Inšpirácie

Veronika sa vybrala na Saharu s troma neznámymi: Pochopila som, že na púšť sa chodí liečiť duša (Rozhovor)

23-ročná Veronika žije celkom obyčajný život. Pracuje na čerpacej stanici, ale vždy ju to viac ťahalo k umeniu a fotografovaniu. A presne s touto túžbou po nepoznanom sa zrodil príbeh, ktorý jej navždy zmenil život. Cez sociálne siete spoznala ďalších cestovateľov, s ktorými sa vydala na Saharu. Strávili noc pod saharskými hviezdami, spoznali miestnych Maročanov, zažili ich čajový rituál, pohostinnosť a pochopili, že bohatstvo nemusí mať len materiálny charakter. 

Epoch Times Slovensko: Váš príbeh znie ako dôkaz, že niekedy stačí náhoda. Ako sa vlastne stalo, že ste sa ocitli v Maroku s partiou ľudí, ktorých ste dovtedy takmer nepoznali? 

Veronika Štangová: Celé sa to začalo úplnou náhodou. Plánovala som cestu na január, no mala som rešpekt a strach vyraziť sama do sveta. Napísala som do cestovateľskej skupiny na Facebooku a ozvala sa mi Tatiana. „Dajme si predtým ešte jeden spoločný výlet, nech zistíme, či si sadneme! Sú teraz lacné letenky do Maroka,“ povedala. A ja som bez zaváhania súhlasila. Hľadali sme ďalších ľudí, aby sa rozpočítali náklady. Prihlásilo sa ich dosť, no dva týždne do odletu ostalo ticho. Vyzeralo to, že vyrazíme len dve, no Tatiana vybavila kamarátku a stále nám chýbal štvrtý človek do auta. „Zoberme chlapa, bude to bezpečnejšie,“ navrhla. Úprimne? Bála som sa, kto to bude. No v správach som našla Radka. Pôsobil sympaticky, bol nekonfliktný a bez zaváhania si na druhý deň kúpil letenku. Vesmír nám zložil štvoricu, ktorá ešte netušila, čo všetko spolu zažije.

Predstavte si letisko v Budapešti. Medzi davom elegantných cestujúcich a vystresovaných ľudí zrazu stojíme my dve s Tatianou – v celotelových, žiarivých kostýmoch jednorožcov. Ľudia si nás fotili, mamičky ukazovali deťom a my sme šírili absolútnu radosť. No Maroko nám dalo pocítiť svoju divokosť ešte predtým, než sme sa vôbec odlepili od zeme. Let mal dve a pol hodiny meškanie, z čoho sme jednu nekonečnú hodinu sedeli v lietadle, bez pohnutia, v kompletne rozhorúčenom priestore. Tieklo z nás, smiali  sme sa a vtedy som si povedala: „Okej, toto bude výlet môjho života.“

Ale nie všetko išlo napokon tak hladko…

Áno. Začiatky neboli ako z rozprávky. Hneď na úvod nám zlyhalo ubytovanie na púšti. Cez Booking sme si našli luxusný kemp, no po rezervácii od nás pýtali ďalšie peniaze za každú jednu atrakciu. Povedala som si: „Dosť!“ Vzala som to do vlastných rúk. Pridala som sa do marockých skupín a našla Youssefa Toureka – miestneho sprievodcu v Merzouge, ktorý nám ponúkol pomocnú ruku a spravil úžasnú cenu.

Ešte pred samotnou 10-hodinovou cestou do Rissani sme sa stihli pohádať. Atmosféra v aute bola mrazivá. V noci pred odchodom totiž spal iba Radko. Baby si na izbe lakovali nechty a ja som od strachu nevládala zažmúriť oka – izba pôsobila strašidelne, tak som mala zapnuté všetky lampy a klímu na 15 °C. Ráno sme, samozrejme, zaspali, vyrazili o tri hodiny neskôr a Radko bol neskutočne nahnevaný. No Afrika má dar rozpúšťať hnev. Cestou sa ľady prelomili. 

Čo všetko ste po ceste na Saharu videli?

Navštívili sme rozprávkové hlinené mestečko Aït Ben Haddou, kde sa natáčala Múmia či Gladiátor. Zastavili sme sa aj v chudobnej štvrti. V tom neľudskom teple nám vôbec nechutilo jesť a vedeli sme, že sladkosti z auta by sa aj tak roztopili. Keď sme zastavili, deti sa od nás najprv držali obďaleč. Mali v očiach rešpekt aj strach. No keď som im ukázala sladkosti a zakývala, v sekunde sa im rozžiarili oči. Schmatli mi ich z rúk a ešte dlho nám mávali. Keď sme potom zastavili uprostred nekonečnej africkej cesty a okolo nás voľne behali ťavy, zrazu vo mne ožilo to malé, čisté dieťa. 

Po bláznivom dobrodružstve na pumpe, kde sa pán chytal za hlavu, keď kamarátka nevedela dať na aute spiatočku a otáčala sa medzi stojanmi, sme konečne dorazili za Youssefom. Zavolal nás pod prístrešok a ponúkol nám berberskú domácu pizzu s omamným marockým korením. A potom prišiel čaj. Rituál, ktorý vás chytí za srdce. Nalieva sa z obrovskej výšky – čím vyššie, tým viac si vás vážia. Pena na povrchu a sladká chuť vriaceho nápoja vám doslova prečistí zmysly. 

Youssef nám predstavil svojho kamaráta Abdula aj rodinu. Pri pití čaju sa na mňa pozreli a dali mi púštne meno Aisha. Od tej chvíle som pre nich nebola len turistka. Bola som Aisha. Pozvali nás do domu, kde ženy vlastnoručne tkajú koberce. Urobiť jeden jediný kus im trvá pol roka poctivej, úmornej práce.

Aké to bolo na Sahare?

Navštívili sme Berberov, ktorí hrali na hudobné nástroje, a musela som sa k nim musela pridať – ruky ma boleli ešte dlho, no tá radosť bola nenahraditeľná! Videli sme púštne jazero plné plameniakov, zažili sme šialenú jazdu džípom s pohonom 4 x 4 po dunách, jazdili sme na ťavách pri zapadajúcom slnku a neskôr dokonca na koňoch uprostred Sahary.

A tu nastal ten moment. Moment, kedy sa mi zastavil dych. Ako fotografka som videla stovky pekných miest, no keď sme vchádzali do Merzougy a pred nami sa vynorili sýto oranžové duny Erg Chebbi, prestala som dýchať. Cez objektív som chytala svetlo, aké na Slovensku neexistuje. V aute sme spievali, tancovali a ja som cítila len bezhraničnú, čistú slobodu. Všetky problémy, bolesti a strachy stiekli po piesku preč. Púšťali sme sa dole dunami na sandboarde a smiali sa ako malé deti, hoci šliapať späť hore bola nepredstaviteľná drina.

Aká bola noc na Sahare?

Noc v púšti nebola z tohto sveta. Večer pri ohni Berberi nahrievali svoje nástroje a spievali piesne púšte. Keď ostatní išli spať, my s Tatianou, Youssefom a Abdulom sme o jednej ráno odišli hlboko do púšte. Tam, kde neboli žiadne kempingy, žiadne svetlá, len my a miliardy hviezd. Sedeli sme v jemnom piesku, kreslili doň obrázky, učili sme ich po slovensky a oni nás po arabsky. Túto idylku prerušil len tichý čierny džíp, ktorý okolo nás prefrčal a skoro zrazil Tatianu. A ešte obrovský čierny púštny chrobák, ktorý mi prebehol popri nohe a náš šialený výskok a vreskot prebudili celú Saharu. Ráno sme na štvorkolkách vyrážali naproti východu slnka. A áno, nebola by som to ja, keby som sa neprevrátila priamo do piesku. No keď slnko vyšlo a vietor nám vháňal bodavý piesok do tváre, stála som na vrchole duny a mala v očiach slzy. Bol to rýdzi, magický moment.

Je všade v Maroku takáto idylka?

Maroko nie je len nablýskaná rozprávka. Mimo púšte sme narazili na krutú realitu. V mestách ako Agadir či Marrákeš bolo neskutočne veľa odpadu a špiny. V Marrákeši sme objavili trhovisko, kde predávali staré vane, použité matrace, špinavé topánky a hrnce – vyzeralo to ako marocké Vinted. No zažili sme aj čaro, keď sme obedovali v podniku so stolmi priamo v jazierku, kde vám malé rybičky pod vodou ohryzávali chodidlá. 

Ako sa chránia Maročania pred horúčavami?

Miestni ľudia majú svoje vlastné, starobylé pravidlá. Kým Európania robia chybu a pijú v horúčavách ľadovú vodu, Berberi aj v 45 °C pijú vriaci čaj. A ich turban Tagelmust? To nie je len látka. Je to ochrana pred zlými duchmi (džinmi), ktorí by im podľa viery mohli vojsť cez ústa a nos. Látka farbená indigom sa navyše vpíja do kože a slúži ako prírodný štít proti slnku. Tradičný turban Tagelmust som si nevyskúšala, ale počas výletu som nosila klasickú arabskú šatku (keffiyeh), ktorá bola v púštnom prostredí veľmi praktická. Chránila ma pred slnkom, zachytávala pot a pomáhala mi zvládnuť horúčavy. Videli sme veľkú rôznorodosť. Niektoré ženy nosili hidžáb, iné mali odkrytú hlavu a obliekali sa podobne ako Európanky. Maroko nám ukázalo, že túto krajinu nemožno hodnotiť podľa jedného stereotypu. Je to spoločnosť plná tradícií, rozdielov aj vlastnej identity.

A čo ich kuchyňa? 

V Maroku som bola počas pobytu skôr vegetariánkou. Keď som na trhoch v Marrákeši videla, v akých podmienkach sa predáva mäso, rozhodla som sa, že počas celej dovolenky ho radšej nebudem jesť. Najčastejšie som si dávala pizzu alebo grilovanú zeleninu, ktorá bola dostupná takmer všade. Najväčším prekvapením bolo však pre mňa ovocie. Broskyne, melóny, banány a ďalšie druhy ovocia, ktoré sme kupovali od miestnych predajcov na trhoch v Marrákeši, boli neuveriteľne šťavnaté a sladké. Také dobré ovocie som dovtedy ešte nejedla. Prvýkrát som ochutnala aj kaktusový plod opunciu. Miestny predajca ju priamo predo mnou očistil a pripravil na jedenie. 

Ako to bolo s bezpečnosťou?

Zažili sme aj drámy, na ktoré nikdy nezabudnem. Keď sme prišli na ubytovanie v Agadire, pôsobilo čisto. No večer po návrate nás čakala nočná mora – po izbe behali obrovské šváby. Náš hrdina Radko však nezaváhal, vzal môj dezodorant, zapaľovač a priamo na izbe vyrobil improvizovaný plameňomet. 

A predposledný deň v Marrákeši? Chytila ma povestná „faraónova pomsta“. Radko mi dokonca chcel vyjednať toaletu na policajnej stanici, no policajti boli neoblomní, tak si asi viete domyslieť, ako ten boj s časom dopadol.

Pocítili sme aj odvrátenú stranu toho, aké je pre dve ženy večer na ulici. Keď sme sa vybrali o deviatej večer na prechádzku v neturistickej štvrti Agadiru, neustále nás niekto otravoval. Mladí chlapci od nás pýtali náš Instagram, až pri nás zastavil 32-ročný Arab a sám nás varoval: „Choďte preč, pre dve ženy to tu večer nie je bezpečné.“ Keď pri nás zastavilo ďalšie auto a muž v ňom bol čoraz dotieravejší, neslušne som ho poslala dočerta a so srdcom v krku sme utiekli cez tmavé uličky späť na ubytovanie.

Čo vám táto cesta dala do bežného života?

Keď sa dnes obzriem späť, vidím úplne inú Veroniku. Uvedomila som si, ako veľmi sme na Slovensku rozmaznaní. Máme všetko a napriek tomu sa mračíme. V Maroku ľudia nemajú takmer nič, no ich srdcia sú plné radosti. Kedykoľvek videli, že ma niečo trápi a zamrzla som v myšlienkach, okamžite ma objali svojou energiou a vrátili do prítomnosti. Táto cesta ma naučila milovať prítomnosť. Pochopila som totiž najdôležitejšiu vec. Na púšť sa nechodí na dovolenku, tam sa chodí liečiť duša. Paradoxne som mala pocit, že hoci majú niektorí ľudia menej peňazí, často pôsobia šťastnejšie a spokojnejšie. Viac si vážia čas s rodinou, priateľmi a obyčajné spoločné chvíle. Myslím si, že práve toto je niečo, čo by sme sa od nich mohli naučiť.

Ak by ste mali Maroko opísať 3 výstižnými slovami, aké by to boli?

Tri slová, ktoré mi dodnes rezonujú v srdci: sloboda, kontrast, pohostinnosť.

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK