Zaujímavosti » História

Puč, ktorý mal zachrániť Sovietsky zväz

V pondelok 19. augusta 1991 sovietsky rozhlas oznámil obyvateľom krajiny, že prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov nemôže zo zdravotných dôvodov vykonávať svoju funkciu. Jeho právomoci mal prevziať viceprezident Gennadij Janajev. Do ulíc Moskvy vyrazila obrnená technika, vojaci obsadili dôležité budovy a televízne vysielanie zaplnili oficiálne vyhlásenia spolu s baletným predstavením Labutie jazero.

Za správou o údajnej chorobe prezidenta sa skrýval pokus vysokých predstaviteľov sovietskeho režimu zastaviť politické zmeny, ktoré podľa nich ohrozovali existenciu štátu. Gorbačov nebol chorý. Od predchádzajúceho dňa ho pučisti držali v izolácii vo vládnej rezidencii na Kryme. Novovytvorený Štátny výbor pre výnimočný stav sa pokúsil prevziať vedenie krajiny, svoju moc si však udržal iba tri dni.

Augustový puč patrí medzi kľúčové udalosti záverečného obdobia studenej vojny. Jeho neúspech znamenal porážku konzervatívneho krídla sovietskeho vedenia. Zároveň však zásadne oslabil Gorbačova, posilnil ruského prezidenta Borisa Jeľcina a urýchlil proces, ktorý v decembri 1991 vyústil do zániku Sovietskeho zväzu.

Posledný pokus zachovať status quo

Sovietsky zväz sa na začiatku deväťdesiatych rokov nachádzal v hlbokej politickej a hospodárskej kríze. Gorbačovove reformy, známe ako perestrojka a glasnosť, uvoľnili verejnú diskusiu a oslabili monopol komunistickej strany, nedokázali však vyriešiť nedostatok tovaru, pokles výroby ani rozvrat štátnych financií. Otvorenejšie prostredie zároveň umožnilo, aby sa naplno prejavili národnostné spory a požiadavky jednotlivých zväzových republík na autonómiu.

V marci 1991 sa vo väčšine zúčastnených republík konalo referendum o zachovaní Sovietskeho zväzu ako obnovenej federácie rovnocenných a suverénnych republík. Približne tri štvrtiny hlasujúcich sa vyslovili za. Referendum však bojkotovalo šesť republík – Litva, Lotyšsko, Estónsko, Gruzínsko, Arménsko a Moldavsko.

Gorbačov následne rokoval s predstaviteľmi republík o novej zväzovej zmluve. Dokument mal výrazne obmedziť právomoci ústrednej vlády a preniesť väčšiu časť politickej a hospodárskej moci na jednotlivé republiky. Podpísanie prvej časti zmluvy bolo naplánované na 20. augusta 1991. Práve tento termín prinútil konzervatívnych predstaviteľov armády, bezpečnostných zložiek a štátneho aparátu k okamžitému zásahu. Podľa dokumentov zverejnených americkým Národným bezpečnostným archívom (National Security Archive) sa nová zväzová zmluva stala jedným z hlavných spúšťačov prevratu.

​​Pučisti sa obávali, že táto zmluva v podstate zlikviduje sovietske centrum a pripraví ich o postavenie. Vystupovali preto ako obhajcovia jednoty štátu, verejného poriadku a socialistického zriadenia. 18. augusta pricestovala skupina vysokých činiteľov za Gorbačovom do jeho rezidencie vo Forose na Kryme. Požadovali, aby vyhlásil výnimočný stav alebo odovzdal právomoci viceprezidentovi Janajevovi. Prezident to odmietol. Jeho telefónne spojenie bolo prerušené, rezidenciu obkľúčila ochrana podriadená KGB a Gorbačov spolu s rodinou a najbližšími spolupracovníkmi zostal odrezaný od okolitého sveta.

Tanky v Moskve

Na čele prevratu stál osemčlenný Štátny výbor pre výnimočný stav. Okrem Janajeva do neho patrili premiér Valentin Pavlov, predseda KGB Vladimir Krjučkov, minister obrany Dmitrij Jazov, minister vnútra Boris Pugo, podpredseda Rady obrany Oleg Baklanov, predseda zväzu štátnych podnikov Alexander Tizjakov a predstaviteľ poľnohospodárskych organizácií Vasilij Starodubcev.

Výbor tvrdil, že Gorbačov nie je schopný vykonávať svoju funkciu. Zakázal demonštrácie a štrajky, obmedzil činnosť médií a oznámil, že chce obnoviť poriadok, chrániť územnú celistvosť krajiny a zabrániť hospodárskemu kolapsu. Vo svojom vyhlásení obvinil reformnú politiku z toho, že doviedla štát do slepej uličky a umožnila pôsobenie síl usilujúcich sa o likvidáciu Sovietskeho zväzu. Znenie vyhlásenia aj následné výzvy odporcov prevratu zachytáva dobová dokumentácia uverejnená v odbornom časopise Journal of Democracy.

Do Moskvy vstúpili jednotky Tamanskej a Kantemirovskej divízie spolu s výsadkármi. Obrnené vozidlá zaujali pozície pri štátnych inštitúciách, televíznom centre a ďalších strategických miestach. Prítomnosť armády mala vyvolať dojem, že prevzatie moci je dokončené. Pučisti však nedokázali zadržať jedného zo svojich najvýznamnejších odporcov – prezidenta Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky Borisa Jeľcina.

Jeľcinov moment

Jeľcin pricestoval k sídlu ruského parlamentu, ktoré sa rýchlo stalo strediskom odporu. Vystúpil na tank, ktorého posádka sa pridala na stranu ruského vedenia, a prečítal vyhlásenie, v ktorom označil postup výboru za reakčný a protiústavný prevrat. Vyzval občanov na odpor a vojakov, aby neposlúchali rozkazy namierené proti civilnému obyvateľstvu. Fotografia Jeľcina stojaceho na tanku sa následne stala najznámejším obrazom augustových udalostí.

Okolo parlamentu sa zhromaždili desaťtisíce ľudí. Prítomní stavali barikády z autobusov, nákladných áut a z pouličného mobiliáru. Medzi obrancami boli prívrženci demokratických hnutí, obyvatelia Moskvy, poslanci aj bývalí vojaci. Podpora prevratu nebola jednotná ani v rámci ozbrojených síl. Niektoré jednotky prešli na Jeľcinovu stranu, iné zostali pasívne a ich velitelia odmietli niesť zodpovednosť za prípadný útok na parlament.

Pučistom sa nepodarilo úplne ovládnuť ani informačný priestor. Niektoré médiá pokračovali vo vysielaní a správy sa šírili telefonicky, prostredníctvom zahraničných staníc, letákov a prvých počítačových sietí. Do televízneho spravodajstva sa dostali aj zábery z Jeľcinovho vystúpenia. Významnú úlohu zohrala aj Janajevova neistá tlačová konferencia, na ktorej novinári otvorene spochybňovali zákonnosť jeho postupu.

Noc, počas ktorej zomreli traja ľudia

Napätie vyvrcholilo v noci z 20. na 21. augusta. V Moskve bol vyhlásený zákaz vychádzania v nočných hodinách a medzi obrancami parlamentu sa šírili správy o pripravovanom útoku. K jeho rozsiahlemu uskutočneniu však nedošlo. Velitelia elitných jednotiek KGB si uvedomovali, že obsadenie budovy parlamentu by si pravdepodobne vyžiadalo veľa civilných obetí, a zdráhali sa operáciu uskutočniť.

K jedinému smrteľnému stretu došlo v cestnom tuneli neďaleko Bieleho domu. Kolóne obrnených vozidiel tu zatarasili cestu improvizované barikády a dav demonštrantov. V neprehľadnej situácii zahynuli Dmitrij Komar, Ilja Kričevskij a Vladimir Usov. Stali sa jedinými civilnými obeťami moskovských udalostí a neskôr im bolo posmrtne udelené vyznamenanie Hrdina Sovietskeho zväzu.

Smrť troch mužov ešte viac obmedzila ochotu armádnych veliteľov použiť silu. Minister obrany Jazov nariadil 21. augusta ráno stiahnutie vojsk z Moskvy. Členovia výboru stratili kontrolu nad situáciou a časť z nich odletela na Krym v snahe rokovať s Gorbačovom. Prezident ich však odmietol prijať ako legitímnych predstaviteľov štátu. Krátko nato bolo obnovené jeho spojenie s Moskvou a v noci z 21. na 22. augusta sa vrátil do hlavného mesta. Hlavní organizátori prevratu boli zatknutí, minister vnútra Pugo spáchal samovraždu.

Gorbačov a Jeľcin

Gorbačov sa síce vrátil do prezidentského úradu, skutočným politickým víťazom však bol Jeľcin. Ten ako ruský prezident vystupoval počas krízy ako ochranca ústavného poriadku, zatiaľ čo sovietsky prezident zostal izolovaný na Kryme. Autorita zväzového centra sa počas troch dní takmer rozpadla.

Puč zároveň diskreditoval Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu, ktorej vysokí predstavitelia prípravu prevratu podporili alebo sa proti nej nepostavili. Gorbačov 24. augusta odstúpil z funkcie generálneho tajomníka a vyzval na rozpustenie ústredného výboru. Jeľcin medzitým pozastavil činnosť komunistickej strany na území Ruska a ruské inštitúcie začali preberať majetok aj právomoci zväzových orgánov.

Republiky reagovali ďalšími krokmi smerujúcimi k nezávislosti. Estónsko obnovilo nezávislosť 20. augusta a Lotyšsko o deň neskôr. Ukrajinský parlament prijal 24. augusta deklaráciu nezávislosti, ktorú v decembrovom referende podporilo vyše 90 percent hlasujúcich. Sovietske vedenie uznalo nezávislosť pobaltských štátov 6. septembra.

8. decembra 1991 podpísali predstavitelia Ruska, Ukrajiny a Bieloruska Bielovežskú dohodu, na základe ktorej prestal existovať Sovietsky zväz. Gorbačov odstúpil 25. decembra a nasledujúci deň Najvyšší soviet formálne potvrdil zánik štátu. Augustový prevrat nebol jedinou príčinou rozpadu Sovietskeho zväzu. Hospodárska kríza, konflikt medzi centrálou zväzu a jednotlivými republikami, oslabenie komunistickej strany aj národnostné hnutia existovali už pred ním. Trojdňový pokus o návrat k centralizovanej moci však zničil posledné zvyšky dôvery v totalitný režim.

Článok bol preložený z českej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK