidiel vo Venezuele a vyzvala vlády v regióne, aby zotrvali v stave zvýšenej pohotovosti.
V marci 2020 bol Maduro v štáte New York obžalovaný z narkoterorizmu, sprisahania s cieľom dovozu kokaínu, držby guľometov a ničivých zariadení.
Americké úrady identifikovali Nicolása Madura, Diosdada Cabella (bývalého prezidenta Národného ústavodarného zhromaždenia), Huga Armanda Carvajala (bývalého riaditeľa vojenskej spravodajskej služby) a Clivera Antonia Alcaláa (bývalého generála venezuelských ozbrojených síl) ako hlavných vodcov „Kartelu sĺnk“.
25. júla 2025 americké ministerstvo financií prostredníctvom Úradu pre kontrolu zahraničných aktív (OFAC) označilo Kartel sĺnk za globálnu teroristickú organizáciu s osobitným štatútom.
7. augusta 2025 americké ministerstvo zahraničných vecí vypísalo odmenu 50 miliónov dolárov za informácie vedúce k zatknutiu a/alebo odsúdeniu Nicolása Madura.
3. januára 2026 americké ministerstvo obrany informovalo o Madurovom zadržaní americkou armádou, pričom podrobne opísalo operáciu vykonanú v Caracase.
5. januára 2026 agentúra Associated Press potvrdila, že Madura predviedli pred federálny súd v New Yorku. Z väznice v Brooklyne ho na Manhattan prepravili vrtuľníkom a následne v obrnenom konvoji previezli na súd, kde vypovedal.
Pokračovanie v Španielsku
Po zatknutí Nicolása Madura a jeho obžalovaní z údajného narkoterorizmu a obchodovania s drogami podala organizácia Hazte Oír 4. januára na španielskom Národnom súde žalobu proti bývalému španielskemu premiérovi Josému Luisovi Rodríguezovi Zapaterovi.
V žalobe sa uvádza, že Zapatero bol zapojený do aktivít, ktoré by podľa španielskeho trestného zákonníka mohli predstavovať obchodovanie s drogami, pranie špinavých peňazí a členstvo v zločineckej organizácii. Hazte Oír tvrdí, že jeho činy „sa neobmedzovali len na politickú alebo diplomatickú úlohu, ale mohli rozhodujúcou mierou prispieť k posilneniu a uľahčeniu medzinárodných operácií Madurovho režimu“.
„Maduro padol. Zapatero je ďalší na rade. Dominový efekt sa práve začal,“ vyhlásil Pérez Roldán z Hazte Oír.
Článok bol preložený zo španielskej edície Epoch Times
Bolo pre vás toto čítanie prínosné? Povedzte nám svoj názor alebo nechajte kontakt pre ďalšiu diskusiu.