Budú krajiny EÚ posielať migrantov do tretích krajín podľa vzoru Talianska?
Európska únia sa pomaly stáva otvorenou myšlienke posielať nelegálnych migrantov do tretích krajín, kde sa rozhodne o ich ďalšom osude. Svedčí o tom reforma migračného paktu, ktorý sa v stredu prejednával v Európskom parlamente a obsahuje ustanovenia o posielaní žiadateľov o azyl do „bezpečnej“ tretej krajiny.
Podobná dohoda už existuje medzi Veľkou Britániou a stredoafrickou Rwandou, kam chce Londýn posielať všetkých nelegálnych prisťahovalcov, kým sa nevyrieši ich žiadosť o azyl. Tí, ktorí azyl nedostanú, môžu zostať v Rwande alebo sa vrátiť do krajiny svojho pôvodu. Po rokoch plánovania a súdnych sporov má zákon o deportácii do Rwandy vstúpiť do platnosti tento rok, ale keďže sa podľa prieskumov očakáva, že vládnuci toryovia prehrajú voľby, nie je ani zďaleka isté, či sa plán zrealizuje.
Rwandu za jej „humanitárny“ prístup pochválil minulý týždeň i český prezident Petr Pavel počas návštevy tohto afrického štátu. Podľa ČTK sa so svojím náprotivkom Paulom Kagamem zhodol na tom, že migranti v Rwande budú mať dôstojnejšie podmienky ako v preplnených centrách krajín, do ktorých sa snažia dostať.
Humanitárne organizácie a aktivisti naopak britský plán napadli s odôvodnením, že Rwanda nie je bezpečnou krajinou, a preto tam žiadatelia o azyl nesmú byť presťahovaní. Kagame však takéto tvrdenia odmieta. A hoci Dánsko alebo Rakúsko tiež prejavili záujem využiť túto africkú krajinu pre „svojich“ migrantov, pravdepodobnejšia bude „talianska trasa“.
Albánsko-talianska dohoda
Taliansko sa v novembri 2023 dohodlo so susedným Albánskom, ktoré nie je súčasťou EÚ, na zriadení niekoľkých stredísk v krajine, ktoré sa budú zaoberať nelegálnymi migrantmi, ktorých chytili talianske pohraničné sily. Očakáva sa, že pôjde až o 36 000 žiadateľov ročne.
Keďže Albánsko sa považuje za bezpečnú krajinu, Európsky súd pre ľudské práva nemôže proti plánu zasiahnuť, ako to urobil na žiadosť aktivistov v prípade Veľkej Británie. Talianska premiérka Giorgia Meloniová dúfa, že utečenecké tábory budú pripravené už v máji tohto roka.
Areál pre migrantov má stáť podľa verejnej súťaže, ktorá sa skončila 28. marca, 34 miliónov eur a pozostávať z troch budov s maximálnou kapacitou približne 3 000 ľudí. Jedna stavba bude postavená v prístave Shengjin, kde sa bude vykonávať vyloďovacie a identifikačné procedúry. Ďalšie dve miesta sa budú nachádzať v meste Gjader. Jedno zariadenie bude venované zisťovaniu predpokladov pre udelenie azylu, druhé bude slúžiť ako repatriačné záchytné centrum. Prístup Talianska dokonca pochválila šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová ako „príklad nekonvenčného“ myslenia, uviedol server Euraktiv.
Český právnik Robert Kotzian, ktorý sa zaoberá nelegálnou migráciou do EÚ, sa domnieva, že hlavným prínosom premiestnenia azylového konania do tretej krajiny je v tom, že migranti, ktorým nebude udelená medzinárodná ochrana, nebudú fyzicky prítomní v Taliansku alebo inom štáte EÚ.
„Pretože návraty odmietnutých migrantov do krajín pôvodu sú úspešné len v malom počte prípadov, najdôležitejšie je zabrániť fyzickej prítomnosti migrantov v krajinách EÚ,“ povedal Kotzian. Podľa neho až prax ukáže, nakoľko reálne pomôže spolupráca Talianska s Albánskom znižovať dopady nelegálnej migrácie na Taliansko.
„Uvidíme, či sa Taliansku vôbec bude dariť premiestňovať žiadateľov o azyl do Albánska. Uvidíme, či bude plánovaná kapacita prijímacích centier v Albánsku dostatočná. Bude tiež zaujímavé sledovať, či a ako Albánsko zabráni úteku odmietnutých migrantov z Albánska do krajín EÚ. Ťažko predpokladať, že Albánsko bude pri ich vracaní do krajín pôvodu úspešnejšie ako krajiny EÚ,“ povedal právnik pre Epoch Times.
Za a proti
Prílev nelegálnych prisťahovalcov do Európy vyvoláva napätie v mnohých krajinách EÚ a stáva sa dôležitým bodom volebného programu. Zdá sa, že rastúce preferencie konzervatívnejších strán pred júnovými voľbami do Európskeho parlamentu podnietili EPP, najväčšiu skupinu európskych zákonodarcov, ktorú vedie von der Leyenová, aby o odsunutí migrantov začala hovoriť ako o schodnej ceste.
Jens Spahn, člen nemeckej Kresťanskodemokratickej únie, ktorá je súčasťou EPP, tvrdil, že by sa do Európskej únie snažilo dostať menej nelegálnych migrantov, „ak by bolo jasné, že budú do 48 hodín poslaní do bezpečnej krajiny mimo EÚ“. Takýmito krajinami by mohli byť okrem iného Rwanda, Gruzínsko alebo Moldavsko. Iní hovoria o balkánskych krajinách, napríklad o Severnom Macedónsku.
Jean-Louis De Brouwer, riaditeľ programu pre európske záležitosti v think tanku Egmont Institute, hovorí, že bilaterálna dohoda typu Taliansko-Albánsko by mohla slúžiť ako vzor pre iné krajiny, ale podotýka, že vzhľadom na veľký počet žiadateľov o azyl sú takéto opatrenia len „kvapkou v mori“, uviedol pre Euraktiv.
Na druhej strane Stephanie Popeová z charitatívnej organizácie Oxfam považuje presun migrantov do tretích krajín za ďalší krok členských štátov, ktorým „presúvajú svoju zodpovednosť na krajiny mimo EÚ“. Nakoniec aktivisti niektorých mimovládnych organizácií boli tými, ktorí narušili stredajšie schvaľovanie paktu o migrácii v Európskom parlamente výkrikmi ako „Tento pakt zabíja, voľte NIE!“.
Euraktiv poznamenáva, že len málokto bol spokojný s konečným výsledkom migračného paktu. Konečné znenie bolo tvrdým kompromisom medzi ľavicovými a pravicovými silami v parlamente a väčšina právnych predpisov prešla len tesne.
Podľa poslanca Európskeho parlamentu Ondřeja Kovaříka (ANO, Renew Europe) bola v migračnom pakte „zanedbaná“ spolupráca s krajinami mimo EÚ, pričom spoluprácu so zdrojovými alebo tranzitnými krajinami považuje za „kľúčovú pre zvládnutie migračných tlakov“.
„V momente, keď sa žiadatelia ocitnú na území EÚ, sa veci komplikujú, pretože ich návrat je administratívne a logisticky veľmi náročný,“ napísal politik pre Epoch Times a dodal, že pakt rieši len dôsledky, ale nie to najdôležitejšie – ako predchádzať migračným krízam. Preto nesúhlasil s jeho znením. Z 21 českých europoslancov zdvihli ruku za pakt o prijatí migračného paktu len dvaja.
Napriek tomu, že jednotný prístup členských štátov k otázke vybavovania migrantov prostredníctvom tretích krajín nie je v súčasnosti na programe dňa, možno očakávať, že jednotlivé štáty budú hľadať riešenia na zmiernenie masovej migrácie na vlastnú päsť a v prípade, že taliansko-albánsky príklad bude fungovať, budú sa ním inšpirovať pri vytváraní vlastných dohôd s jednotlivými krajinami mimo EÚ.
