O hore Adam’s Peak koluje toľko zaujímavých príbehov, že vaša návšteva ostrova by nebola kompletná bez výstupu na túto majestátnu horu Srí Lanky, ktorú navštevujú pútnici z celého sveta. Budete však musieť zdolať tisíce schodov. Ste na to pripravení?
Prečo je Adam’s Peak, ktorému miestni hovoria Sri Pada, taký výnimočný? Okrem toho, že je druhou najvyššou horou celej Srí Lanky, je zároveň pútnickým miestom pre ľudí hneď niekoľkých vierovyznaní. Budhistov, hinduistov, moslimov i kresťanov. Na samom vrchu hory totiž stojí chrám s takmer dvojmetrovým odtlačkom stopy v skale.
Budhisti veria, že je to stopa Budhu. Hinduisti veria, že ide o odtlačok nohy boha Šivu. Moslimovia a kresťania zase majú za to, že tu stopu zanechal Adam, ktorý je významnou postavou pre obe náboženstvá. Táto hora spája všetkých.
A traduje sa, že každý Srílančan by aspoň raz v živote mal na Sri Padu vystúpiť. A keďže ma Srí Lanka a ľudia, ktorých som tu počas môjho mesačného pobytu stretla, prijali medzi seba ako jednu z nich, povedala som si, že túto výzvu prijmem i ja a vydám sa na púť do chrámu, ku ktorému vedie päťtisíc schodov.
Sama žena v noci v srílanských horách
Do basecampu v meste Dalhousie pod vyše 2200-metrovou horou som dorazila po zotmení a z okna mojej hotelovej izby som mala dokonalý výhľad na osvetlenú cestičku, ktorá sa v diaľke kľukatila na jej vrchol. „Zvládneš to? Naozaj sa chceš vyštverať až na vrchol? Sama? A v noci?“ hovorila som si v duchu.
V podvedomí som však cítila, že to bude stáť za to, aj keď som nikdy nebola fanúšik horských výstupov a nikdy som ani nevlastnila poriadne trekingové topánky. A prečo sa tam vlastne chcem vybrať v noci? Lebo všetci miestni mi tvrdili, že zažiť východ slnka z vrcholku hory je nezabudnuteľný zážitok. Takže na trek sa chcem, ako mnoho pútnikov, vydať ešte za tmy, aby som stihla byť hore na úsvite.
Personál, ktorý som stretla v hoteli, bol dosť prekvapený, že sa chcem vydať na cestu sama. Ponúkali mi, že z hotela vyráža skupinka turistov so sprievodcom, ku ktorej sa môžem pripojiť, no slušne som odmietla. Brala som to aj ako moju duchovnú púť, na ktorej som nechcela byť rušená a rozptyľovaná. Dali mi teda aspoň zopár užitočných rád na cestu.
Človeku s bežnou fyzičkou vraj trvá výstup zhruba dve a pol hodiny, takže úplne postačí, ak vyrazím z hotela o druhej v noci. A že sa mám späť z hory určite vrátiť tým istým Hatton trailom, ktorým pôjdem aj hore. Na Adam’s Peak totiž vedie hneď niekoľko chodníkov a práve Hatton, ktorý začína v Dalhousie, je síce najstrmší, no zároveň najkratší a meria zhruba sedem kilometrov. Ak sa na vrchole pomýlim a začnem zliezať Ratnapura trailom, cestu si pekne predĺžim a po asi siedmich hodinách sa ocitnem v meste Palabadella. A to som teda rozhodne nemala v pláne.
Čo si zbaliť do ruksaku?
Ak sa budete baliť na tento výstup, určite si nezabudnite zobrať baterku, ktorou si v tme posvietite pod nohy, a pršiplášť v prípade dažďa, lebo počasie je v srílanských horách nevyspytateľné. Zároveň si zodpovedne naplánujte aj obdobie, v ktorom chcete výstup absolvovať.
Na Adam’s Peak sa totiž putuje hlavne od decembra do začiatku mája. Mimo sezónu, kedy počasie pútnikom zväčša nepraje, je chrám na vrchole aj tak zatvorený, cestička naň nie je osvetlená a aj stánky s občerstvením sú pozatvárané. Práve v spomínaných stánkoch si cestou môžete kúpiť niečo pod zub aj na pitie. Varia v nich dokonca teplý čaj a kávu, ktoré oceníte, lebo so stúpajúcou nadmorskou výškou pocítite chlad a na samom vrcholku hory vám padne vhod aj teplá mikina a hrubé ponožky.
Sú dve hodiny v noci. Všade tma ako v rohu. Vyrážam z hotela a baterkou si svietim na cestu. Po chvíli kráčania som sa dostala ku skale označujúcej začiatok púte a k prvým schodom. Tu som sa zastavila v prvom chráme, kde mi jeden z mníchov uviazal na zápästie šnúrku, ktorú som počas celej púte považovala za akýsi symbol ochrany a pomoci pri dosiahnutí cieľa.
Päťtisíc schodov do neba
Prvá tretina trasy bola celkom pohodová prechádzka cez les, kde sem-tam prišiel nejaký schod. Míňala som niekoľko menších chrámov, pagodu, vodopády a pár stánkov s občerstvením. Ľudí som stretala málo. Lesnú cestičku lemujú lampy, no občas natrafíte aj na celkom tmavé úseky a baterku som už pre istotu ani neodkladala z ruky.
V druhej tretine trasy sa začína prudšie stúpanie a lesná prechádzka sa mení sa neustále kráčanie po schodoch. Tie sú veľmi nerovnomerné, hrboľaté, nižšie, vyššie a je naozaj nutné dávať pozor na každý jeden krok. Frekvencia pútnikov sa zhustila. Prestávky som sa snažila robiť len minimálne, vydýchať sa, prehodiť pár slov s okoloidúcimi, doplniť tekutiny a utrieť pot z čela.
Bolo mi horúco a miestami som cítila naozaj veľké vyčerpanie a lapala som po dychu. Stále len schody, schody a opäť schody… zdali sa nekonečné. Keď som ale videla po tých istých schodoch stúpať starých ľudí, dokonca malé deti aj matky s bábätkami na rukách, vedela som, že to musím zvládnuť aj ja.
Posledná tretina trasy bola prekvapivo najviac v pohode, aj keď bola najstrmšia. Cestička sa rozdelila na dve polovice. Jedna pre pútnikov stúpajúcich nahor a druhá pre schádzajúcich dole, takže sa nebolo treba vyhýbať ľuďom. Tú už lemovalo aj zábradlie, ktorého sa dalo pridržiavať, a schody boli naozaj veľmi úzke. Obiehať sa bolo priam nemožné, takže stúpate len tak rýchlo, ako najpomalší človek pred vami.
Na vrchol som dorazila ešte za tmy. A tešila sa, že som tam vôbec dorazila. Schválne som si vybrala na púť deň v týždni. Hlavne po tom, čo mi jeden turista z Francúzska rozprával, ako šiel na Sri Padu cez víkend a celkom na vrchol k chrámu sa pre množstvo pútnikov ani nedostal. Ostal zaseknutý niekde tesne pod vrcholom a nijako sa nedalo dostať vyššie. Keď som tam bola ja, ľudí síce bolo dosť, no dostala som sa hore bez problémov.
Legendárna stopa, ktorú nesmiete fotiť
Keďže ide o posvätné miesto, všetci sme si automaticky na vrchole hory museli vyzuť topánky. Tu oceníte spomínané hrubé ponožky. Stopa Budhu/Šivu/Adama je na vrchole hory ukrytá v malej svätyni. Nesmie sa v nej fotiť, takže mi len musíte veriť, že tam stopa naozaj je. Videla som ju.
Ako všetci pútnici, poklonila som sa pred ňou, dostala požehnanie od mnícha v podobe znaku na čelo a pokračovala východom späť von nájsť si ideálne miesto, z ktorého budem sledovať východ slnka. To sa po chvíli objavilo nad okolitými horami. Prvé lúče začali osvetľovať krajinu a ako sa rozvidnievalo, uvedomila som si, ako som vysoko. A aký neuveriteľný výhľad mám. Bola som očarená a dodnes tvrdím, že to bol jeden z najkrajších východov slnka, aký som kedy videla. Cítila som zadosťučinenie, že ten namáhavý výstup stál za to. Stál za každý jeden z tých päťtisíc schodov, ktoré som zdolala, a ktoré viedli na toto čarovné miesto.
Neodchádzajte hneď po východe slnka
Keď som sa po východe slnka už-už zberala dole, prihovorila sa mi skupinka miestnych chlapcov, ktorí ma zdržali. „Ešte nechoď, ostaň ešte na procesiu.“ Akú? O procesii som, asi ako mnoho turistov, ktorí už kráčali dole schodmi späť do basecampu, netušila. Na vrchole ostali prevažne Srílančania a ja teda s nimi.
Mnohí držali v rukách kvety, ovocie a rôzne ďalšie obetné dary. A tak som sa nečakane stala svedkom aj emotívnej procesie okolo svätyne za zvuku hudobných nástrojov, spevu a modlitieb. Veľmi som si to užívala a snažila sa robiť to, čo ostatní. Keď stáli, stála som, keď kľačali, aj ja som pokľakla. Trvalo to necelú hodinu a neoľutovala som ani na sekundu, že som tam ešte ostala a neodišla hneď po východe slnka.
Cestou dole, samozrejme Hatton trailom, ktorým som na horu prišla, som sa zastavila na kávu v jednom zo stánkov. Pravú srílanskú extrémne presladenú kávu, ktorá mi dodala energiu na zostup dole. Ten mi trval zhruba dve hodiny. Bol by aj kratšie, no neustále som sa musela zastavovať, kochať sa a fotiť prenádherné výhľady, ktoré sa mi naskytovali.
Práve počas tejto cesty dole dostali moje kolená najviac zabrať. So svalovkou som rátala, trvala asi dva dni. Ale tá bolesť kolien bola priam neznesiteľná. Mobilná aplikácia mi na konci trasy vyrátala, že som prešla dokopy vyše sedemnásť kilometrov, 23-tisíc krokov a vystúpala 226 poschodí! Na to, že ani zďaleka nie som vášnivá horská turistka, to považujem za svoj životný výkon.
Ešte v ten deň som si to z Dalhousie namierila vlakom do Colomba, hlavného mesta Srí Lanky, takže našťastie som zvyšok dňa väčšinou presedela. A bolesť postupne ustupovala. No spomienka na posvätný Adam’s Peak, moju najväčšiu srílanskú výzvu a zároveň najsilnejší duchovný zážitok z tohto ostrova, vo mne zostanú večne, tým som si istá.
