Zaujímavosti

Michal ako chlapec utiekol z Česka do zahraničia a 13 rokov zbieral dôkazy o svojej nevine (Rozhovor)

Rozhovor s mužom, ktorý po 13 rokoch dokázal svoju nevinu. Žil na úteku pred justíciou, prežíval bez identity a dokladov. Aké ťažké je dokázať svoju nevinu a bojovať proti niečomu, čo sa javí ako neomylná autorita?

Michal Žerebák vo veku 20 rokov odmietol nastúpiť na výkon trestu, ktorý mu bol uložený súdom za bankovú lúpež, ktorú nespáchal. Od roku 2010 strávil trinásť rokov na úteku pred súdnym rozhodnutím, ktoré ho odsúdilo na štyri roky väzenia. Zaujímali nás podrobnosti o jeho úteku, o tom, čo zažil počas pohybu po Európe a ako zhromaždil dôkazy na dokázanie svojej neviny. Redaktor českej edície Epoch Times sa s ním stretol a rozprával v kaviarni kina Mat v Prahe po skončení súdneho konania týkajúceho sa jeho odškodnenia. Po rokoch strávených v zahraničí má niekedy ťažkosti s komunikáciou v češtine.

Epoch Times: Prečo ste ušli?

Michal Žerebák: Keď ste vo väzení, je koniec, už sa nemôžete brániť. Bolo by jednoduché ísť si odpykať trest, ale vedel som, že som nič nespáchal… Sudca ma hľadal trinásť rokov. Aj keď prezident Klaus vyhlásil amnestiu, mňa z nej sudca prípisom vylúčil.

Keby sa mi nepodarilo dokázať svoju nevinu a chytili by ma skôr, dali by mi ešte dlhší trest a nikto by mi ani tak neveril. Potom by ste si mohli prečítať v novinách „Konečne sme ho chytili“ alebo „Muž, ktorý bol roky na úteku, bol konečne dolapený“… a to by bol koniec. A keby som si odpykal trest a prepustili ma z väzenia, nikdy by som už nič iné nepodnikol. Čím dlhšie ste vo väzení alebo čím dlhší je trest, tým je menšia pravdepodobnosť, že dosiahnete nejaký zvrat a že si spoločnosť prizná svoju chybu.

Aké to bolo na úteku?

Niekedy som sa ráno zobudil a myslel som si, že sa mi len sníva, že som na úteku. Ale potom vás realita dobehne. Žil som v šedej zóne. Nikde som nemohol získať poriadnu prácu. Upratoval som záhrady, zbieral odpadky, robil rôzne podradné práce, šetril peniaze na právne zastúpenie.

Bol som v zahraničí, ale dal som plnú moc sestre, aby požiadala sudcu o videozáznam z kamery, ktorá zachytila neznámu osobu a spáchanú bankovú lúpež. Sudca jej povedal, že v súdnom spise sú len fotografie z kamerového záznamu.

V roku 2020 však advokátsky koncipient, ktorého najal jeden z mojich advokátov, objavil v súdnom spise záznam z bezpečnostnej kamery. Sudca mi teda klamal a videozáznam bol v súdnom spise po celý čas, čo nakoniec pomohlo dokázať moju nevinu.

Desať rokov som študoval metódu identifikácie pachov a sústredil som sa na vyvrátenie tvrdenia, že moje pachové stopy boli údajne nájdené na mieste činu, kde som nikdy nebol. Keby som mal tú videonahrávku v čase, keď som emigroval, všetko mohlo byť inak.

Musel som nechať urobiť dokopy päť antropologických posudkov videozáznamu. Tri v Nemecku, jeden v Poľsku a jeden na Slovensku, kým ho české súdy uznali ako dôkaz. Všetky posudky ukázali, že na zázname som nebol ja, ale úplne iná osoba. Ten, kto vylúpil banku. Získal som aj posudok identifikácie zbrane v Rakúsku.

Michal Žerebák na úteku na fotografii z roku 2013 (Foto: so súhlasom M. Ž.)

Ako ste sa vlastne do toho zaplietli, ako ste sa vôbec dostali do konfliktu s políciou?

Nemal som peniaze. Žil som len s matkou a nemohol som si dovoliť ani bežné veci, ktoré mali ostatní ľudia. Keď som bol na strednej škole, nemal som peniaze na učebnice ani na maturitný ples. Chcel som byť ako všetci ostatní, chcel som si kúpiť tieto základné veci.

Nerád o tom hovorím… Bol som viac vystrašený ako dotknutí ľudia, ale spáchal som niekoľko lúpeží a ukradol som im sumy 200 korún, 500 korún, najvyššia bola 2 500 korún. Hneď som ušiel… Viem, že to znie hlúpo… jedna žena mi chcela dať ešte viac peňazí, ale povedal som jej, že to stačí… Chcel som len zaplatiť maturitný ples, potreboval som kúpiť tie učebnice a materiály. Chcel som zapadnúť do skupiny.

Potom za mnou prišla polícia a povedala mi, že vedia, že som niečo spáchal. Neviem, čo vedeli, ale priznal som všetko, čo som spravil. Strávil som noc v zadržiavacej cele. To bol koniec mojej kriminálnej činnosti. Strávite noc v cele a uvedomíte si, čo ste spravili. Na druhý deň vás prepustia po tom, čo zavolajú všetkým… škole, mame – a povedia im, čo som spravil.

Sudca odložil prípad na neurčito, pretože to považoval za výnimočný prehrešok v mojom inak usporiadanom živote, a nechal ma dokončiť strednú školu. Ako som sľúbil sudcovi, dokončil som strednú školu a zapísal som sa na univerzitu.

Napadá mi nepríjemná otázka. Prečo si ako študent nešiel niekam pracovať alebo si zarobiť nejaké peniaze navyše? Nemal si na to počas školy čas alebo nebolo kde?

Žil som na severe Čiech v Moste a dochádzal som do Teplíc, kde som navštevoval obchodnú školu. Na severe neboli žiadne pracovné miesta a nezamestnanosť bola vysoká. Aj ľudia, ktorí pracovali, prijímali dočasné práce… všetci boli zamestnaní.

Na vidieku v odľahlej lokalite nebola žiadna práca. Veľmi som si prial mať počas štúdia nejakú brigádu, aby som si mohol polepšiť a nemusel žobrať každý cent od matky, ktorá žila z malého invalidného dôchodku a bola závislá od mojej pomoci.

Zbieral som slimáky, bazalku, šípky, nikto to nechcel robiť, ale bolo to len sezónne… Takže v zime sa robota skončila.

Dnes sú časy iné… každý má doma internet. Musel som chodiť tri kilometre do knižnice, aby som mohol používať internet, a tri kilometre späť… a neskôr k ľuďom, ktorí ho mali… Vyčítali mi, že tam zase „hnijem“.

Lúpeže boli najhorším riešením… Dodnes sa za to veľmi hanbím. V niektorých prípadoch, keď som videl, že z toho nič nebude, som to vzdal a začal utekať.

Ako to celé prebehlo, keď vás polícia obvinila z lúpeže v banke, ktorú ste nespáchali?

Ako som už povedal, keď polícia odhalila moje lúpeže, priznal som sa k nim, pustili ma a zavolali všetkým, aby im povedali, čo som spravil, a toho istého večera o 17.50 v Prahe došlo k lúpeži banky na Koněvovej ulici, pri ktorej bolo ukradnutých 250 000 korún. V ten deň som šiel do školy a potom do maminho rehabilitačného centra. Prahu som vôbec nepoznal, bol som tam len na školskom výlete. V ten deň som tam vôbec nebol.

V apríli 2008, dva mesiace po lúpeži, prišli policajti do mojej školy, spútali ma pred spolužiakmi na chodbe a odobrali mi pachové vzorky. Potom ma pustili.

O štyri mesiace neskôr, začiatkom augusta 2008, prišli za mnou znova a povedali mi, že pes identifikoval môj pach, a umiestnili ma na jedenásť mesiacov do vyšetrovacej väzby. Po väzbe som sa zapísal na univerzitu a našiel si prácu, pretože ma stále nemohli odsúdiť.

V roku 2010 ma odsúdili za zločiny, ku ktorým som sa priznal, ale pridali k nim aj bankovú lúpež. Povedal som mame, že nepôjdem do väzenia, že radšej utečiem, zarobím nejaké peniaze a budem sa brániť, pretože som nedôveroval systému. Priznal som sa ku všetkému, tak prečo mi chcú pripísať ešte viac a väčšie veci. Nechcela uveriť, že to naozaj urobím.

Asi o mesiac potom, čo som odišiel, vtrhla do nášho bytu zásahová jednotka a všetko prevrátila hore nohami. V tom čase som už bol v Čiernej Hore, potom som odišiel do Chorvátska, neskôr do Švajčiarska, Beneluxu, Francúzska a Nemecka.

Na úteku, Michal Žerebák na fotografii z roku 2018 (Foto: so súhlasom M. Ž.)

Ako ste to psychicky zvládali? Ako môžete prežiť bez identity a bez dokladov?

Každé ráno sa prebudíte s vedomím, že ste oficiálne „na úteku“. Všade, kam prídete, sa musíte identifikovať falošným menom alebo sa vôbec neidentifikovať. Musíte klamať o tom, odkiaľ prichádzate a kam idete. Nemôžete sa ani pokojne pozrieť do očí osobe, s ktorou hovoríte, pretože vždy existuje riziko, že sa odhalí vaša skutočná identita a že ste hľadaná osoba.

Takýto život je jeden veľký stres, nekonečný strach, že akékoľvek zaváhanie alebo nedorozumenie vás prezradí. Musel som teda neustále klamať ľuďom o svojej identite a o tom, odkiaľ pochádzam. V mojej situácii je ťažké niekomu povedať alebo priznať, že ste na úteku.

Jednoduchá návšteva lekára alebo úradov sa stala neprekonateľnou komplikáciou. Nemohol som konať pod svojím vlastným menom, takže som sa musel naučiť nové jazyky a prežiť v šedej zóne, kde sa nikto nezaujímal o moju minulosť.

Hoci to znie triviálne, nemohol som si ani kúpiť bežný lístok na vlak pod svojím vlastným menom, ani si kúpiť alebo prenajať oficiálne ubytovanie. Všetky tieto bežné úlohy, ktoré väčšina ľudí považuje za samozrejmé, boli pre mňa nedostupné. Bez dokladov, bez legálneho statusu, vždy v hľadáčiku polície.

Najväčšou stratou však bolo, že som sa nemohol rozlúčiť so svojou matkou. Nemohol som ísť ani na jej pohreb. Bez preháňania, je to rana, ktorá sa nikdy nezahojí. Je to niečo, čo by som naozaj nikomu neprial. V ten deň sledovala kriminálna polícia moju sestru aj cintorín, o čom som sa dozvedel až neskôr. Nemohol som sa rozlúčiť, prejaviť úctu a lásku osobe, ktorá ma vychovala.

Moja matka až do samého konca verila, že som nevykradol žiadnu banku, z ktorej zmizlo štvrť milióna korún. Ak by som niečo také spáchal a mal v tom čase ako študent k dispozícii takú sumu, neprosil by som matku o pár korún na zmrzlinu. Vôbec to nemalo logiku.

A čo je horšie, nikdy sa nedozvie, že som bol očistený od tohto bankového nezmyslu a falošných stôp, ktoré ma donútili utiecť z tejto krajiny. Viem, že by to veľmi chcela vedieť. Nikto si nedokáže predstaviť, čo v našej rodine zapríčinilo toto vymyslené obvinenie z bankovej lúpeže.

Sestrine deti sa pýtali, kde je ich strýko, prečo nie je s nimi, prečo neprišiel na ich narodeninovú oslavu. Nevidel som ich vyrastať; vyrastali s myšlienkou, že „som niekde ďaleko“. Letmé fotografie, spomienky z rozprávania, žiadny osobný kontakt.

Takmer všetky moje bývalé silné väzby a priateľstvá v Českej republike sa v priebehu rokov úplne rozpadli, pretože som uriekol. Nemám sa kam vrátiť. Domov? Priatelia? Rodinné zázemie? Je to preč.

Utiekol som pri myšlienke, že proti mne vymyslia ďalšie obvinenia a že im to prejde rovnako ako v prípade banky. Hodili by na mňa čokoľvek, len aby dosiahli výsledky. Kde by sa to skončilo a kedy by som sa dostal z väzenia? To bola myšlienka, ktorá ma poháňala. Ak by ma neobvinili z bankovej lúpeže, prijal by som spravodlivý trest, bez ohľadu na to, aký prísny by bol.

Ďakujem za rozhovor.

Článok bol preložený z českej edície Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK