Jesenné obyčaje a tradície
Čas dozretých plodov, osláv, vinobrania a hodov. Jeseň je sprevádzaná tradičnými zvykmi, z ktorých niektoré sa zachovávajú dodnes. V tomto chladnejšom období so sebou jeseň prináša akúsi pripomienku našich predkov. Slnka ubúda, noci sa predlžujú a v čase nedostatku svetla, ktoré rozjasňovalo našu náladu, k nám prirodzene prichádza obdobie spomienok na príbuzných, starých rodičov i zosnulých. Rodina sa častejšie stretáva a začína sa obdobie zapaľovania sviečok.
Naši predkovia mali podľa obyčajov o takomto čase už naloženú kapustu v sudoch, spracované víno či nasolené baranie mäso. Piekli sa husy, kačice a lokše. Koniec októbra býval považovaný za koniec hospodárskeho roka. Gazdovia vyplácali pracovné sily na statkoch a podľa spokojnosti sa dohodli na práci aj na ďalší rok. Zásoby na zimu sa odložili do pivníc a komôr.
Jesenné večery našich predkov vyzerali naozaj pestro a živo. Rodina aj priatelia sa schádzali, vykonávali rôznu prácu a spoločne trávený čas si staršie ženy – páračky – spestrovali historkami a rozprávaním. Veru nechýbali ani strašidelné príbehy, pri ktorých mali deti uši na stráži, aby sa dozvedeli niečo zaujímavé.
„Počas chladných večerov sa vždy v jednom dome zišli ženy – susedy aj rodina, staršie aj mladšie a domajšie deti. Mládež a deti počúvali tie strašidelné príbehy, no potom sa dievky báli ísť domov. Preto mali zámienku, aby ich mládenci vyprevádzali,“ spomína na staršie časy Viera Krajčírová, bývalá pracovníčka Obecného úradu v Križovanoch.
Ženy si posadali okolo stola, na ktorom stál v strede veľký hrniec s perím. Párali (drápali) perie potrebné do prikrývok a podušiek, či už do výbavy pre nevesty, alebo pre nového člena rodiny.
„Po našom sa to volalo ‚drápaní pérá‘ – páranie peria. Bolo to husacie a kačacie perie z hydiny, ktorú gazdinky chovali a do zimy väčšinou pozabíjali a zjedli. Počas párania sa nesmelo kýchať, fúkať do peria, otvárať dvere a robiť prievan. Perie, ktoré sa šetrilo celý rok, sa dalo do stredu stola a každá ženička si z neho brala a drápala perie – oddeľovala páperie od kostrnky. Páperie bolo kvalitné, hodilo sa do podušiek a duchien, tí chudobnejší vraj používali do duchien aj kostrnky,“ vysvetľuje V. Krajčírová.
Začiatok novembra sa začína Sviatkom všetkých svätých a je charakteristický návštevou cintorínov, pálením sviečok a zdobením hrobov. Podľa tradície sa verilo, že svetlo sviečky chráni mŕtvych aj ich živých príbuzných pred temnými silami. Sviečka je aj symbolom svetla a nádeje v posmrtný život. Vo viacerých oblastiach Slovenska sa zvyk zapaľovania sviečok rozšíril po druhej svetovej vojne. Oheň mal význam nielen ochranný, ale aj očistný. Verilo sa, že v tomto období by sa mal človek stíšiť, utiahnuť do seba a robiť pokánie – uskutočniť vnútornú očistu.
PhDr. Ervín Blažek spomína v knihe Kerestúr, Križovany nad Dudváhom, že „na Sviatok všetkých svätých sa pálili na hroboch biele tenké sviečky. Iný druh sviečok vtedy priemysel nevyrábal.“
Keďže naši predkovia boli spätí s prírodou a žili v úcte voči Bohu, nečudo, že verili, že duše zosnulých sú prítomné pri dôležitých udalostiach rodu. Bolo rozšírené presvedčenie, že duchovia predkov sa v noci z 1. na 2. novembra navracajú k svojim blízkym. Preto im na stole nechávali pokrm alebo zvyšky jedla. K obyčajom patrilo aj rozdávanie jedla núdznym alebo žobrákom stojacim pri kostole.
Dávnejšie bola úcta k zosnulým prejavovaná v tichých modlitbách a láskavých spomienkach. Pre množstvo práce okolo hospodárstva, domu a záhrady nemali naši starí rodičia možnosť chodiť upravovať hroby počas roka, no keď sa blížil Sviatok všetkých svätých, hroby očistili a patrične sa o ne postarali. Zvykom bolo ozdobiť hroby čečinou.
„V minulosti na Sviatok všetkých svätých bolo častokrát chladné a veterné počasie. Zapáliť sviečky zápalkami – „sirkami“ – zabralo veľmi veľa času a vyžadovalo trpezlivosť. Okolie hrobov bolo blatové s vrstvou mokrého snehu. Avšak nezlomná vôľa uctiť si pamiatku mŕtvych aj v takomto prostredí bola vždy silná, ľudská, pretkaná vďakou k zosnulým príbuzným, priateľom a známym,“ píše E. Blažek.
Aj tieto zvyky patria k našej histórii a jesenným tradíciám našich predkov. Staršie generácie si tieto spomienky nosia so sebou a sú dôkazom kultúrneho bohatstva a zručnosti našich predkov. V mnohých regiónoch sa snažia ľudia neustále zachovávať tradičnú kultúru aj vystupovaním v krojoch, vyšívaním alebo zapisovaním si obyčajov a zvykov, aby sa mohli odovzdávať nasledujúcim generáciám. Pripomínanie si minulosti pomáha oživovať hodnoty, ktoré naši predkovia vyznávali.
Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.