Dávid o dobrovoľníckom živote v Ugande: Tamojšie deti ma naučili nebrať nič ako samozrejmosť (Rozhovor)
Nie každý sníva o dovolenke pri mori. Dávida Štefánika priťahujú krajiny, ktorým sa mnohí cestovatelia radšej vyhnú, a skutočné zážitky hľadá ďaleko od turistických rezortov. Dobrovoľnícka misia v Ugande ho utvrdila v tom, že šťastie nezávisí od materiálneho bohatstva a že predsudky o Afrike často nezodpovedajú realite. V rozhovore nám priblížil svoju vášeň objavovať nepoznané miesta, život medzi ugandskými deťmi aj to, prečo považuje cestovanie za svoju životnú misiu.
Epoch Times Slovensko: Ako by ste opísali váš cestovateľský štýl? Ste cestovateľ, ktorý …
Dávid Štefánik: Rád objavuje. Chcem cestovať do krajín a na miesta, kde by väčšina ľudí len tak nešla – Afganistan, Papua Nová Guinea, Tuvalu, Somálsko, a navštíviť rôzne kmene v džungli, preskúmať Amazonský prales, ísť na expedíciu na Antarktídu, chystám sa už dlhšie ísť na najnebezpečnejší a najdlhší vlak na svete, ktorý ide cez Saharu a vy ste 20 hodín na železnej rude a idete cez púšť celý deň aj noc. Európa je pekná a plná rôznych chutí, histórie a pamiatok, ale cítim, že tieto krajiny nie sú pre mňa. Môj najväčší sen je navštíviť Brazíliu minimálne na jeden mesiac a vyskúšať si tam život ako miestni ľudia.
Čím vás odrádzajú tie typické turistické destinácie?
Podľa mňa to človek musí mať v sebe a musí byť trochu blázon, aby vycestoval do krajín, ako je napríklad Somálsko, Afganistan alebo Kongo. Keď sa ma niekto opýta, či by som išiel radšej do Grécka alebo do Iránu, vyberiem si Irán. Mám rád iné kultúry a rôznorodosť, ktorú máme na tomto svete.
V poslednej dobe vás vcelku uchvátila Afrika. Čím si vás získala ako človeka, ale aj ako cestovateľa?
V Afrike sú úžasní a veľmi milí ľudia, plní energie, vždy sa usmievajú a sú veľmi štedrí. Uganda je zatiaľ najkrajšia krajina, v ktorej som bol, majú neskutočne nádhernú prírodu a úžasných ľudí.
Cestovanie po Afrike ma inšpiruje najmä tým, že spoznávam iné kultúry, ľudí a ich spôsob života. Ukazuje mi, že aj s menším množstvom vecí môžu byť ľudia šťastní a spokojní. Do každodenného života mi to dáva väčšiu vďačnosť, otvorenosť voči iným ľuďom a chuť objavovať nové veci.
Aké ste mali od Afriky očakávania?
Očakávania som mal malé, a zodpovedali realite. Milí ľudia, nízke ceny, odlišné chute a iná kultúra. Väčšinou sa ale snažím nemať očakávania. Keď má človek veľké očakávania, veľakrát ostane sklamaný.
Čo vás tam najviac prekvapilo?
Nepočítal som s tým, že ma až tak dobre prijmú do svojej komunity a že si budeme tak dobre rozumieť.
Takýto typ cestovania ste aj označili doslova za životnú misiu…
Je to pre mňa viac než dovolenka. Je to spôsob, ako spoznávať svet, iné kultúry a ľudí. Každá cesta ma niečo naučí a mení môj pohľad na život. Ja som si dal za misiu pomáhať ľuďom a vidieť, ochutnať a zažiť toho čo najviac na tejto planéte.
S tým súvisí aj vaše dobrovoľníctvo v Ugande priamo medzi miestnymi obyvateľmi. S akými cieľmi ste tam vycestovali?
Išiel som tam s cieľom: „Vyčariť deťom úsmev na perách a pomôcť im.“ Doniesli sme im oblečenie, lopty, školské potreby a zaplatili sme im tam aj jedlo pre školu – múku, ryžu. Učili sme ich angličtinu, matematiku, hrali sme futbal a rôzne hry, behali sme, boli sme im pomôcť s drevom a kúpili sme im aj kopačky.
Cítil som sa tam úplne super, bezpečne a šťastný, zatiaľ najlepšia krajina, v akej som bol. Uganda mi len potvrdila, že ľudia majú rôzne predsudky o týchto krajinách, a to väčšinou z rôznych médií, správ a novín. Preto veľa ľudí nechce cestovať do takýchto krajín. Ľudia, ktorí cestujú, mi dajú za pravdu.
Myslím, že deti ma prijali medzi seba hneď v prvý deň. Asi nikdy ma nebudú brať tak, ako svojho obyvateľa, ale veľmi sme si sadli, smiali sa spolu a boli šťastní. Sú to pre mňa zatiaľ najlepší ľudia, akých som v živote stretol.
S deťmi ste tam trávili skutočne veľa času… Čo všetko ste pre nich vymýšľali?
Áno, s deťmi som naozaj trávil veľa času, môžem povedať, že každý deň. Hrali sme rôzne hry, behali sme, hrali futbal, kreslili a maľovali, cez prestávky sme sa rozprávali a hrali na dvore, ale aj v triede.
Čo ste sa o nich dozvedeli? Aké je to byť dieťaťom v Ugande?
Ak sa dieťa narodí do veľmi chudobnej rodiny, pravdepodobne ani nebude chodiť do školy, lebo rodina nebude mať dostatok financií na vzdelanie. Niektoré deti nechodia do školy aj kvôli domácim prácam. Musia pomáhať svojim rodičom a to ich obmedzuje vo vzdelávaní. Možno najväčší rozdiel oproti nám je, že my často berieme školu ako samozrejmosť, kým pre mnohé z tých detí je možnosť sedieť v lavici obrovská príležitosť na lepší život.
Základné vzdelanie tam často nevnímajú len ako čítanie, písanie a počítanie, ale ako veľkú šancu zmeniť svoj život. Absolútnym základom je pre nich vedieť čítať, písať, počítať, rozumieť angličtine (ktorá je v Ugande úradným a vzdelávacím jazykom) a vedieť sa orientovať vo svete okolo seba. Pre mnohé deti je škola aj miestom, kde získajú návyky, disciplínu, hygienické návyky a informácie o zdraví.
V čom to majú podľa vás tamojšie deti najnáročnejšie? Aké sú tam hlavné problémy?
Určite financie. Na mieste, kde som bol, veľa detí nemalo ani rodičov, a tak spali v drevenej budove hneď vedľa školy. V škole, kde som pomáhal, mali deti každý deň to isté jedlo. Ich kuchyňa mi ale veľmi chutila. Počas pobytu sme ochutnali približne 7 jedál, ktoré sa síce opakovali počas celých 6 týždňov, ale boli pripravené chutne. V škole mali deti na raňajky bielu kašu – porridge, ktorá sa pripravuje z kukuričnej múky a vody. Ochutnal som ju aj ja, ale úprimne, veľmi ma neoslovila. Bola dosť jednoduchá a takmer bez chuti, keďže nebola veľmi dochutená.
Na obed mali posho and beans – hustú bielu kukuričnú kašu spolu s fazuľou a kapustou. Toto jedlo bolo veľmi typické pre ich každodennú stravu a zároveň jednoduché, výživné a sýte. Celkový dojem z ich kuchyne bol pre mňa pozitívny – možno je jednoduchšia ako tá naša, ale je postavená na surovinách, ktoré majú dostupné, a veľa jedál je pripravených tak, aby zasýtili celú rodinu alebo komunitu.
To sa nedá porovnať so Slovenskom. Veľa žiakov sa u nás sťažuje na školské obedy a ani na tie obedy nechodia. Nehovorím, že školské obedy na Slovensku sú gastronomický zážitok, ale v porovnaní s obedom, ktorý majú v Ugande, asi áno.
Ako fungujú miestne školy?
Mal som možnosť vidieť, že školy v Ugande fungujú trochu inak ako u nás. Niektoré sú jednoduchšie vybavené, triedy bývajú preplnené a žiaci často nemajú toľko pomôcok. Deti sa však učia podobné predmety ako u nás a učitelia sa snažia dať im čo najlepšie vzdelanie. Zaujalo ma, že aj napriek skromnejším podmienkam majú deti veľkú chuť učiť sa. V škole, kde som bol, mali len jednu hubku na tabuľu, nemali dvere ani okná, celá škola bola z dreva a strechu mali z plechu. Keď pršalo, tak pršalo do triedy na deti. Lavice museli dať ďalej od okien, aby nezmokli.
Ako vyzerá bežný školský deň?
Deti spoločne ráno prišli do školy na jednej drevenej loďke a popoludní tak aj odišli. Jeden mladý chlap chodil každé ráno na ostrovy, kde žijú tieto deti. Ráno ich odviezol do školy a poobede zas naspäť domov. Bol to taký školský taxík na vode. My sme bývali pár metrov nad školou – zišli sme cez strmý kopec a boli sme v škole. Učili sa tam klasicky ako deti na Slovensku – od rána do popoludnia.
Prestávky sa mi viac páčili v Ugande ako na Slovensku. Keď skončila hodina, všetci sa rozbehli na školský dvor a behali, hrali rôzne hry a smiali sa. Slovenského žiaka by najviac prekvapila jednoduchosť podmienok, v ktorých sa deti učia. Možno by čakal klasickú školu podobnú tej našej, ale namiesto množstva pomôcok, technológií či vybavenia by videl triedu, kde sa pracuje oveľa viac s tým, čo je dostupné.
Ako ste sa v triede cítili vy?
V triede som sa cítil veľmi dobre a zároveň to na mňa silno zapôsobilo. Bolo vidieť, že deti mali veľkú radosť zo školy a chuť učiť sa, aj keď podmienky boli jednoduchšie ako u nás. Najviac ma zaujala ich energia, záujem a vďačnosť. Bol to pre mňa veľký zážitok.
Čo vás Uganda naučila? Čo ste si odtiaľ odniesli?
Naučila ma byť k ľuďom milší, viac si pomáhať a nebrať všetko ako samozrejmosť. Aj keď toho budete mať málo, sú na svete ľudia, ktorí by dali hocičo aj za to málo, čo máte vy.
Ďakujeme za rozhovor!
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.