O hore Adam’s Peak koluje toľko zaujímavých príbehov, že vaša návšteva ostrova by nebola kompletná bez výstupu na túto majestátnu horu Srí Lanky, ktorú navštevujú pútnici z celého sveta. Budete však musieť zdolať tisíce schodov. Ste na to pripravení?
Prečo je Adam’s Peak, ktorému miestni hovoria Sri Pada, taký výnimočný? Okrem toho, že je druhou najvyššou horou celej Srí Lanky, je zároveň pútnickým miestom pre ľudí hneď niekoľkých vierovyznaní. Budhistov, hinduistov, moslimov i kresťanov. Na vrchu hory stojí totiž chrám s takmer dvojmetrovým odtlačkom stopy v skale.
Budhisti veria, že je to stopa Budhu. Hinduisti veria, že ide o odtlačok nohy boha Šivu. Moslimovia a kresťania sú zase presvedčení, že tu stopu zanechal Adam, ktorý je významnou postavou oboch náboženstiev. Táto hora spája všetkých.
A traduje sa, že každý Srílančan by aspoň raz v živote mal na Sri Padu vystúpiť. A keďže ma Srí Lanka a ľudia, ktorých som tu počas svojho mesačného pobytu stretla, prijali medzi seba ako jednu z nich, povedala som si, že túto výzvu prijmem a že sa aj ja vydám na púť do chrámu, ku ktorému vedie päťtisíc schodov.
Osamelá žena v srílanských horách
Do základného tábora v meste Dalhousie pod vyše 2200-metrovou horou som dorazila po zotmení a z okna svojej hotelovej izby som mala dokonalý výhľad na osvetlenú cestičku, ktorá sa v diaľke kľukatila na jej vrchol. „Zvládneš to? Naozaj sa chceš vyštverať až na vrchol? Sama? A v noci?“ hovorila som si v duchu.
V podvedomí som však cítila, že to bude stáť za to, aj keď som nikdy nebola fanúšikom horských výstupov a nikdy som nevlastnila ani len poriadne trekingové topánky. A prečo tam vlastne chcem ísť v noci? Lebo všetci miestni mi tvrdili, že uvidieť východ slnka z vrcholka hory je nezabudnuteľný zážitok. Takže na trek sa chcem – ako mnoho pútnikov – vydať ešte za tmy, aby som stihla byť hore pred úsvitom.
Personál, ktorý som stretla v hoteli, bol dosť prekvapený, že sa chcem vydať na cestu sama. Spomenuli mi, že z hotela vyráža skupinka turistov so sprievodcom, ku ktorej sa môžem pripojiť, no slušne som odmietla. Brala som to aj ako svoju duchovnú púť, na ktorej som nechcela byť rušená ani rozptyľovaná. Dali mi teda aspoň zopár užitočných rád na cestu.
Človeku s bežnou fyzičkou vraj trvá výstup zhruba dve a pol hodiny, takže úplne postačí, ak vyrazím z hotela o druhej v noci. A že sa mám späť z hory určite vrátiť tým istým chodníkom, ktorým pôjdem aj nahor. Volá sa Hatton trail. Na Adam’s Peak totiž vedie hneď niekoľko chodníkov a Hatton trail, ktorý sa začína v Dalhousie, je z nich síce najstrmší, no zároveň najkratší. Meria zhruba sedem kilometrov. Ak sa na vrchole pomýlim a začnem zostupovať po chodníku s názvom Ratnapura trail, cestu si pekne predĺžim a asi po siedmich hodinách sa ocitnem v meste Palabadella. A to som rozhodne nemala v pláne.
Čo si zbaliť do ruksaku?
Ak sa budete baliť na tento výstup, určite si nezabudnite zobrať baterku, ktorou si v tme posvietite pod nohy, a pršiplášť v prípade dažďa, lebo počasie je v srílanských horách nevyspytateľné. Zároveň si zodpovedne naplánujte aj obdobie, v ktorom chcete výstup absolvovať.
Na Adam’s Peak sa totiž putuje hlavne od decembra do začiatku mája. Mimo sezóny, keď počasie pútnikom zväčša nepraje, je chrám na vrchole aj tak zatvorený, cestička naň nie je osvetlená a aj stánky s občerstvením sú pozatvárané. Práve v spomínaných stánkoch si cestou môžete kúpiť niečo pod zub aj na pitie. Varia v nich dokonca teplý čaj a kávu, ktoré oceníte, lebo so stúpajúcou nadmorskou výškou pocítite chlad a na samom vrcholku hory vám padne vhod aj teplá mikina a hrubé ponožky.
Sú dve hodiny v noci. Všade tma ako v rohu. Vyrážam z hotela a baterkou si svietim na cestu. Po chvíli kráčania prichádzam ku skale označujúcej začiatok púte a k prvým schodom. Tu som sa zastavila v prvom chráme, kde mi jeden z mníchov uviazal na zápästie šnúrku, ktorú som počas celej púte považovala za akýsi symbol ochrany a pomoci pri dosiahnutí cieľa.
Päťtisíc schodov do neba
Prvá tretina trasy bola celkom pohodlná prechádzka cez les, sem-tam som videla aj nejaký schod. Míňala som niekoľko menších chrámov, pagodu, vodopády a pár stánkov s občerstvením. Ľudí som stretala málo. Lesnú cestičku lemujú lampy, no občas natrafíte aj na celkom tmavé úseky a baterku som už radšej ani neodkladala z ruky.
V druhej tretine trasy sa začína prudšie stúpanie a lesná prechádzka sa mení na neustále kráčanie po schodoch. Tie sú veľmi nepravidelné – hrboľaté, nižšie, vyššie – a je naozaj nutné dávať pozor na každý jeden krok. Frekvencia pútnikov sa zhustila. Prestávky som sa snažila robiť len minimálne: vydýchať sa, prehodiť pár slov s okoloidúcimi, doplniť tekutiny a utrieť si pot z čela.
Bolo mi horúco a miestami som cítila naozaj veľké vyčerpanie, lapala som po dychu. Stále len schody, schody a opäť schody… zdali sa nekonečné. Keď som však videla po tých istých schodoch stúpať starých ľudí, dokonca malé deti aj matky s bábätkami na rukách, vedela som, že to musím zvládnuť aj ja.
Posledná tretina trasy bola prekvapivo najmenej náročná, aj keď bola najstrmšia. Cestička sa rozdelila na dve. Jednu pre pútnikov stúpajúcich nahor a druhú pre schádzajúcich nadol, takže ste sa nemuseli nikomu vyhýbať. Chodník už lemovalo aj zábradlie, ktorého ste sa mohli pridržiavať. Schody boli naozaj veľmi úzke. Pretože tu nedokážete nikoho predbehnúť, stúpate len tak rýchlo, ako ide najpomalší človek pred vami.
Na vrchol som dorazila ešte za tmy. A tešila sa, že som tam vôbec dorazila. Naschvál som sa vybrala na púť v týždni. Ovplyvnilo na rozprávanie turistu z Francúzska, ktorý šiel na Sri Padu cez víkend a na vrchol k chrámu sa pre množstvo pútnikov ani nedostal. Ostal zaseknutý niekde tesne pod vrcholom a už sa mu nepodarilo dostať vyššie. Keď som tam bola ja, ľudí síce bolo dosť, no dostala som sa hore bez problémov.
Legendárna stopa, ktorú nesmiete fotiť
Keďže ide o posvätné miesto, všetci sme si na vrchole hory museli vyzuť obuv. Tu oceníte spomínané hrubé ponožky. Stopa Budhu/Šivu/Adama je ukrytá v malej svätyni. Nesmie sa v nej fotiť, takže mi musíte len veriť, že tam stopa naozaj je. Videla som ju na vlastné oči.
Ako všetci pútnici, poklonila som sa pred ňou, dostala požehnanie od mnícha v podobe znaku na čelo a pokračovala východom späť von, aby som si našla ideálne miesto, z ktorého budem sledovať východ slnka. To sa po chvíli objavilo nad okolitými horami. Prvé lúče začali osvetľovať krajinu, a ako sa rozvidnievalo, uvedomila som si, ako som vysoko. A aký neuveriteľný výhľad mám. Bola som očarená a dodnes tvrdím, že to bol jeden z najkrajších východov slnka, aký som kedy videla. Cítila som hlboké zadosťučinenie: vedela som, že tento namáhavý výstup stál za to. Stál za každý jeden z tých päťtisíc schodov, ktoré som zdolala a ktoré viedli na toto čarovné miesto.
Neodchádzajte hneď po východe slnka
Keď som sa po východe slnka už-už chystala na cestu nadol, prihovorila sa mi skupinka miestnych chlapcov, ktorí ma zdržali. „Nechoď ešte, ostaň na procesiu.“ Akú? O procesii som – asi ako mnoho turistov, ktorí už zostupovali po schodoch a vracali sa do tábora – netušila. Na vrchole ostali prevažne Srílančania a ja s nimi.
Mnohí držali v rukách kvety, ovocie a ďalšie obetné dary. A tak som sa nečakane stala svedkom emotívnej procesie okolo svätyne za zvuku hudobných nástrojov, spevu a modlitieb. Veľmi som si to užívala a snažila sa robiť to, čo ostatní. Keď stáli, stála som, keď kľačali, aj ja som pokľakla. Trvalo to necelú hodinu a neoľutovala som ani na sekundu, že som tam ešte ostala a neodišla hneď po východe slnka.
Vybrala som sa nadol, samozrejme, tým istým chodníkom, ktorým som vyšla na vrchol. Cestou som sa zastavila na kávu v jednom zo stánkov. Pravú srílanskú extrémne presladenú kávu, ktorá mi dodala energiu na zostup. Trval mi zhruba dve hodiny. Mohol byť aj kratší, no neustále som sa musela zastavovať a kochať sa a fotiť nádherné výhľady, ktoré sa mi naskytovali.
Práve počas tejto cesty nadol dostali moje kolená najviac zabrať. So svalovkou som rátala, trvala asi dva dni. Ale bolesť kolien bola priam neznesiteľná. Mobilná aplikácia mi na konci dňa vyrátala, že som prešla dokopy vyše sedemnásť kilometrov, urobila 23-tisíc krokov a vystúpala 226 poschodí! Vzhľadom na to, že vôbec nepatrím medzi vášnivých horských turistov, to považujem za svoj životný výkon.
Ešte v ten deň som sa z Dalhousie odviezla vlakom do Colomba, hlavného mesta Srí Lanky, takže zvyšok dňa som našťastie väčšinou presedela. A bolesť postupne ustupovala. No spomienka na posvätný Adam’s Peak, na moju najväčšiu srílanskú výzvu a zároveň najsilnejší duchovný zážitok z tohto ostrova, vo mne zostane navždy. O tom nepochybujem.
