Názory

Keď prehráva Teherán, prehráva aj komunistická Čína (Komentár)

Dlhodobé záujmy Čínskej komunistickej strany (ČKS) sú konfliktom medzi Izraelom a Iránom poškodzované.

Čína patrí k tým pár krajinám, ktoré sa postavili na stranu Iránu, keď verejne odsúdila izraelské útoky na iránske jadrové zariadenia a vojenské ciele ako porušenie iránskej suverenity a vyzvala na okamžitú deeskaláciu konfliktu.

V niekoľkých posledných rokoch si svet nemohol nevšimnúť zverstvá iránskych proxy skupín ako Hamas, Hizballáh a Hútiovia. Čína sa pre svoju otvorenú podporu Iránu ocitla v čoraz väčšej izolácii – táto podpora pritom zahŕňala aj naštartovanie iránskeho jadrového výskumu začiatkom 80. rokov.

V skutočnosti si Čína chráni svoje významné investície v Iráne, a to ako na hospodárskej, tak aj diplomatickej úrovni. Podľa niektorých odhadov investovala od islamskej revolúcie v roku 1979 do Iránu najmenej 40 miliárd dolárov, najmä do výstavby energetickej infraštruktúry, ktorá uľahčuje vývoz iránskej ropy a plynu do energeticky hladnej Číny.

V diplomatickej rovine patrila Čína medzi prvé krajiny, ktoré 14. februára 1979 uznali Islamskú republiku Irán. Odvtedy si Peking pestoval diplomatické vzťahy s Teheránom prostredníctvom politiky neangažovania sa a nezasahovania – najprv v záverečných rokoch studenej vojny medzi USA a ZSSR, a neskôr aj po nej. Tento postoj našiel v Teheráne priaznivý ohlas.

Významné čínske investície v Iráne môžu byť ohrozené alebo sa môžu pre ČKS aspoň stať diplomatickým problémom. Pozrime sa na túto otázku bližšie.

Čína a Irán od roku 1979

Dovtedy neexistujúce vzťahy medzi Iránom a Čínou začali po iránskej revolúcii v roku 1979 rozkvitať. Nie je náhoda, že krajiny na okraji medzinárodného spoločenstva si nachádzajú cestu k vzájomnému obchodu. Irán je podľa amerického ministerstva zahraničných vecí už 39 rokov najvýznamnejším štátnym sponzorom terorizmu na svete. Čínsky režim sa celé desaťročia dopúšťa kultúrnej genocídy a núteného odberu orgánov.

Nech je to akokoľvek, vzťahy sa rozvíjali pomaly, no mali stúpajúcu tendenciu, ktorá kopírovala hospodársku a vojenskú expanziu Číny a jej snahy o globálny vplyv – čo sa za vlády Si Ťin-pchinga výrazne zrýchlilo.

Čína sa v 80. rokoch odklonila od podpory svetových komunistických revolúcií a namiesto toho presadzovala „diplomatický pragmatizmus“ a hospodársku modernizáciu. V prípade Iránu to znamenalo, že Peking stiahol podporu komunistickej strane Tudeh a namiesto toho sa zameral na oficiálne štátne diplomatické vzťahy.

Počas iránsko-irackej vojny (1980 až 1988) poskytla Čína Iránu vojenskú techniku v hodnote približne 2 miliárd dolárov, vrátane 107-milimetrových rakiet, lietadiel, hlavných bojových tankov a systémov protivzdušnej obrany.

V roku 1984 bolo s čínskou pomocou otvorené jadrové technologické centrum v Ispaháne. Súčasťou spolupráce bola technická podpora pri inštalácii 30-kilowattového miniatúrneho reaktora s neutrónovým zdrojom, ľahkovodného subkritického reaktora, ťažkovodného nulového reaktora, laboratória na výrobu pokusného jadrového paliva a závodu na produkciu zirkónia pre zliatiny používané v jadrových reaktoroch – všetko kľúčové súčasti iránskeho jadrového výskumu.

V roku 1990 bola uzavretá tajná jadrová dohoda, podľa ktorej Čína poskytla Iránu technickú pomoc a odborné znalosti potrebné na rozšírenie jeho jadrovej infraštruktúry vrátane ťažby uránu, jeho obohacovania a jadrového výskumu.

Čína bola v 90. rokoch jedným z hlavných dodávateľov zbraní pre Irán, v roku 2005 prestala uzatvárať nové zbrojárske zmluvy, aby sa zosúladila s medzinárodnými sankciami a rezolúciami Bezpečnostnej rady OSN. Existujúce dohody však napĺňala až do roku 2015, kým Irán s čínskou pomocou neprešiel na domácu výrobu niektorých zbraňových systémov, ako je protilodná raketa HY-2 Silkworm.

V oblasti bilaterálneho obchodu Irán v roku 2004 podpísal 25-ročnú dohodu s čínskym ropným gigantom Sinopec Group v predpokladanej hodnote 70 miliárd dolárov na rozvoj svojho ropného a plynárenského sektora.

Do roku 2005 sa Čína stala druhým najväčším vývozcom do Iránu, keď pokrývala 8,3 percenta jeho importu. V roku 2009 denník Tehran Times informoval, že „Čína sa stala hlavným obchodným partnerom Iránu, pričom bilaterálny obchod dosiahol hodnotu 21,2 miliardy dolárov“.

V rámci Spoločného komplexného akčného plánu z roku 2015 sa Čína zaviazala pomôcť pri modernizácii iránskeho ťažkovodného reaktora v Araku, čím podporila iránske právo na mierové obohacovanie uránu v súlade s ustanoveniami Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu.

V roku 2016 Čína a Irán podpísali plán 25-ročného „komplexného strategického partnerstva“, ktorý sa zameriava na zlepšenie spolupráce v oblasti energetiky, infraštruktúry, regionálnej bezpečnosti a celkových obchodných vzťahov medzi oboma krajinami. Dohodu uzavreli počas januárovej návštevy Si Ťin-pchinga v Teheráne.

V roku 2021 podpísali Čína a Irán 25-ročnú dohodu o spolupráci zameranú na medzinárodný obchod s tovarom, vývoz iránskej ropy do Číny a čínske investície v Iráne. Ciele ČKS v Iráne sa zhodujú s jej iniciatívou Jeden pás, jedna cesta: rozvíjať zahraničné trhy pre čínske výrobky a získať priamy prístup k surovinám (najmä ropu a plyn), ktoré potrebuje čínske priemyselné hospodárstvo. Spolupráca s Iránom slúži čínskym geopolitickým zámerom, keďže umožňuje Pekingu vystupovať ako alternatíva k Spojeným štátom v meniacej sa globálnej rovnováhe síl, najmä na Blízkom východe.

V roku 2023 si Čína v regióne získala značnú prestíž, keď sprostredkovala dohodu o obnovení diplomatických vzťahov medzi Iránom a Saudskou Arábiou, čo viedlo k opätovnému otvoreniu veľvyslanectiev v Rijáde a Teheráne.

Dňa 14. júna čínsky veľvyslanec pri OSN Fu Cong v prejave opäť potvrdil silnú diplomatickú podporu iránskemu režimu, keď odsúdil izraelské vojenské akcie proti Iránu.

Záverečné myšlienky

Čínsky režim má v závislosti od výsledku konfliktu medzi Izraelom a Iránom čo stratiť. Ako najväčší odberateľ iránskej ropy Čína dováža viac než 90 percent celkového exportu iránskej ropy. Každé prerušenie tohto toku cez Hormuzský prieliv, či už zablokovaním, alebo vážnym poškodením iránskej ropnej infraštruktúry, by znamenalo výrazný zásah do čínskej ekonomiky.

Izraelské útoky na iránsku jadrovú infraštruktúru poukazujú aj na rozsiahlu čínsku podporu jadrovému výskumu a vývoju v Iráne. Hoci sa podľa Teheránu tento program využíva na mierové účely, centrum v Ispaháne je už dlho podozrivé z účasti na vývoji jadrových zbraní – a práve čínsky režim stál pri jeho zrode po tom, čo Francúzsko po revolúcii v roku 1979 ukončilo svoju technickú podporu.

Mali niektorí z viac ako 1 000 čínskych občanov, ktorí opustili Irán po začatí izraelsko-iránskeho konfliktu 13. júna, nejakú účasť na iránskych jadrových programoch?

Napokon, v snahe o vytlačenie Spojených štátov z regiónu Blízkeho východu by Čína stratila významný diplomatický vplyv na štáty Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive, ak by sa Peking zásadným spôsobom postavil na stranu Teheránu.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názory autora a nemusia nutne odrážať stanoviská Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK