Názory

Belfast je v plameňoch a médiá odmietajú vysvetliť dôvod (Komentár)

Takmer tri desaťročia po skončení „The Troubles“ – dlhotrvajúceho konfliktu, ktorý rozdelil Severné Írsko – je Belfast, hlavné mesto Severného Írska, opäť v plameňoch.

V pondelok 8. júna sudánsky žiadateľ o azyl napadol na ulici nožom obyvateľa mesta a porezal mu tvár a krk. Na internete sa rýchlo rozšírilo mimoriadne šokujúce video z tohto útoku, v dôsledku ktorého obeť oslepla na jedno oko. Podozrivý, identifikovaný ako Hadi Alodid, bol obvinený z pokusu o vraždu, nosenia noža na verejnom mieste a vyhrážania sa smrťou.

V reakcii na to vypukli v Belfaste nepokoje. Do ulíc vyšli výtržníci, ktorí hádzali na policajtov tehly a fľaše, podpaľovali vozidlá a domy v niekoľkých štvrtiach Belfastu s vysokým podielom prisťahovalcov. Polícia nasadila vodné delá. Rodiny boli nútené utekať z horiacich budov. Hasičský a záchranný zbor Severného Írska zasahoval v priebehu jednej noci pri 62 incidentoch. Najmenej 27 ľudí zostalo bez strechy nad hlavou.

Samozrejme: podpaľačstvo, davové násilie a podpaľovanie domov nevinných ľudí sú všetko činy, ktoré sa nedajú ospravedlniť. Sila davu je tu, rovnako ako inde, nepriateľom civilizácie. Maskovaní muži, ktorí vyhnali svojich susedov z domovov tým, že podpálili ich domy, zneuctili sami seba aj vec, ktorú údajne bránili.

Je tu však otázka, ktorú si západná tlač odmieta položiť: prečo sa to naďalej deje?

Takmer presne pred rokom otriasli Severným Írskom nepokoje po tom, čo boli dvaja rumunskí tínedžeri obvinení z pokusu o znásilnenie školáčky. V predchádzajúcom roku zachvátili nepokoje samotné Anglicko – od Southportu po Rotherham – v dôsledku masového útoku nožom, ktorý spáchal moslimský terorista počas tanečného kurzu pre dievčatá.

Vzor je ľahko rozpoznateľný. Spácha sa ohavný zločin alebo séria zločinov. Páchateľom je migrant, často v tej či onej forme žiadateľ o „azyl“. Vláda reaguje odsúdením násilia rozzúreného obyvateľstva, pričom sa vyhýba akémukoľvek spochybňovaniu politík, ktoré tento zločin a nevyhnutný hnev spôsobili.

Mediálne pokrytie z minulého týždňa bolo príznačné. V rôznych médiách sa takmer doslovne opakoval ten istý diskurz šírený hlavnými médiami: „násilie proti imigrantom“, „demonštranti z krajnej pravice“, „rasistické nepokoje“. Premiérka Severného Írska označila výtržníkov za „chuligánov“, ale nehovorila už veľa o tom, že sudánsky štátny príslušník oslepil obyvateľa najväčšieho mesta Severného Írska.

Britský premiér Keir Starmer odsúdil útok nožom a označil ho za „odporný“, ale venoval výrazne viac rétorickej energie varovaniu, že „násilie páchané na ľuďoch kvôli ich pôvodu nebude tolerované“.

Ako to pred desiatimi rokmi výstižne povedal kanadský humorista Norm Macdonald: „To, čo ma desí, je, že jedného dňa Islamský štát odpáli jadrovú bombu a zabije 50 miliónov Američanov. Predstavte si potom odvetné opatrenia proti mierumilovným moslimom?“

Nikto zo súčasných britských či írskych politických vodcov sa vážne neopýtal, či vláda, ktorá privádza ľudí z celého sveta s nedostatočnými kontrolami a takmer neexistujúcou asimiláciou, nenesie významnú časť zodpovednosti za sociálne rozpory, ktoré dnes explodujú po celých Britských ostrovoch. Načo sa spytovať? Je oveľa ľahšie zvaľovať vinu na hrozbu „fašistických“ výtržníkov, ktorí vychádzajú do ulíc.

Pokiaľ ide o veľké médiá, ich problémom nie je to, že neodsudzujú násilie davov. Naopak, odsudzujú ho hlasno a s evidentným morálnym uspokojením. Ich skutočná vina je zákernejšia: spočíva v úmyselnom potláčaní akejkoľvek úprimnej reflexie o súvislostiach medzi príčinami a následkami. Je to odmietanie pýtať sa, prečo sú britské a írske pracujúce triedy na pokraji zúfalstva. Otázka sa nikdy nepoloží, politiky, ktoré sú zdrojom problému, sa nikdy neskúmajú a tlak v tlakovom hrnci naďalej stúpa.

Vláda Spojeného kráľovstva dohliadala na jednu z najrozsiahlejších a najhoršie riadených expanzií imigrácie – a konkrétne na nárast moslimskej populácie – v modernej histórii Západu. Počet žiadostí o azyl, či už oprávnených alebo nie, prudko vzrástol. Kontroly vykazovali závažné nedostatky.

Komunity, s ktorými to nebolo nikdy konzultované, znášali dôsledky tým najpriamejším spôsobom. Opakovane im bolo vtĺkané do hlavy, že ich nepokoj odhaľuje skôr ich morálne zlyhanie než zlyhanie vládnej politiky.

V určitom momente tí, ktorí čelia dôsledkom deštruktívnej politiky elít, prestanú žiadať o povolenie, aby ich bolo počuť. Riešením nie je ospravedlňovať násilie, ale brať vážne sťažnosti, ktoré ho podnecujú.

Premiér Keir Starmer túto diskusiu viesť nechce, rovnako ako BBC. A New York Times ju určite nechce viesť tiež.

Ale Belfast ju práve vedie – a výsledok je mimoriadne znepokojujúci.

Ešte horšie je, že nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo čoskoro skončiť. Lebo pokiaľ budú západné vlády naďalej považovať skepticizmus voči masovej imigrácii za trestný čin za názor namiesto toho, aby ho považovali za legitímnu obavu, plamene budú naďalej zúriť.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko Epoch Times.

Článok bol preložený z francúzskej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK