Názory

Neviditeľné ruky za lacným čínskym tovarom (Komentár)

V roku 2012 otvorila žena v Oregone krabicu s halloweenskou výzdobou zakúpenou v obchode Kmart. Vo vnútri našla ručne písaný odkaz v kostrbatej angličtine: „Ak ste si tento výrobok náhodou kúpili, prosím, pošlite tento list Svetovej organizácii pre ľudské práva.“ V liste boli opísané kruté podmienky čínskeho pracovného tábora, kde produkt vyrobili – množstvo pracovných hodín a bitky. Autorom bol Sun Yi, inžinier uväznený za praktizovanie duchovnej disciplíny Falun Gong, ktorú Čínska komunistická strana (ČKS) zakazuje.

Príbeh Sun Yiho som zaznamenal vo svojom dokumentárnom filme List z Masanjie. Dodnes si pamätám jeho tichú vyrovnanosť – pokoj, za ktorým sa skrývala nezlomná vytrvalosť. Ako by sa v každom riadku jeho listu bili strach a nádej. Sun riskoval všetko, len aby jeho odkaz prenikol za múry tábora. Vedel, že už možno nikdy nebude slobodný, ale veril, že ak sa svet dozvie pravdu, ľudia nezostanú ľahostajní. Že niekto, kdekoľvek na svete, sa ozve.

Dnes sa utápame v clách, obchodných vojnách a debatách o dodávateľských reťazcoch. Všetko sa točí okolo inflácie, trhového prístupu, politického vplyvu. Ale uniká nám podstata. Za výhodnými cenami z výpredajov sú ľudské osudy. Zatiaľ čo Sun Yi si dokázal nájsť cestu, ako prehovoriť, väčšina ostáva umlčaná – za múrmi fabrík a zo strachu.

Nechcem vykresľovať Čínu jednofarebne. Nie každý výrobok z Číny vzniká nútenou prácou. Väčšina tamojších robotníkov sa len snaží zarobiť si na živobytie – rovnako ako ľudia kdekoľvek inde. Realita je však neúprosná. Čína prevádzkuje jeden z najväčších systémov nútených prác na svete. Ujguri, Tibeťania, praktizujúci Falun Gongu, politickí väzni a náboženské menšiny sú zadržiavaní bez súdu, podrobovaní „prevýchove“ a nútení pracovať vo fabrikách napojených na globálne značky. V januári 2025 zakázali Spojené štáty dovoz výrobkov od firmy Huafu Fashion a jej dcérskych spoločností práve pre využívanie ujgurskej pracovnej sily v bavlnárskom priemysle v Sin-ťiangu. Spoločnosti ako H&M odtiaľto kedysi odoberali tovar. Pripomeňme si: toto nie je minulosť. Toto sa deje dnes.

Nie som ekonóm. O tom, či sú clá rozumnou obchodnou politikou, nech diskutujú iní. Viem však jedno: clá nevyliečia to, čo sa deje v pracovných táboroch. Clá sú o číslach. Trhy necítia bolesť väzňov. Hrozby. Ticho. Spravodlivosť nie je len otázkou úpravy cien.

Skutočnú moc máme v rukách my – spotrebitelia, firmy, investori. My rozhodujeme, čo je prijateľné. Keď sa pýtame, odkiaľ pochádza náš tovar, keď firmy požadujú čisté dodávateľské reťazce, keď investori posudzujú etiku popri zisku, veci sa začnú meniť. Nie je to radikalizmus – je to zodpovednosť. Chcem tým povedať, že aj hodnoty majú v globálnej ekonomike svoju váhu.

Štáty samozrejme môžu pomôcť. Zákon o prevencii nútenej práce Ujgurov, ktorý blokuje dovoz tovaru spojeného s nútenou prácou, je účinnejší než clá. Rovnako aj sankcie voči firmám, ktoré sa na tomto systéme podieľajú. Tieto nástroje kladú dôraz na ľudskú dôstojnosť – nie na obchodnú bilanciu.

Je lákavé myslieť si, že lacnejšie je vždy lepšie. Ale aká je skutočná cena? Sun Yi v pracovnom tábore veľmi dobre chápal, čo riskuje. Dôveroval nám. Jeho list obletel svet. Jeho príbeh žije ďalej. A teraz, keď to vieme, otázka neznie, čo urobí trh. Otázka znie: čo urobíme my?

Nariadenia sa budú meniť. Politika sa zmení. Ale konať s čistým svedomím – to môžeme hneď. Začína sa to tu. U nás.

Stanoviská vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odrážať postoje redakcie Epoch Times.

Pôvodný článok

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK