Inšpirácie

Prečo v druhých vidíme skôr to zlé než dobré – a ako to zmeniť

Chystáte sa na niekoho sťažovať? Možno by ste si to mali ešte rozmyslieť. Filozofi už dávno ukázali, prečo je múdrejšie hľadať v druhých dobro – aj keď sa k nám nesprávajú práve najlepšie.

„V období dospievania sme sa so súrodencami niekedy jeden druhému posťažovali na ľudí, ktorí nám z času na čas trochu znepríjemňovali život,“ napísala Angelica Reisová.

„Človek by čakal, že po niekoľkých sťažnostiach pocíti isté zadosťučinenie. Zakaždým, keď však mama takýto rozhovor začula, dokázala na človeku, na ktorého sme sa sťažovali, celkom prirodzene nájsť niečo dobré,“ spomínala Reisová. Podľa nej to bola úžasná stratégia, ktorá vždy fungovala, hoci sme ju ako deti nemali radi.

„S pribúdajúcimi rokmi som si túto vlastnosť svojej matky vážila čoraz viac, až sa môj obdiv premenil na hlboký rešpekt. A nie je práve toto správny spôsob života – vidieť dobro aj v bezútešných situáciách a v ľuďoch, ktorí sa nám môžu javiť ako nepríjemní?“ dodala Reisová.

„Postupom času som pochopila, že práve v tom čiastočne spočíva vyššia, božská forma lásky. Neodplácať urážku urážkou a zachovať si lásku k druhým bez ohľadu na to, ako sa k nám správajú.“

Príbeh pani Reisovej poukazuje na postoj, s ktorým sa dnes stretávame čoraz zriedkavejšie: snahu vidieť v druhých to dobré. Nie je to pritom nič nové. Touto myšlienkou sa zaoberali už v staroveku filozofi a neskôr aj spisovatelia, psychológovia a ďalší významní myslitelia.

Rímsky cisár a filozof Marcus Aurelius tvrdil, že aj keď na druhom človeku vidíme chyby, nemali by sme sa unáhliť s jeho odsúdením. Ako jeden z hlavných predstaviteľov stoicizmu pripisoval každému človeku vrodenú hodnotu a dôstojnosť. Vo svojich dielach rozvíjal myšlienku, že keď stretneme niekoho, kto sa správa zle, mali by sme sa pokúsiť pozrieť na vec jeho očami. Zároveň by sme si mali uvedomiť, že môže konať skôr z mylného presvedčenia než zo zlej vôle. Vďaka tomu k nemu dokážeme pristupovať zhovievavo – rovnako ako by sme si to želali od druhých.

„Tak ako je každá duša proti svojej vôli zbavená pravdy, je proti svojej vôli zbavená aj schopnosti správať sa ku každému tak, ako si to zaslúži,“ napísal Aurelius. Neskôr dodal: „Každý, kto sa mýli, míňa svoj cieľ a blúdi.“

Z tohto pohľadu bolo podľa Aurelia úlohou „múdreho človeka“ viesť vinníka a pomôcť mu, aby sa napravil. To však neznamená zbaviť ho zodpovednosti za jeho konanie. Je však potrebné s ním hovoriť s láskou a súcitom, ktoré môžu zmäkčiť jeho srdce.

„Čo ti môže urobiť aj ten najnásilnejší človek, ak sa k nemu zachováš láskavo a vo vhodnej chvíli ho jemne napomenieš a pokojne mu ukážeš jeho omyl práve vtedy, keď sa ti snaží ublížiť? Povedz mu: ‚Nie tak, dieťa moje. Od prírody sme určení na niečo iné. Mne neublížiš, ubližuješ však sám sebe,‘“ radil Aurelius.

„Ukáž mu to jemne a taktne, opierajúc sa o všeobecné zásady,“ dodal. Marcus Aurelius videl hodnotu a dôstojnosť v každom človeku.

Aureliova rada pripomína poučenie o láske a súcite zo slávneho románu Bedári francúzskeho spisovateľa Victora Huga. Hlavný hrdina Jean Valjean bol odsúdený na rok väzenia za krádež bochníka chleba, ktorým chcel nakŕmiť svoju ovdovenú sestru a jej deti. Z jedného roka sa však nakoniec stalo takmer dvadsať a Valjean vyšiel z väzenia plný horkosti a nenávisti. Postupne sa opäť dostal na cestu zločinu.

Keď ho pristihli pri krádeži strieborného riadu z domu biskupa, ten v ňom napriek tomu videl potenciál stať sa dobrým človekom a vyhlásil, že mu striebro daroval. Biskup svojím súcitom obmäkčil Valjeanovo srdce a ten sa rozhodol zmeniť svoj život.

Za peniaze, ktoré získal vďaka kňazovmu daru, založil továreň a stal sa zámožným mužom, ktorý štedro prispieval na dobročinné účely. V kľúčovej časti románu Valjean dokonca zachránil život policajtovi, ktorý ho stále považoval za zločinca a prenasledoval ho celý život.

Úcta k životu

Albert Schweitzer, nemecký lekár, filozof a hudobník, ktorý v roku 1952 získal Nobelovu cenu za mier, pristupoval ku každému človeku, s ktorým sa stretol, so súcitom, láskou a úctou. Prechovával hlbokú úctu k životu – vlastnému i cudziemu.

„Úcta k životu mi poskytuje základný princíp morálky,“ napísal vo svojej autobiografii.

Schweitzer považoval za svoju etickú povinnosť chrániť život každého človeka a umožniť každému jednotlivcovi, aby sa mohol rozvíjať a naplniť svoj potenciál. V súlade s týmto presvedčením sa vo veku tridsiatich rokov rozhodol zasvätiť svoj život tomu, že bude „lekárom v službách ľudstva“. V roku 1913 založil nemocnicu v meste Lambaréné v Gabone v západnej Afrike, kde liečil tisíce ľudí, vrátane pacientov s leprou, maláriou a úplavicou. Každému poskytovali starostlivosť s láskou a úctou bez ohľadu na jeho majetkové alebo spoločenské postavenie.

Rakúsko-izraelský mysliteľ a pedagóg Martin Buber filozoficky sformuloval to, čo Schweitzer intuitívne chápal. Buber považoval medziľudské vzťahy za mimoriadne dôležité a za základ správneho konania človeka vo svete. Vo svojej knihe „Ja a Ty“ opísal dva typy vzťahov: Ja–To a Ja–Ty.

Vzťahy Ja–To sú účelové: jeden človek využíva druhého ako prostriedok na dosiahnutie určitého fyzického, duševného či emocionálneho cieľa. Vzťah Ja–Ty naopak znamená, že druhého človeka vnímame v jeho celistvosti, vo všetkých rozmeroch jeho bytia. Takýto vzťah predstavuje skutočné medziľudské spojenie založené na hlbokej láske. „Láska je zodpovednosť Ja voči Ty,“ napísal Buber.

Podľa Bubera schopnosť milovať druhých ľudí nevychádza zo snahy ani z úsilia niečo dosiahnuť. Vzniká skôr vtedy, keď sa človek vnútorne oslobodí od vlastných emócií a myšlienok a úplne sa sústredí na druhého. „To sa mi zjavuje skrze milosť – nenájde sa to hľadaním,“ poznamenal.

Takáto láska podľa Bubera vyžaduje aj odvahu, pretože človek musí prekročiť vlastné ego. Skutočnú lásku k druhým považoval za jeden z najodvážnejších činov vôbec.

Aj psychológ Abraham Maslow, jeden z hlavných predstaviteľov humanistickej psychológie 60. rokov, prikladal veľký význam schopnosti rozpoznávať a rozvíjať dobro v druhých. Vytvoril známu „hierarchiu potrieb“, na ktorej spodných priečkach stoja základné ľudské potreby, ako je jedlo či bezpečie. Na najvyššej úrovni sa nachádza sebatranscendencia – prekročenie vlastného ja.

Keď človek podľa Maslowa prekročí vlastné ja, prestáva sústreďovať pozornosť predovšetkým na seba a intenzívnejšie vníma svoje spojenie s druhými ľuďmi a so svetom okolo seba. Namiesto vlastných potrieb sa viac zameriava na druhých, prejavuje nesebeckosť, starostlivosť a záujem o ich blaho.

Maslow bol hlboko presvedčený o vrodenej dobrote človeka. Podľa neho „dobro“ z ľudského srdca úplne vymizne len zriedka, je však „slabé, krehké a nenápadné a ľahko ho premôžu návyky, spoločenský tlak a nesprávny postoj k nemu“. Preto je dôležité kultivovať a podporovať dobrú stránku človeka.

Tento článok pôvodne vyšiel v izraelskom časopise Epoch Magazine.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK