„Bol som členom Talibanu“ – pohľad do pakistanského programu deradikalizácie
Už desať rokov sa pakistanská vláda prostredníctvom Národného akčného plánu snaží bojovať proti terorizmu a extrémizmu. Exkluzívne rozhovory pre Epoch Times odhaľujú, aký zložitý je tento problém. Skúsenosti z deradikalizačných programov by však mohli byť prínosom aj pre iné krajiny.
Pakistan čelil z viacerých hľadísk náročnej východiskovej situácii – po prvé susedí s Afganistanom, dejiskom proxy vojen, po druhé má nedostatočný vzdelávací a výcvikový systém a po tretie krajinu sužuje vysoká nezamestnanosť. Výskumy ukazujú, že 60 až 70 % obyvateľstva vyznáva konzervatívne až krajne pravicové presvedčenia. Najmä v odľahlých vidieckych oblastiach táto kombinácia vytvára živnú pôdu pre radikalizáciu.
Aj pod tlakom medzinárodného spoločenstva zaviedla pakistanská vláda v roku 2014 Národný akčný plán (NAP), ktorý skúša prispieť k deradikalizácii v čo najširšom meradle. Špecializované deradikalizačné tábory ponúkajú vzdelávacie a výcvikové programy, psychologickú podporu a najmä náboženský výklad založený na umiernenej interpretácii Koránu.
Keďže religiozita je kľúčovou súčasťou moslimského Pakistanu a jeho kultúry, islamisti ju pravidelne zneužívali. Navštívili sme uzavretý tábor Sabaoon-II, ktorý leží približne 30 kilometrov od Pešávaru. Ide o akýsi vzorový tábor vyznačujúci sa tvrdou vojenskou disciplínou. Bývalí teroristi sú upravení, priestory čisté a správanie medzi nimi zdvorilé.
Návšteva tábora pred bránami Pešávaru
V tábore neďaleko jedného z najnebezpečnejších pakistanských miest pripravujú na nový život 133 chovancov vo veku 18 až 55 rokov. Mnohí prichádzajú priamo z výkonu trestu, keďže dobrovoľná účasť na programe znamená predčasné prepustenie.
Takým je aj 30-ročný Saddám, ktorý strávil vo väzení tri roky. „Keď som bol s tými teroristami, bol som veľmi nezrelý. Zbrane ma fascinovali. Vtedy som nevedel, že som na zlej ceste,“ opisuje, ako sa ako mladý muž dostal do chápadiel Talibanu. Milícia a služba so zbraňou ho silno priťahovali. „Vo svojom vnútri som bol iný človek,“ konštatuje.
Podobné príbehy rozprávajú aj ďalší opýtaní. V tábore absolvujú náboženský výklad pod vedením umierneného imáma a psychologický kurz na posilnenie osobnej odolnosti. Okrem toho sa učia zručnosti, ktoré im umožnia začať nový pracovný život: včelárstvo, opravu áut a mobilov, stolárstvo, kovoobrábanie, tkanie kobercov či prácu s počítačom. Najmä pre mladších bývalých bojovníkov to otvára nové pracovné perspektívy.
Po najmenej šiestich mesiacoch komisia zložená z učiteľov a psychológov hodnotí, či sa chovanci môžu vrátiť k rodinám. V priemere zostávajú v tábore dva roky, pričom mnohí sa tu učia základné znalosti, ako je čítanie a písanie, čo im otvára nový pohľad na svet.
Je deradikalizácia udržateľná?
Mimo tábora rozpráva o svojom živote Abdullah, muž v strednom veku, ktorý bol niekoľko rokov členom talibanského výboru džirga na riešenie kmeňových sporov. Vynášal rozsudky a ukladal tresty, no odmieta priznať, že by jeho rozsudky mohli byť nesprávne a viesť k smrti nevinných.
Jeho životopis je skromný – v škole vychodil len dva ročníky, sotva dokázal čítať a potom začal obchodovať so zbraňami. Niekoľko stretnutí s vodcami teroristickej organizácie Lashkar-e-Islam, ho očarili natoľko, že sa k nim pridal. Neskôr však organizáciu dobrovoľne opustil.
„Videl som, ako zabíjali mužov za nedostatočný rast brady. Iných zastrelili bez vypočutia len na základe udania, napríklad za pitie alkoholu.“ Takto prišiel o brata a syna.
Po prepustení z tábora sa Abdullah stal kontaktnou osobou a je zodpovedný za 50 ďalších bývalých chovancov, ktorí ho môžu požiadať o rady. Raz mesačne sa tiež musia hlásiť v tábore, kde sa kontroluje, či je všetko v poriadku a či sa ich Taliban nesnaží opäť naverbovať.
Abdullah pokračuje v obchode so zbraňami, v tomto sa nič nezmenilo. Ale jeho smiech pôsobí úprimne, najmä keď sa hrá so synom. Zdá sa, že našiel vnútorný pokoj. Napriek tomu však odmieta zverejnenie svojho mena či fotografie – obavy z možnej odplaty sú príliš veľké.
„Na vnuka dávam pozor“
Starší muž, 58-ročný Muhammad Gul, sa vrátil do svojho odľahlého rodiska. Je ženatý, má päť detí, z toho dvoch synov. Obaja, podobne ako on, pracujú ako nádenníci. Napriek fyzickému postihnutiu a srdcovej chorobe Muhammad pestuje okru, slnečnice, uhorky, baklažány, proso a pšenicu, pričom využíva techniky pestovania a hnojenia, ktoré sa naučil v deradikalizačnom tábore.
Jeho život sa však príliš nezmenil. „Stále sme vlastníci pôdy. Mám necelý hektár, no niet tu vody. Kedysi tu bol štátny kanál, teraz však vodu nemáme, pôda je neúrodná a nič nerastie. Zostali len stromy,“ hovorí.
V rokoch 2006 – 2014 bol členom Talibanu. Za úlohu mal „povzbudzovať“ ľudí k modlitbám. Niekedy v prípade potreby použil aj bič. Tvrdí, že nepatril k žiadnej organizácii, ale išiel tam kvôli učeniu Koránu. Praktizovanie tohto učenia je súčasťou jeho života.
Muhammad bol pridelený do regiónu Khyber, avšak po tom, čo pakistánska vláda zakázala Taliban, sa už nedokázal uživiť. Vďaka účasti na programe deradikalizácie strávil deväť mesiacov v Konžskej demokratickej republike a potom sa vrátil do svojho rodného mesta.
„Zmenili naše myslenie a teraz žijeme v harmónii so spoločnosťou,“ hovorí.
Vedľa neho sedí jeho vnuk a počúva. „Náš život je za nami – či už bol dobrý, zlý, ťažký alebo jednoduchý,“ hovorí Muhammad.
„No čo sa týka tohto chlapca, chcem ho držať ďalej od negatívnych aktivít. Ráno ho vozím do školy a poobede ho nechám trochu oddýchnuť. Potom ho beriem na náboženskú výuku a večer domov. Dávam na neho pozor, aby ho negatívne vplyvy nezlákali a mohol si vybudovať budúcnosť.“
Dostupná vízia
Muhammad je jedným z mnohých, ktorí sa síce nemuseli nevyhnutne podieľať na brutálnych zločinoch Talibanu so zbraňami v ruke, ale ktorých religiozita bola zneužitá.
Vďaka rozsiahlym snahám pakistanskej vlády, ktorá sa nesnaží len o uväznenie bojovníkov Talibanu, ale aj o vyriešenie konkrétnych príčin radikalizácie občanov, sa postupne darí dosahovať úspechy – na úrovni jednotlivcov aj budúcich generácií.
Budúcnosť Pakistanu spočíva v cielených investíciách do vzdelávania a odbornej prípravy nielen detí, ale najmä pre tých, ktorí boli naverbovaní ako bojovníci alebo ktorí si osvojili extrémne interpretácie islamu.
Súčasne sú potrebné náboženské reformy a vytváranie pracovných príležitostí. Musia sa rozvíjať nové profesie a vyrovnať sociálno-ekonomické rozdiely. Len potom môžu byť programy ako pakistanský Národný akčný plán (NAP) dlhodobo úspešné.
Článok bol preložený z nemeckej edície Epoch Times.
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Váš názor nás zaujíma! Pomôžte nám zlepšovať obsah hodnotením tohto článku.