Názory

Ľudia strácajú schopnosť pestovať, spracovávať bylinky a liečiť sa nimi (Komentár)

Ľudia nemali nikdy predať liečenie a pestovanie plodín do rúk externých firiem. Mali by ho sami praktizovať, uchovávať v pamäti a predávať ďalším pokoleniam.

Často hovoríme o tom, že moderní ľudia už nedokážu variť a pestovať plodiny ako kedysi. Lamentujeme nad tým, že moderní ľudia si nevedia upiecť chlieb alebo si v malom záhone vypestovať paradajky. Existuje však ešte jeden druh straty, ktorý prebieha v tichosti – takmer neviditeľne – a možno bude mať pre našu budúcnosť ešte závažnejšie dôsledky.

Zabudli sme staré spôsoby, ako sa o seba starať.

Ešte pred storočím bolo bežné, že si domácnosti udržiavali praktické znalosti o bylinkách a domácích liekoch. Rodiny vedeli, ako reagovať na každodenné choroby tým, čo si vypestovali, nazbierali alebo uskladnili. V špajzi sa nachádzal bazový sirup a med s cesnakom. V skriniach sa uchovávali obklady a masti. Ľudia zbierali divozel, rebríček, bergamot, medovku a divú mätu s rovnakou samozrejmosťou, ako dnes prechádzame regálmi v lekárňach. Nešlo o nejaký módny trend ani o špecializované zručnosti – bola to súčasť bežného života.

Na našej farme v tejto tradícii pokračujeme, pretože je súčasťou našej kultúry a pamäte. Pestujeme kostihoj a vyrábame z neho masť – rovnaký druh prípravku, na aký sa spoliehali ľudia po generácie. Otec môjho bývalého manžela nám posiela včelí vosk zo svojej včelnice a my z neho vyrábame masti a balzamy na pery pre celú rodinu. Vešiame bylinky ako bergamot, divozel, plamatka a echinacea – rastliny, ktoré používali a o ktorých rozprávali už naši starí rodičia – aby nám pripomínali, odkiaľ pochádzame. Môj otec každý rok pestuje palinu a posiela nám ju v obyčajných obálkách, čím pokračuje v tradícii, ktorú dodržiavali a odovzdávali jeho predkovia v rodine.

Naša domáca lekáreň rastie v košíkoch, visí z trámov, luhuje sa v pohároch a odpočívá na policiach.

Jednou z vecí, ktoré vyrábame, je jednoduchá tinktúra z rozmarínu a koreňa púpavy macerovaná vo vodke – v niektorých komunitách sa jej hovorí „amišský ibuprofen“. Po voľnopredajných liekoch proti bolesti som nesiahla viac než desať rokov; nie preto, že by mi to niekto zakázal, ale preto, že je to spôsob života, s ktorým som vyrastala a ktorým stále žijem.

Keď sedím v zadnej časti našej reštaurácie a balím tinktúry z bylín, ktoré sme nazbierali, premýšľam o tom, ako nezvyčajným sa tieto znalosti stali. Moja mama a jej sestra ma naučili zbierať divozel, sušiť ho s cesnakom a jemne ho lúhovať v olivovom oleji. Takto sme vyrábali kvapky do uší, ktoré rodiny používali dávno pred vznikom lekární. Naučili ma tiež, že divozel je v núdzových situáciách slušnou náhradou toaletného papiera, čo mi pripomína, že veci v prírode často slúžia viac než len jednému účelu.

Divozel sa dlhodobo používal pri problémoch s pľúcami. Ľudia ho varili, údili, drvili, lúhovali – jeho využitie bolo súčasťou kultúrnej pamäte a komunitnej praxe dlho pred vznikom farmaceutík.

Okrem toho ma moja teta naučila vyrábať masti z kostihoja. V našej záhrade sa mu tak darilo, že takmer vytlačil všetky ostatné bylinky zo záhonu. Teta mi ukázala, ako niektoré generácie používali koreň kostihoja na zotavenie po rezných ranách a pomliaždeninách, a prečo sa mu niekedy hovorilo „kostný steh“. Rovnako mi ukázala, ako záhradníci jeho listami obohacovali pôdu – v minulosti sa rastliny, ktoré boli dobré pre človeka, považovali za dobré aj pre pôdu.

Tento druh znalostí prežíva cez ruky, rozhovory a spomienky – nenájdeme ho v návodoch ani na etiketách.

Dnes sme sa kultúrne vydali úplne iným smerom. Namiesto toho, aby sme sa učili o rastlinách okolo nás, chodíme do obchodného reťazca a kupujeme si akýkoľvek produkt, ktorý vyzerá, že zodpovedá našim príznakom. Väčšina ľudí ani nevie, čo presne tieto produkty obsahujú, alebo ako pôsobia na organizmus. Pôvodná dôvera v tradičné znalosti našich predkov sa presunula do regálov s podobnými krabičkami.

Nič z toho neznižuje hodnotu modernej medicíny. Urgentná medicína, skúsení chirurgovia a zákroky zachraňujúce životy sú dary, za ktoré som hlboko vďačná. Ale niekde cestou sa vytratila rovnováha. Namiesto toho, aby sme spájali starú múdrosť s novými nástrojmi, sme jednoducho nahradili všetko, čo bolo predtým. Namiesto toho, aby sme rozvíjali a kultivovali spojenie s vlastným telom, sme porozumenie prenechali firmám.

A tak dnes máme celé generácie ľudí, ktorí by nepoznali liečivú bylinu, ani keby im rástla priamo pred vchodovými dverami.

Keď plním fľaštičky tinktúrami z rastlín, ktoré som sama nazbierala a vylúhovala, premýšľam, ako dlho ešte táto tradícia prežije. Učila som sa od svojej babky, mamy a tety. Dúfam, že to predám svojim dcéram. Ale poznám mnoho rodín, kde sa už tieto znalosti stratili.

Spoločnosť, ktorá sa nedokáže o seba sama postarať, sa stáva závislou.

Spoločnosť, ktorá nedokáže o seba dbať, sa stáva krehkou.

Tradičné bylinkárstvo nikdy nemalo konkurovať urgentnej medicíne. Bolo jednoducho súčasťou každodenného života – súčasťou toho, ako ľudia chápali vlastné telo a svoje prostredie. Rastliny, ktoré Boh umiestnil na túto Zem, hrajú úlohu v ľudskej kultúre už tisíce rokov.

Táto múdrosť si zaslúži zostať súčasťou našich domovov a našich rozhovorov. Nie preto, že nahrádza niečo moderné, ale preto, že dodáva našim životom hĺbku, pamäť a odolnosť.

Ľudia nikdy nemali predať liečenie – rovnako ako pestovanie potravín – do rúk niekoho iného.

Mali by ho praktizovať, uchovávať v pamäti a predávať ďalším pokoleniam.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK