Ako funguje EÚ, EÚ

Ako sa europoslanec stane „spravodajcom“ a prečo môže mať veľký vplyv na zákon?

V Európskom parlamente sedí 720 poslancov. Keď však Parlament pripravuje svoju pozíciu ku konkrétnemu zákonu, jeden z nich môže dostať podstatne väčšiu úlohu než ostatní. Stane sa spravodajcom – v bruselskom žargóne „rapporteur“. Jeho meno sa potom objavuje pri parlamentnej správe, vedie prácu na spise vo výbore a môže sa dostať aj k rokovaciemu stolu s Radou Európskej únie. Spravodajca síce o výsledku nerozhoduje sám, dostáva však do rúk možnosť výrazne ovplyvňovať, ako bude vyzerať pozícia Európskeho parlamentu.

Spravodajcu vyberie výbor

Keď Európska komisia predloží legislatívny návrh, Parlament ho pridelí príslušnému gestorskému výboru. Ako sme vysvetľovali v predchádzajúcej časti našej série, práve výbory vykonávajú veľkú časť detailnej práce na európskej legislatíve.

Gestorský výbor následne určí spravodajcu. Jeho úlohou je pripraviť návrh parlamentnej správy a viesť legislatívny spis jednotlivými fázami procesu vrátane medziinštitucionálnych rokovaní.

Spravodajca tak nie je iba poslancom, ktorý na konci procesu predstaví výsledný dokument. Európsky parlament uvádza, že pri príprave správy môže konzultovať s odborníkmi a zainteresovanými stranami. Zodpovedá tiež za prípravu kompromisných pozmeňujúcich návrhov a za rokovania s tieňovými spravodajcami.

V návrhu správy pritom môže navrhnúť zmeny oproti textu, ktorý predložila Komisia. O jeho návrhoch však následne rozhodujú ďalší členovia výboru. To je dôležitá hranica jeho moci. Spravodajca nie je „autorom zákona“, ktorý by mohol ostatným nadiktovať výsledok. Má však výnimočnú pozíciu pri hľadaní textu, pre ktorý dokáže vytvoriť parlamentnú väčšinu.

Ako sa europoslanec stane spravodajcom?

Funkcia sa neprideľuje jednoducho podľa toho, kto sa o konkrétnu tému najviac zaujíma. Keď výbor dostane legislatívny spis, jeho koordinátori – politickí lídri jednotlivých frakcií vo výbore – rozhodujú, ktorej politickej skupine bude správa pridelená. 

Tá následne nominuje konkrétneho europoslanca zo svojich členov alebo stálych náhradníkov vo výbore. Rozhodnutie koordinátorov následne schvaľuje výbor.

Za týmto procesom sa skrýva aj politické vyjednávanie. Podľa výskumnej služby Európskeho parlamentu používajú mnohé výbory rôzne varianty bodového systému. Politické skupiny majú určitý počet bodov zodpovedajúci ich veľkosti a pri rozdeľovaní správ ich môžu „investovať“ do spisov, ktoré považujú za dôležité. Hodnota jednotlivých spisov závisí od ich významu a typu správy.

Veľké politické skupiny tak majú vďaka svojej veľkosti spravidla väčšie možnosti získať spravodajstvo významných spisov. Zároveň však musia rozhodovať, na ktoré témy svoje možnosti využijú.

V niektorých prípadoch môže byť spravodajca vybraný dokonca ešte predtým, ako Komisia legislatívny návrh formálne predloží. Parlament vysvetľuje, že poslanca možno vybrať na základe ročného legislatívneho programu Komisie, aby pripravovaný návrh mohol sledovať už počas jeho prípravnej fázy.

Tieňoví spravodajcovia

Spravodajca pri stole nesedí sám. Ostatné politické skupiny môžu v zmysle Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu vymenovať k danému spisu vlastných tieňových spravodajcov (shadow rapporteurs). Ich úlohou je sledovať prácu na správe a hľadať so spravodajcom kompromisy v mene svojej politickej skupiny.

Názov „tieňový“ preto môže byť trochu zavádzajúci. Nejde iba o pozorovateľa hlavného spravodajcu. Ak napríklad spravodajca pochádza z inej politickej frakcie, predstavitelia ďalších skupín sa prostredníctvom svojich tieňových spravodajcov snažia presadiť do textu vlastné priority. 

Výsledná parlamentná pozícia preto často vzniká rokovaniami medzi spravodajcom a „tieňovými“ spravodajcami. Ich význam pokračuje aj po skončení práce vo výbore. Ako uvádza rokovací poriadok, ak Parlament začne medziinštitucionálne rokovania s Radou, rokovací tím zahŕňa aj tieňového spravodajcu z každej politickej skupiny, ktorá sa chce na rokovaniach zúčastniť.

Vplyv neznamená voľnú ruku

Práve tu je dobre viditeľný paradox funkcie spravodajcu. Na jednej strane má oveľa väčší priestor ovplyvniť konkrétny legislatívny spis než bežný poslanec, ktorý sa na ňom priamo nepodieľa. Pripravuje prvý návrh správy, rokuje o kompromisoch a môže viesť spis cez jednotlivé fázy parlamentného procesu.

Na druhej strane však potrebuje väčšinovú podporu. Jeho správu musí schváliť príslušný výbor a následne sa o parlamentnej pozícii hlasuje v pléne. Pri rokovaniach s Radou navyše spravodajca nezastupuje svoj osobný názor, ale mandát Parlamentu.

Ak sa počas rokovaní podarí dosiahnuť predbežnú dohodu s Radou, ani tá sa automaticky nestáva zákonom. Výsledok sa vracia do gestorského výboru a následne do ďalšieho schvaľovacieho procesu. Schopnosť spravodajcu presvedčiť ostatných je preto minimálne taká dôležitá ako jeho vlastná predstava o výsledku.

Práve tento aspekt vystihol aj šéf Kancelárie Európskeho parlamentu na Slovensku Robert Sermek. V rozhovore pre portál nm.sk upozornil, že každý europoslanec môže navrhovať zmeny v legislatíve, avšak veľa závisí od jeho schopnosti spolupracovať s ostatnými.

„Poslanci, ktorí sú zaradení do politických frakcií, majú za sebou podporu, a preto vedia ľahšie presadiť akúkoľvek zmenu v prospech Slovenska. Rovnaký mandát na návrhy zmien majú aj poslanci, ktorí sú nezaradení. Majú však oveľa ťažšiu cestu k tomu, aby niečo presadili,“ zdôraznil Sermek.

Pri spravodajcovi sa táto schopnosť spolupracovať stáva ešte dôležitejšou. Jeho úlohou totiž nie je iba napísať vlastný text, no najmä nájsť preň dostatočnú podporu.

Slovenský príklad

Ako to vyzerá v praxi, ukazuje aj práca slovenských europoslancov. Ľudovít Ódor, ktorý je podpredsedom hospodárskeho a menového výboru ECON a členom podvýboru pre daňové otázky FISC, bol v roku 2026 spravodajcom parlamentnej správy o uskutočniteľnosti takzvaného 28. daňového režimu a jeho potenciáli podporiť konkurencieschopnosť EÚ.

Návrhom jeho správy sa v apríli zaoberal podvýbor FISC a následne bol výsledný dokument v júni zverejnený ako správa výboru ECON. V júli sa dostal na rokovanie pléna.

Ódor tak pri tejto téme vystupoval ako hlavný spravodajca. Na jeho oficiálnom profile však možno zároveň nájsť celý rad spisov, pri ktorých zastával opačnú úlohu – bol tieňovým spravodajcom za svoju politickú skupinu Obnovme Európu.

Napríklad pri návrhu týkajúcom sa prístupu Európskej prokuratúry (EPPO) a Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) k informáciám o DPH bol hlavným spravodajcom cyperský europoslanec Michalis Hadjipantela, zatiaľ čo Ódor patril medzi tieňových spravodajcov.

Na jednom slovenskom europoslancovi tak možno vidieť obe strany mechanizmu – pri určitom spise vedie parlamentnú prácu ako spravodajca, pri inom zastupuje svoju politickú skupinu pri rokovaniach s hlavným spravodajcom.

Podobnú skúsenosť má aj jeho stranícka kolegyňa Lucia Yar. Európsky parlament ju uvádza ako jednu zo spravodajcov pri návrhu nariadenia o urýchlení povoľovania projektov obrannej pripravenosti. V máji 2026 sa pri tomto spise uskutočnilo tretie rokovanie s Radou, po ktorom spoluzákonodarcovia dosiahli predbežnú dohodu.

Prečo na mene spravodajcu záleží

Keď médiá informujú o novom európskom zákone, pozornosť sa prirodzene sústreďuje na konečné hlasovanie alebo na spor medzi členskými štátmi a Parlamentom. Meno spravodajcu však môže veľa napovedať už omnoho skôr.

Ukazuje, ktorý europoslanec dostal zodpovednosť pripraviť parlamentnú správu, hľadať kompromisy medzi politickými skupinami a viesť spis ďalšími fázami procesu. Tieňoví spravodajcovia zase ukazujú, kto za jednotlivé politické skupiny priamo rokuje o jeho podobe.

Jeden europoslanec teda európsky zákon sám nenapíše ani neschváli. Spravodajca však môže dostať do rúk jednu z najvplyvnejších pozícií, aké môže zákonodarca pri konkrétnom legislatívnom spise zastávať.

Jeho skutočná sila nespočíva v tom, že by mohol rozhodnúť namiesto ostatných. Zakladá sa na tom, že je jedným z ľudí, ktorí pripravujú text, o ktorom budú ostatní rozhodovať.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK