Svet

Európou sa šíria výzvy na reformu povojnového dohovoru o ľudských právach

V Európe silnejú hlasy volajúce po prehodnotení alebo reforme Európskeho dohovoru o ľudských právach (EDĽP), povojnového základného kameňa, ktorý je teraz pod tlakom imigračných pohybov a debát o suverenite verzus autorite Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu.

EDĽP, ktorý vznikol v roku 1950 na základe vízie Winstona Churchilla o demokratickej Európe, je jednou z najstarších záväzných zmlúv o ľudských právach na kontinente. Zaručuje právo na život, slobodu, spravodlivý proces, súkromie, slobodu prejavu a ochranu pred mučením.

Ide o dohovor Rady Európy, ktorá je nezávislá od Európskej únie. Jeho rozhodnutia vykonáva ESĽP a sú záväzné pre všetkých 46 členských štátov Rady Európy.

Štrasburský súd bol často kritizovaný za rozhodnutia, ktoré boli v rozpore s národnými politikami.

V roku 2005 rozhodol, že britský plošný zákaz hlasovania väzňov porušuje právo na slobodné voľby, čo podľa kritikov znamenalo prekročenie súdnej právomoci a zásah do kompetencií parlamentu.

V roku 2011 sa zistilo, že Belgicko a Grécko porušili práva afganského žiadateľa o azyl tým, že ho vrátili do ponižujúcich podmienok v Aténach, čím spochybnili pravidlo EÚ, že žiadosť musí vybaviť prvá krajina vstupu.

V posledných mesiacoch sa tlak zintenzívnil v Británii, kde vláda zápasí s rekordnou migráciou a ostrými debatami o nelegálnom prekračovaní hraníc. Hoci britský premiér Keir Starmer vylúčil vystúpenie z EDĽP, 3. augusta vyhlásil, že Británia musí zabezpečiť, aby konvencia „zodpovedala okolnostiam, s ktorými sa momentálne stretávame“. Konzervatívna strana nariadila preskúmanie vystúpenia, zatiaľ čo strana Reform UK vyzvala na nahradenie dohovoru domácimi zákonmi o právach.

Výzvy na reformu v celej Európe

Tento tlak sa šíri aj mimo Británie. V máji deväť štátov Európskej únie na čele s Talianskom a Dánskom opublikovalo otvorený list, v ktorom naliehavo žiadali preskúmanie toho, ako štrasburský súd interpretuje ustanovenia EDĽP.

Lídri argumentovali tým, že nedávne rozsudky neraz obmedzili schopnosť vlád prijímať demokratické rozhodnutia v oblasti bezpečnosti a migrácie. „Domnievame sa, že vývoj v interpretácii súdu v niektorých prípadoch obmedzil našu schopnosť robiť politické rozhodnutia v našich vlastných demokraciách,“ uvádza sa v liste s varovaním, že takéto obmedzenia môžu brániť vládam v ochrane ich spoločností pred súčasnými výzvami.

Signatári, medzi ktorých patria Rakúsko, Belgicko, Česká republika, Estónsko, Lotyšsko, Litva a Poľsko, poukázali na prípady deportácie zahraničných štátnych príslušníkov odsúdených za trestné činy. Uviedli, že uplatňovanie dohovoru „viedlo k ochrane nesprávnych osôb a kládlo príliš veľa obmedzení na schopnosť štátov rozhodovať o tom, koho vyhostia zo svojho územia“.

V reakcii na to generálny tajomník Rady Európy Alain Berset povedal, že diskusia je zdravá. Zároveň varoval pred spolitizovaním štrasburského súdu. Povedal, že inštitúcie chrániace základné práva sa nesmú podriaďovať politickým vyplyvom ani byť zneužívané vládami alebo proti nim.

Európsky súd rozhodol, že Švajčiarsko porušilo práva občanov nečinnosťou v oblasti zmeny klímy

Daniele Scalea, prezident nadácie Machiavelli a bývalý poradca talianskeho parlamentu a ministerstva zahraničných vecí, opísal list ako „zásadný a dlho očakávaný krok“. V rozhovore pre The Epoch Times povedal, že rozhodnutia štrasburského súdu, ktoré rozširujú jeho právomoci – najmä v otázkach zákazu navracania a zjednocovania rodín –, oslabili schopnosť Talianska kontrolovať svoje hranice a vykonávať deportácie neoprávnených migrantov.

„Tieto interpretácie zasahujú do národnej suverenity a viažu ruky demokraticky zvoleným vládam,“ povedal Scalea a dodal, že ideálnym scenárom by bolo, keby Taliansko úplne opustilo Európsky súd pre ľudské práva.

Priaznivci EDĽP v Británii tvrdia, že dohovor podporuje dohody ako Veľkopiatková dohoda, mierová dohoda z roku 1998, ktorá ukončila desaťročia konfliktu v Severnom Írsku, a že odchod by poškodil dôveryhodnosť Spojeného kráľovstva a oslabil ochranu práv.

Orgány na ochranu práv v EÚ však tvrdia, že dohovor zakotvuje minimálne, neodňateľné práva pre všetkých vrátane absolútneho zákazu mučenia a neľudského zaobchádzania, ktoré nemožno za žiadnych okolností pozastaviť.

Riaditeľ think tanku „UK in a Changing Europe“ Anand Menon povedal pre The Epoch Times, že nárast súčasnej diskusie o EDĽP môže súvisieť s tromi faktormi: rastúcim volebným významom imigrácie, väčšou globálnou mobilitou informácií a slabými hospodárskymi výsledkami Európy za posledné dve desaťročia. „To, samozrejme, ovplyvňuje postoj ľudí,“ povedal a poukázal na skutočnú výzvu, pokiaľ ide o počet migrantov, ktorí sa snažia prísť do Európy a Spojeného kráľovstva.

Európska pohraničná agentúra Frontex 7. augusta uviedla, že v prvých siedmich mesiacoch roku 2025 dosiahol počet nelegálnych prechodov hraníc do EÚ 95 200. Vo Veľkej Británii bolo doteraz v tomto roku zaznamenaných viac ako 29 000 nelegálnych prechodov cez Lamanšský prieliv, pričom narastá počet nevybavených žiadostí o azyl.

Európski lídri v otvorenom liste uviedli, že napriek tomu, že zastupujú celé politické spektrum – od talianskej pravicovej líderky Giorgie Meloniovej po dánsku stredoľavú premiérku Mette Frederiksenovú –, zdieľajú spoločný názor, že medzinárodné dohovory musia byť prehodnotené, aby zodpovedali dnešným výzvam.

Podľa Menona nejde o otázku ľavica verzus pravica, ale skôr o uznanie, že opatrenia navrhnuté v 40. a 50. rokoch 20. storočia už nemusia byť vhodné pre svet v roku 2025.

Čo konvencia pokrýva – a jej obmedzenia

Hoci dohovor nie je imigračným kódexom, jeho ochrana sa často prejavuje vo fáze vyhostenia – keď deportácie riskujú porušenie absolútnych práv (najmä článku 3) alebo špecifických práv, ako je článok 8 o rodinnom a súkromnom živote.

Nemecko nedávno otestovalo tieto limity. 27. júna Bundestag hlasoval za dvojročné pozastavenie práva, aby si ľudia s doplnkovou ochranou, čo je status nižší ako plné uznanie utečenca, mohli priviesť svoje rodiny, aby sa k nim pripojili. Kritici upozorňujú na to, že toto pozastavenie môže porušovať článok 8, ktorý zaručuje rodinný život, ale Berlín tvrdí, že ide o primeranú reakciu na kapacitné obmedzenia.

Keďže Nemecko oficiálne neodstúpilo od EDĽP, táto politika môže byť napadnutá na súde, ak niekto bude tvrdiť, že porušuje jeho právo na rodinný život podľa dohovoru.

EDĽP obsahuje celkom 18 základných ustanovení zaručujúcich základné práva, ku ktorým bolo prostredníctvom 16 protokolov pridaných ďalších 16 práv s cieľom zlepšiť fungovanie ESĽP. Členské štáty môžu tieto protokoly ratifikovať, ale nie všetky štáty sú viazané všetkými protokolmi. Napríklad Spojené kráľovstvo, Turecko a Grécko nikdy neprijali protokol č. 4, ktorý zakazuje vyhostenie vlastných štátnych príslušníkov, zaručuje právo na vstup do krajiny a zakazuje hromadné vyhostenie cudzincov.

Jednotlivci môžu podať žalobu až po vyčerpaní všetkých právnych možností vo svojej krajine, čo z ESĽP robí súd poslednej inštancie.

Sila predbežných opatrení

V naliehavých prípadoch môže ESĽP vydať predbežné opatrenia, známe aj ako príkazy podľa článku 39, ak existuje bezprostredné riziko nenapraviteľnej ujmy, ako je mučenie, smrť alebo ponižujúce zaobchádzanie. Tieto príkazy sú dočasné a nerozhodujú o prípade, ale sú právne záväzné.

Plán Spojeného kráľovstva, oznámený v apríli 2022, presídliť určitých žiadateľov o azyl do Rwandy upriamil pozornosť na túto právomoc. Len o dva mesiace neskôr vydal štrasburský súd príkaz podľa článku 39, ktorým zablokoval prvý plánovaný let, čo vyvolalo sériu domácich právnych sporov.

Súdy Spojeného kráľovstva nakoniec uznali túto politiku za nezákonnú a najvyšší súd v novembri 2023 rozhodol, že Rwanda nie je bezpečnou destináciou, napriek snahám vlády pokračovať v tomto zámere.

Naopak, Spojené štáty, ktoré nie sú členmi EDĽP, uzavreli v auguste dohodu s Rwandou o prijatí až 250 deportovaných osôb, ktoré nie sú ani občanmi USA, ani Rwandy. Neskôr v tom istom mesiaci hovorkyňa rwandskej vlády Yolande Makolová potvrdila, že sedem osôb už bolo prijatých.

V komentári k transatlantickému kontrastu Robert Oulds, riaditeľ britského think tanku Bruges Group, v rozhovore pre The Epoch Times poznamenal, že Spojené štáty sú ochotné konať samostatne, aby chránili svoje záujmy. „Sú ochotné postaviť sa na ochranu svojich hraníc a nenechať sa viazať zmluvami, ktoré už neslúžia ich národným záujmom,“ povedal Oulds. „Veľmi odlišná je situácia vo Veľkej Británii, kde sa držíme predstavy o globálnom líderstve v nádeji, že si získame uznanie iných krajín, tým, že robíme veci, ktoré nám škodia.“

Catherine Barnardová, profesorka európskeho práva na Univerzite v Cambridge, uviedla, že pre Britániu by politické náklady odchodu z EDĽP boli veľmi vážne. V rozhovore pre The Epoch Times povedala, že Británia ako zakladajúci člen s dobrým menom v dodržiavaní pravidiel by vystúpením z dohovoru stratila morálnu autoritu v oblasti ľudských práv. „To by nás zaradilo do rovnakej skupiny ako Rusko, ktoré bolo vylúčené, či Grécko pod vojenskou juntou,“ povedala Barnardová.

Dodala, že vystúpenie by mohlo podkopať aj Veľkopiatkovú dohodu, ktorá predpokladá, že Spojené kráľovstvo aj Írsko zostanú v EDĽP, a porušiť Dohodu o obchode a spolupráci medzi EÚ a Spojeným kráľovstvom, kde tvoria záväzky v oblasti ľudských práv jej „základný prvok“.

Súdna suverenita

Súdna suverenita verzus nadnárodný dohľad zostáva opakujúcim sa zdrojom napätia, keďže členské štáty EDĽP často odmietajú rozsudky, ktoré považujú za politicky citlivé alebo zasahujúce do vnútroštátneho rozhodovania.

V roku 2021 Dánsko prijalo zákon, inšpirovaný modelmi typu Rwanda, ktorý umožňuje presunúť žiadateľov o azyl do tretích krajín, kde sa budú spracovávať ich žiadosti. Toto opatrenie, ktoré ešte nebolo implementované, by mohlo otestovať limity dohovoru, potenciálne porušiť článok 3 o neľudskom zaobchádzaní a článok 8 o rodinnom živote a vyvolať núdzové nariadenia podľa článku 39.

Belgicko stojí pred vlastným právnym napätím. Tuniský občan Nizar Trabelsi, odsúdený za terorizmus, bol v auguste vrátený do Belgicka po rokoch právnych bojov a zadržania v Spojených štátoch, kam bol vydaný napriek rozhodnutiu ESĽP. 3. septembra belgická ministerka pre migráciu Anneleen van Bossuyt povedala verejnoprávnej televízii VRT, že Trabelsi by mal byť teraz „čo najskôr“ poslaný do Tuniska.

„Považujem za pozoruhodné, že sa neustále venuje pozornosť jeho právam a tomu, čo sa s ním môže stať. Mňa však zaujíma hlavne to, aké nebezpečenstvo táto osoba predstavuje pre bezpečnosť našich občanov,“ povedala.

Bývalý labouristický minister vnútra Veľkej Británie Jack Straw v auguste povedal denníku Financial Times, že Británia by mala „odpojiť“ svoje právo od EDĽP, aby mohla deportovať viac migrantov prichádzajúcich na malých člnoch, a dodal, že „využívanie alebo zneužívanie“ dohovoru sa v 90. rokoch nikdy nepredpokladalo.

Oulds zašiel ešte ďalej a povedal, že práva a ich obmedzenia by mal definovať parlament, a nie zahraničný súd.

Menon uviedol, že kľúčovou otázkou v prípade Británie bude, do akej miery vláda prijme rétoriku o reforme uplatňovania rozhodnutí EDĽP. Povedal, že ľudské práva samy osebe nie sú hlavným predmetom záujmu verejnosti a že návrhy Labouristickej strany na úpravu spôsobu, akým britské súdy uplatňujú rozhodnutia ESĽP, pravdepodobne neovplyvnia celkový počet migrantov. Skutočnou skúškou podľa neho bude, či sa Labouristická strana v priebehu nasledujúcich troch alebo štyroch rokov prikloní k reformám v tejto oblasti.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK