Kazachstan ukazuje, že Rusko a Čína neťahajú za jeden povraz (Komentár)
Väčšina sveta si zvykla spomínať Moskvu a Peking v jednej vete. Ako „os autokracie“, „partnerstvo bez hraníc“ a podobne. Tento obraz je však sčasti nesprávny.
Miestom, kde sa to dá vidieť najlepšie, je Kazachstan – krajina, ktorú dokáže na mape presne určiť len málo ľudí. Pritom leží priamo v srdci Eurázie a má najdlhšiu súvislú pozemnú hranicu na svete s Ruskom (7 600 km) a rovnako citlivú hranicu s čínskou provinciou Sin-ťiang.
História a kontext
Kazachstan je najväčším vnútrozemským štátom na svete a deviatou najväčšou krajinou sveta podľa rozlohy. Rozkladá sa na území s dvomi percentami svetových zásob ropy, 43 percentami zásob uránu a ložiskami takmer všetkých kovov potrebných pre zelené technológie. Vedie ním východo-západné železničné spojenie v rámci čínskej iniciatívy Jeden pás, jedna cesta až do Európy (vyhýba sa Rusku) a aj severo-južné ropovody a plynovody.
Počas Sovietskeho zväzu (ZSSR) krajina zažila ťažké traumy. V 30. rokoch Stalinova kolektivizácia vyhladovala tretinu všetkých etnických Kazachov – išlo o jednu z najhorších demografických katastrof storočia (v pomere k miestnej populácii). Sovietskou vládou podporovaná migrácia do Kazachstanu spôsobila, že sa Kazachovia v 70. rokoch stali menšinou vo vlastnej krajine.
V rokoch 1949 – 1989 ZSSR odpálil v oblasti pri Semipalatinsku na severovýchode krajiny 456 jadrových zariadení, čím vystavil 1,5 až 2 milióny ľudí rádioaktívnemu spadu bez toho, aby bolo vydané nejaké varovanie. Obce nikto neevakuoval; niektorých ľudí neskôr cielene skúmali ako živé výskumné objekty. Na druhej strane hranice vykonala Čína v Sin-ťiangu to isté v lokalite Lop Nur: 45 testov, z toho 22 atmosférických, nad územím obývaným Ujgurmi a etnickými Kazachmi.
Keď sa Kazachstan v decembri 1991 osamostatnil, odniesol si dve poučenia: už nikdy sa nestať laboratóriom vzdialenej metropoly a už nikdy neveriť veľmoci, s ktorou má spoločnú hranicu. Uskutočňovaná zahraničná politika – čiže multivektorová diplomacia, inak nazývaná aj trvalé balancovanie – nie je len prázdnym marketingovým heslom. V ich prípade ide o prežitie.
Rusko a Čína súperia o vplyv
Rusko stále dodává Kazachstanu polovicu elektriny, prepravuje 80 % jeho vývozu ropy a v zime vyhrieva severné kazašské mesta. Keď v januári 2022 protesty hrozili zvrhnutím vlády, jednotky vedené Ruskom sa tu objavili do niekoľkých hodín. Odkaz Moskvy znie: Vždy nás budete potrebovať. Čína sa medzitým stala najväčším obchodným partnerom Kazachstanu a jej investície tu vzrástli len v prvom polroku 2025 o viac než 400 %. Každý kilometer novej železnice, každý ropovod či plynovod zväzuje ekonomiky tesnejšie k sebe. Odkaz Pekingu je tichší, ale rovnako jednoznačný: Budúcnosť vedie cez nás.
Nejde o dopĺňajúce sa tlaky, ale o protichodné. Ruský vplyv je neotesaný – vypnúť elektrinu, uzavrieť ropovod alebo pohroziť zbraňami v severných oblastiach, kde aj dnes dominuje ruské obyvateľstvo. Čínsky vplyv je hlbší – vybudovať infraštruktúru, financovať bane a o 20 rokov je krajina vo vašej sfére vplyvu. Obe krajiny v podstate používajú svoje obvyklé scenáre a metódy. Kazachstan sa nechce stať vazalom ani jednej z nich.
Je tu aj ďalší problém spojený s čínskou politikou v Sin-ťiangu, ktorá zdôrazňuje tesnú politickú kontrolu, nútené pracovné programy, dôkazy o násilnom odoberaní orgánov a ďalšie praktiky. Tie sa priamo dotýkajú približne 1,5 až 1,8 milióna etnických Kazachov žijúcich v Číne, z ktorých mnohí majú rodinné väzby na druhej strane hranice. To stavia Kazachstan do náročnej pozície: balansuje medzi rastúcou ekonomickou závislosťou od Číny a domácim tlakom, aby reagoval na to, ako sa zachádza s jeho obyvateľmi.
Práve preto sa predstava rusko-čínskej monolitickej štruktúry rozpadá vo chvíli, keď vstúpite na kazašskú step. Každý čínsky nákladný vlak, ktorý obíde ruské koľaje, znižuje tranzitné poplatky pre Moskvu. Čínské projekty v oblasti ťažby nerastných surovín oslabujú ruskú kontrolu, pričom čínsky kapitál ponúka alternatívu k ruskému vplyvu. Rusko sleduje, ako Čína preniká do priestoru, ktorý stále považuje za svoj strategický záujem; Čína sleduje, ako Rusko lipne na výsadách, ktoré si už nemôže dovoliť poskytovať. Kazachstan stavia veľmoci proti sebe – a proti tretiemu „hráčovi“, ktorý sa k rokovaciemu stolu vrátil iba nedávno: Spojeným štátom.
Washington posilňuje svoju rolu
Washington strávil prvých 30 rokov po studenej vojne tým, že pristupoval k Strednej Ázii len ako k niečomu druhoradému – okrem Afganistanu a niekoľkých energetických dohôd ho takmer nezaujímala. To sa po roku 2022 rýchlo zmenilo. Do popredia sa dostali tri skutočnosti: Rusko začalo využívať energie a hranice ako zbraň, čínská iniciatíva Jeden pás, jedna cesta urobila z Kazachstanu strategický uzol eurázijskej pozemnej dopravy a preteky o zabezpečenie kritických nerastov mimo Číny sa stali prioritou najvyššieho významu.
Kazašská metropola Astana zrazu hostí samity C5+1, eurázijskí lídri sú pozývaní do Bieleho domu podpisovať uránové kontrakty s americkými firmami a americké rozvojové financie sa zameriavajú na transkaspický Stredný koridor – jedinú trasu z Číny do Európy, ktorá sa úmyselne vyhýba ako Rusku, tak Melackému prielivu.
Z kazašského pohľadu sú Spojené štáty jediným z „trojice obrov“, s ktorým Kazachstan nehraničí, ktorý netrpí teritoriálnou nostalgiou a nepožaduje ideologickú poslušnosť ani mlčanie o situácii v Sin-ťiangu. Spojené štáty predstavujú jediného partnera, ktorý posilňuje kazašskú suverenitu už len tým, že predstavuje protiváhu k Rusku a Číne.
To nutne neznamená, že sa Kazachstan „obracia na Západ“. Multivektorová diplomacia nie je fáza; je to operačný systém – zatiaľ. Astana zjavne plánuje naďalej kupovať ruský plyn a budovať čínske železnice, zatiaľ čo urán predáva americkým reaktorom – a súčasne kladie dôraz na to, aby žiadna jednotlivá trasa, potrubie alebo kontrakt nemohli krajinu priškrtiť. Cieľom je možnosť voľby.
Poučenia, ktoré majú zmysel
A práve v tom tkvie hlbšie poučenie, s ktorým západní politici stále bojujú. Impériá, ktoré sa dotkli stepí – od dynastie Qing cez Rusov až po Sovietov – vždy stáli pred rovnakou voľbou: zaobchádzať s pohraničím ako s kolóniou, ktorú treba vykorisťovať a trestať, alebo ako s partnerom, ktorého si treba získať a rešpektovať. Druhá cesta je ťažšia, pomalšia – a nekonečne trvácnejšia. Čínsky cisár Taizong z dynastie Tang to pochopil v 7. storočí, keď obsadzoval turkických generálov do najvyšších hodností a svoje dcéry vydával do stepných klanov. Moderný Peking a Moskva na to vo veľkej miere zabudli.
Kazachstan nie. Jeho predstavitelia dobre vedia, čo sa stane, keď sa veľmoc rozhodne, že obyvateľstvo na periférii je postrádateľné: hladomor, radioaktívny spad, tábory a rakovina, ktorá sa objaví o dve generácie neskôr. Rovnako tak veria, že najistejším spôsobom, ako zabrániť opakovaniu tejto histórie, je stať sa nepostrádateľným pre každého a nikomu sa nepodriaďovať.
Ak budú Spojené štáty hrať svoju hru trpezlivo a s rešpektom, aký step vždy odmeňovala, nájdu v Astane nielen dodávateľa nerastov a tranzitných tras, ale aj spoľahlivého dlhodobého partnera a miesto, kde sa odhaľujú trhliny medzi Ruskom a Čínskou komunistickou stranou.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Povedzte nám svoj názor! Vaša spätná väzba nám pomáha prinášať témy, ktoré vás zaujímajú.