Vražda Sergeja Kirova a začiatok stalinských čistiek (Komentár)
Presne pred 91 rokmi – 1. decembra 1934 – zavraždili jednu z najvýraznejších osobností mladého sovietskeho štátu Sergeja Kirova. Atentát sa stal predzvesťou rozsiahlych stalinských čistiek, ktoré vzápätí nasledovali.
Hovorí sa, že revolúcie požierajú svoje vlastné deti. V prípade tej ruskej, ktorá dala svetu prvý komunistický štát – Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) – to platilo doslova. Máloktorý z pôvodných vodcov revolúcie sa dožil vysokého veku. Väčšinu z nich napokon odstránili ich vlastní – súdruhovia boľševici.
Kirov sa narodil v roku 1886. Už od mladosti bol známym revolucionárom. Zúčastnil sa povstania v roku 1905 proti cárovi Mikulášovi II. a bol niekoľkokrát zatknutý za šírenie propagandy.
Počas ruskej občianskej vojny podporoval boľševickú frakciu Vladimira Lenina ako komisár na Kaukaze. Tam sa spriatelil s Josifom Stalinom.
V roku 1926 ho vymenovali za šéfa komunistickej strany v Leningrade (dnešnom Petrohrade), pričom sa tešil veľkej obľube v straníckych kruhoch. Postupne sa prepracoval až do užšieho vedenia politbyra.
Mal povesť efektívneho správcu ochotného používať aj tie najtvrdšie metódy. Pod jeho vedením úspešne dokončili Bielomorsko-baltský kanál, no vyžiadalo si to životy desaťtisícov zotročených robotníkov.
Kirov bol spočiatku Stalinovým spojencom. Podporoval ho vo vnútrostraníckych bojoch s frakciami Leva Trockého, Leva Kameneva a Grigorija Zinovieva, ktoré sa snažili zabrániť jeho vzostupu k neobmedzenej moci.
Kirovova rastúca popularita však v paranoidnom Stalinovi vzbudila podozrenie. Prispela k tomu aj skutočnosť, že na zjazde strany v roku 1934 dostal Kirov vo voľbách do ústredného výboru viac hlasov než sám Stalin. Keď navyše začal naznačovať ochotu zmierniť niektoré z diktátorových najtvrdších hospodárskych opatrení, jeho osud bol spečatený. Stalin dal Kirova zavraždiť.
Vykonávateľom vraždy sa stal neprispôsobivý a psychicky labilný Leonid Nikolajev, ktorému peniaze aj pištoľ poskytla tajná polícia. Väčšinu Kirovovej osobnej ochranky vopred prevelili, aby vchod do jeho kancelárie zostal nechránený. Prvého decembra 1934 Nikolajev Kirova zastrelil.
Stalin z vraždy okamžite obvinil fašistických odporcov komunizmu a „sprisahancov“ vo vnútri strany a nariadil rýchlu odplatu. S veľkým záujmom študoval nedávne udalosti v Nemecku. Videl, ako Hitler obvinil z požiaru Reichstagu komunistov a ako využil situáciu na zavedenie svojej diktatúry.
Stalin sledoval aj noc dlhých nožov, počas ktorej Hitler zlikvidoval Ernsta Röhma a jeho „hnedé košele“, čím vyčistil stranu od vnútorných oponentov.
Stalinova katastrofálna kolektivizácia poľnohospodárstva pripravila o život milióny ľudí vyhladovaných na smrť a jednostranné zameranie na ťažký priemysel na úkor spotrebného tovaru viedlo k všeobecnej nespokojnosti obyvateľstva.
Stalin si vyrátal, že Kirovova vražda mu dopomôže získať neotrasiteľnú moc a očistiť stranu od tých, ktorí sa stavali proti jeho metódam.
Nikolajev bol zakrátko popravený a spolu s ním aj väčšina jeho rodiny. Niekoľkých odsúdencov, ktorí už sedeli vo väzení, dal označiť za súčasť „medzinárodného sprisahania“ a zlikvidoval; rovnako skončili aj všetci úradníci zapojení do prípravy vraždy.
To však bol len začiatok. Stalin využil Kirovovu smrť na odstránenie najvyšších boľševikov, ktorí mu prekážali. Vodcovia revolúcie z roku 1917 ako Kamenev a Zinoviev – muži, ktorí stáli po Leninovom boku a zastávali najvyššie funkcie v ZSSR – boli vylúčení zo strany a neskôr po monsterprocesoch popravení.
Medializované súdne procesy pútali pozornosť celého sveta, keď obžalovaní, jeden za druhým, pristupovali k mikrofónu a priznávali sa, že napriek dlhoročnej zdanlivej službe v prospech ruskej revolúcie ich v skutočnosti platili zahraničné spravodajské služby alebo boli spojencami Leva Trockého a plánovali rozvrátiť stranu a zničiť nádej utláčaných národov sveta.
Najtvrdšie sa pristupovalo k starým boľševikom, ktorí bojovali proti cárizmu, prešli väzením alebo vyhnanstvom na Sibíri a disponovali neodškriepiteľnými revolučnými zásluhami, ktoré mohli zatieniť Stalinove zásluhy.
Po mesiacoch mučenia, vyhrážok rodinám a sľubov milosti predkladali neuveriteľné priznania – že plánovali atentát na Lenina ešte počas revolúcie, zámerne sabotovali sovietske hospodárstvo alebo sa sprisahali s vládami Veľkej Británie, Nemecka a Japonska s cieľom rozbiť ZSSR.
Žiadne priznanie im však nepomohlo. Po procesoch ich spoločne s rodinami popravili (a nakoniec aj šéfov tajnej polície, ktorí čistky vykonávali).
Čistky v 30. rokoch 20. storočia si vyžiadali najmenej milión životov. Milióny ďalších skončili v gulagoch alebo vo vnútornom vyhnanstve, pričom boli úplne vyvraždené najvyššie úrovne strany i armády.
Čistky technikov a manažérov spôsobili citeľnú stagnáciu sovietskeho priemyslu, zatiaľ čo masové popravy dôstojníkov výrazne oslabili Červenú armádu pred zimnou vojnou s Fínskom a nemeckou inváziou v roku 1941.
Vplyv na zahraničných komunistov bol dvojaký – niektorí navždy stratili vieru v „komunistickú vec“, iní sa však ešte fanatickejšie pripútali k Stalinovmu kultu.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Zapojte sa do tvorby kvalitnejšieho obsahu! Aký je váš názor na tento článok?