Streda 24. apríla, 2024
Veronika Vadovičová získala 11. marca 2024 na svetovom pohári v Indii 3. miesto (Foto: Veronika Vadovičová)
»

Veronika Vadovičová patrí k svetovej špičke v parastreľbe. Ako sa jej k tomu podarilo dopracovať? (Rozhovor)

Veronika Vadovičová, slovenská športovkyňa patriaca k svetovej špičke v parastreľbe, získala v marci na svetovom pohári v Indii 3. miesto. V rozhovore denníku Epoch Times Slovensko priblížila svoju fascinujúcu cestu od začiatočníka až po profesionálnu šampiónku. K úspechu ju priviedli neobyčajná vytrvalosť a disciplína, ktoré jej na paralympijských hrách zabezpečili štyri zlaté, jednu striebornú a jednu bronzovú medailu. Na Majstrovstvách sveta si zlato vybojovala až päťkrát. 

Ako pravá šampiónka zdôrazňuje dôležitosť precíznej prípravy a tréningu. Ukončila magisterské štúdium trénerstva športovej streľby, študovala odbor sociálna práca na VŠZaSP a aplikovanú telesnú výchovu v Olomouci. Jej úspechy sú príkladom toho, že s odhodlaním a tvrdou prácou je možné prekonať akékoľvek prekážky.

V rozhovore okrem iného prezradila, ako šport obohatil jej život, či má predsúťažný rituál, ako sa pripravuje na súťaže a či pred nimi pociťuje nervozitu. 

Foto: Veronika Vadovičová

Napriek tomu, že ste sa ako dieťa športom nevenovali, dnes patríte k svetovej špičke v parastreľbe. Aký moment vo vašej kariére považujete za najvýznamnejší a prečo?

Je pravda, že do svojich 15 rokov som šport vykonávala vo forme rehabilitačných cvičení a jazdenia na detskom bicykli po ulici. Aj od telesnej výchovy som bola počas základnej školy oslobodená. Až počas strednej školy som začala s aktívnejším športom. Na integrovanej škole začala byť pre mňa povinná telesná výchova a v školskom športovom klube som vyskúšala niekoľko športov. V internátnej posilňovni som tiež trávila veľa času. Nakoniec som išla študovať na vysokú školu športového zamerania.  

Tých prelomových momentov v športovej kariére bolo niekoľko. Medzi prvými bol lyžiarsky výcvik, kde som sa paradoxne zoznámila so športovou streľbou. Potom stretnutie s mojím prvým trénerom Jožkom Širokým, ktorý ma viedol niekoľko rokov v tréningovom aj súťažnom procese. Ďalším prelomovým bodom bolo získanie mojej prvej paralympijskej medaily, kedy malé dievčatko na vozíčku začalo brať okolie ako úspešného športovca a človeka, čo mi nesmierne otočilo život a sebavedomie. Krátko nato ma vzali do už dnešného Športového centra polície Ministerstva vnútra a športová streľba sa mi stala povolaním. Potom som sa stretla s mojím súčasným priateľom Milanom, ktorý sa časom stal mojím trénerom a začala som v streľbe napredovať. Posledným kľúčovým momentom boli štátne skúšky na FTVŠ v odbore trénerstvo športovej streľby. Boli pre mňa jedným zo splnených snov.

Ako sa pripravujete na súťaže a olympiády? Líši sa vaša príprava od prípravy športovcov bez zdravotného znevýhodnenia?

Foto: Veronika Vadovičová

Športová streľba je hlavne technický šport. Čo znamená, že nie je veľmi o pohybe, ale o prevedení správneho technického postupu a práci na výstrele. Tiež je veľmi dôležitý výber zbrane a nábojov. Preto sa príprava veľmi nelíši od prípravy športovcov bez zdravotného postihnutia. Ak chcem podávať dobrý výkon, musím vyšpičkovať všetky technické, mentálne a koordinačné zložky tréningu. Je to veľmi podrobná práca a zaberie množstvo času. Niekedy aj viac, ako keby som bola zamestnaná. To, že trénujem s Milanom, je dobré z toho dôvodu, že si tréningy môžeme naplánovať tak, ako chceme a nič nás neobmedzuje. A to až do takej miery, že si dovolenky čerpám počas súťaží, inak by som ich nemala šancu minúť. A letné dovolenky sú skôr výnimkou ako pravidlom. Milan mi tiež pripravuje zbrane a náboje tak, aby sme z nich dostali čo najlepšie výsledky. Je v tom veľmi precízny a nič nenechá na náhodu.


Všetky úspechy aj pády vás formovali. Zmenil sa aj váš pohľad na svet?

Človek sa asi mení neustále. Skúsenosťami zreje. Jedna z vecí, ktorú mi šport dal, je možnosť cestovať a spoznávať ľudí a kultúru celého sveta. Pri cestovaní nespoznávame dovolenkové destinácie, ale bežný život obyčajných ľudí, rôznych kultúr a zvykov, o ktorých som doma nikdy nepočula. Čo je obrovská škola života. A často si vďaka tomu uvedomujem postavenie Slovenska voči svetu.

Ktorú streleckú disciplínu považujete za najväčšiu výzvu a prečo?

Strieľam štyri disciplíny. Každá je jedinečná a iná, čo znamená, akoby som trénovala 4 rôzne športy. Fyzicky najťažšia je disciplína 3 x 40 – 40 rán v ľahu, 40 v stoji a 40 v kľaku. Tak možno práve tá býva trochu výzva.

Ukončili ste bakalárske štúdium trénerstva športovej streľby. Chceli by ste v budúcnosti ako trénerka sprevádzať nové vychádzajúce hviezdy v streľbe? Dokedy plánujete pokračovať vo svojej streleckej kariére?

Už mám ukončené magisterské štúdium. Zatiaľ sa chcem venovať sebe. Nedá sa venovať aj trénovaniu a snažiť sa byť medzi najlepšími strelcami sveta. Ale do budúcnosti s tým počítam. Preto som si tú školu aj robila.

Dokedy plánujete pokračovať vo svojej streleckej kariére?

Na to je jednoduchá odpoveď. Dovtedy, kým budem vedieť konkurovať najlepším strelcom sveta. Ale časovo to neviem ohraničiť.

Medailový ceremoniál, december 2023 (Foto: Veronika Vadovičová)

Máte nejaký osobný rituál alebo špeciálnu prípravu pred súťažou, ktorej sa držíte?

Na súťaži musí byť môj tréner oblečený v červenom. Verí, že mi to prináša šťastie. Niekedy sme to takto skúšali a vychádzalo to. Iné rituály nemám. V minulosti som mávala, ale skôr to pôsobilo negatívne a vytváralo to na mňa tlak, tak som od toho pomaly upustila.

Keď sa obzriete späť na svoje začiatky, ako hodnotíte cestu, ktorú ste prešli od začiatočníka až po profesionálnu športovkyňu a šampiónku? 

Obvykle hovorím, že počas strednej školy som začala trénovať a ešte som neprestala. Streľbe sa venujem už 25 rokov. Keď to premením na paralympijské obdobia, tak na svojej prvej paralympiáde som skončila na predposlednom mieste. Možno iných by to odradilo, ale mňa to povzbudilo trénovať viac. Na ďalšej paralympiáde som sa umiestnila niekde v strede rebríčka. To mi naznačovalo, že idem správnym smerom, ale netrénujem dostatočne na to, aby som sa umiestnila na medailových pozíciách. Preto som pridala ešte viac. 

Až na tretej paralympiáde sa mi podarilo získať medailu. Čo bolo asi 10 rokov tréningu. Vtedy som si myslela, že patrím k najlepším a už to tak ostane. Ale ,,vytriezvela“ som na ďalšej paralympiáde. Tam som veľmi chcela obhájiť medailu, ale nepodarilo sa mi to. Chvíľku som bola z toho nešťastná, ale naučila som sa, že šport neznamená vytrénovať sa na vrchol a ten je už môj. Neustále treba na sebe pracovať a zlepšovať sa. 

To mi potom prinieslo na ďalších paralympiádach ďalších 5 medailí. A stále sa toho držím. Aj keď už sa nebude dať oklamať vek, som rada, že som sa chytila príležitostí a dlhé roky som patrila medzi najlepších strelcov sveta.

Foto: Veronika Vadovičová

Vo vašom živote nastalo mnoho zmien, museli ste si zvyknúť na iný životný štýl, disciplínu, striktný harmonogram, plánovanie a publicitu. Vybrali by ste si tento život opäť?

Určite by som si ho vybrala. Disciplína, striktný harmonogram a plánovanie mám asi v sebe od mala. Vycvičili ma časté návštevy lekárov, kde bolo treba ísť, či sa mi chcelo alebo nie a byť tam načas. A určite k tomu môžem zaradiť aj trpezlivosť. Keď sme hodiny s mamou sedávali v čakárňach.

Publicita je už pridaná hodnota, ktorá býva niekedy príjemná, ale niekedy  s ňou tiež bojujem. V každom prípade ma priviedla na miesta, kde by som sa možno bez medailí nedostala. Ako napríklad na večeru s anglickou kráľovnou, na ples v opere, do poroty Krištáľového krídla, alebo Podnikateľky Slovenska a do mnohých ďalších miest a situácií. Vďaka tomu som mala príležitosť spoznať mnohé známe a zaujímavé osobností.

Ako zvyknete tráviť svoj voľný čas? Máte koníčky, ktoré vám pomáhajú relaxovať?

S voľným časom je to ťažšie. Ak je počas roku paralympiáda alebo Majstrovstvá sveta, tak voľna veľmi nebýva. V taký rok neprichádza do úvahy ani dovolenka. A popri starostlivosti o domácnosť nie je čas ani na bežné koníčky, čo mi je niekedy ľúto. Keď mám voľno, využívam ho na to, na čo som nemala čas a presúvala som to na správnu príležitosť. 

Veď aj svoje 40 narodeniny som horko ťažko oslávila s ročným oneskorením (smiech). Tak to býva asi so všetkým. Na moju vysnívanú dovolenku v Toskánsku som si tiež musela počkať pár rokov /asi štyri/, kým sa vyskytlo 10-dňové voľné okno. Ono sa to nezdá, ale vrcholový šport je naozaj o disciplíne a dodržiavaní plánov. 

Teraz mi odpadlo štúdium na vysokej škole, tak toho času je trošku viac. Niekoľko mesiacov po štátniciach som si nevedela zvyknúť na to, že nemusím všade chodiť s knižkami a voľný čas nemusím tráviť učením, ale môžem si ho užiť napríklad s priateľmi, alebo si môžem pozrieť nejaký film či prečítať knižku.

Čo vás najviac motivuje a poháňa k dosahovaniu vašich stanovených cieľov?

Je to asi moja povaha. Som už taká a nemusím sa zamýšľať nad tým, či sa mi chce alebo nechce. Jednoducho idem do toho, pretože to tak musí byť.

Ako zvládate tlak a nervozitu pred dôležitou súťažou? Pociťujete tlak z nadchádzajúcich paralympijských hier v Paríži?

Tlak sa pomaly učím zvládať. A predchádzajúce paralympiády ma na to pripravili. Spolupracovala som s mentálnymi trénermi alebo športovými psychológmi.Viem, čomu sa mám vyhýbať, na čo nemám myslieť, o čom sa nemám rozprávať. Ale aj tak, vždy je tam ešte to napätie a zodpovednosť, čo prináša trochu nervy a tlak, ale to som sa naučila akceptovať.

Čo si myslíte o postavení parašportovcov v spoločnosti a aké by ste si priali zlepšenia v tejto oblasti?

Ak to porovnám s minulosťou, alebo teda s 25 rokmi mojej kariéry, tak sa to neustále zlepšuje. Ale žiaľ, stigmu zdravotného postihnutia je stále cítiť v spoločnosti aj v športe. Stále je tam nejaký prívlastok, ktorý nás oddeľuje od ľudí bez zdravotného handicapu. Čo je veľmi smutné. Ale dúfam, že je to len proces, ktorý sa časom dostane k svojmu cieľu. Napríklad, sú mestá, kde som si svoj handicap neuvedomovala. Ale keďže som v nich strávila len krátky čas, neviem posúdiť všetky faktory.

Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa športových úspechov!

Prečítajte si aj