Rakúšania majú z veterných turbín peniaze, Slováci proti nim protestujú. Prečo je rozdiel taký veľký?
Kým na Slovensku sprevádzajú plánované veterné parky petície, protesty a búrlivé verejné diskusie, len niekoľko desiatok kilometrov za hranicami sú turbíny dlhoročnou súčasťou krajiny.
Rakúsko malo na konci roka 2025 v prevádzke dovedna 1 447 veterných turbín s výkonom 4 221 megawattov (MW), ktoré podľa rakúskej asociácie IG Windkraft zásobujú 2,7 milióna domácností a pokrývajú približne 16 % spotreby elektriny v krajine.
Rozdiel však nemusí byť iba v postoji k obnoviteľným zdrojom. Rakúska skúsenosť ukazuje, že prijatie veterných elektrární môže výrazne ovplyvňovať aj to, či z nich majú konkrétny prospech obce a ich obyvatelia a či sú od začiatku zapojení do prípravy projektu.
Dolnorakúska energetická agentúra uvádza, že finančné alebo obsahové zapojenie miestnych ľudí do projektov obnoviteľnej energetiky prináša výhody obyvateľom aj investorom a môže zvyšovať akceptáciu projektov.
Obec, ktorej vietor prináša stovky tisíc eur
Príkladom je obec Spannberg v Dolnom Rakúsku s približne tisíctristo obyvateľmi, ktorá má s veternou energetikou skúsenosti už dve desaťročia. Podľa Slovenskej asociácie udržateľnej energetiky (SAPI), ktorá obec navštívila v rámci odbornej exkurzie, prinášajú dohody s prevádzkovateľmi veterných elektrární miestnej samospráve približne 750-tisíc eur ročne, čo predstavuje takmer polovicu obecného rozpočtu.
Peniaze podľa SAPI nezostávajú iba v obecnej pokladnici. Spannberg ich využíva na verejné služby a vytvoril aj fond, z ktorého podporuje domácnosti, napríklad pri inštalácii fotovoltiky.
Takýto model vytvára situáciu, v ktorej miestni obyvatelia nevidia veterné turbíny iba ako zásah do krajiny, ale zároveň môžu vidieť konkrétny hospodársky prínos pre svoju obec. „Obyvatelia navyše profitujú zo špeciálnej tarify a platia za elektrinu menej než je bežná trhová cena,“ konštatuje SAPI.
Ani v Spannbergu, ležiacom asi 10 kilometrov od slovenských hraníc, pritom na začiatku nepanovala automatická zhoda. Keď sa v roku 2019 rozhodovalo o ďalšom rozšírení veterného parku, uskutočnila sa miestna ľudová konzultácia. Ako informoval portál Web Energy, pri účasti 71 % oprávnených voličov vtedy podporilo ďalší rozvoj veternej energetiky 67 % hlasujúcich, čiže viac ako dve tretiny občanov.
Nový veterný park Spannberg IV pritom získal aj financovanie Európskej investičnej banky. Projekt s plánovaným výkonom 62,8 MW, čo pokryje priemernú spotrebu energie približne 40-tisíc domácností, má pozostávať z 11 turbín. EIB na jeho prvú fázu poskytla úver 20,1 milióna eur.
Rakúsko stavia na zapojení komunít
V Rakúsku existujú projekty, pri ktorých sú do veternej energetiky zapojené priamo samosprávy alebo občania. Napríklad obec Munderfing v Hornom Rakúsku vlastní väčšinový 75-percentný podiel vo svojom veternom parku. Starosta Martin Voggenberger ho označil za jeden z najväčších projektov občianskej participácie na veternej energetike v Rakúsku.
„O náš projekt je v celom regióne veľký záujem; tisíce ľudí sa vydávajú na púť k našim veterným turbínam, už teraz máme skutočný turistický ruch zameraný na veternú energiu. Ale najlepšie na tom je, že s našimi piatimi turbínami vyrábame dostatok elektriny pre 10 000 domácností, čo je desaťkrát viac, ako naša obec sama spotrebuje,“ povedal Voggenberger pre web IG Windkraft.
Podobný princíp využívali aj ďalšie rakúske obce. V dolnorakúskom Prellenkirchene, nachádzajúcom sa asi desať minút autom od Bratislavy, samospráva podľa starostu Johanna Köcka trvala na tom, aby pri rozširovaní veterného parku dostali možnosť finančne sa zapojiť aj obyvatelia.
Kým pri prvom projekte v roku 2003 pristupovali miestni k tejto možnosti skôr opatrne, pri ďalšom rozširovaní v roku 2014 už podľa Köcka prejavilo záujem množstvo ľudí a do projektu sa zapojilo viac než sto osôb, prevažne obyvateľov obce.
Rakúsky model tak v niektorých prípadoch neznamená iba finančný príjem pre samosprávu. Časť projektov umožňuje, aby sa na ekonomickom výnose veternej energetiky podieľali priamo miestni obyvatelia. To môže meniť aj pohľad na samotné turbíny. Z cudzej investície umiestnenej v blízkosti obce sa môže stať projekt, na ktorého výsledku má miestna komunita vlastný ekonomický záujem.
Rakúske skúsenosti zapadajú aj do širšieho európskeho poznania. Projekty zamerané na komunitnú energetiku zdôrazňujú, že finančná participácia, spoluvlastníctvo, skoré zapojenie občanov či transparentná komunikácia patria medzi nástroje, ktoré môžu zvyšovať spoločenské prijatie obnoviteľných zdrojov.
Veterná energetika má zároveň v Rakúsku výraznú regionálnu koncentráciu. Samotné Dolné Rakúsko malo na konci roka 2025 dovedna 830 turbín s výkonom viac než 2 324 MW. Podľa tamojšej energetickej agentúry Energie Niederösterreich pochádzala v roku 2025 z vetra takmer tretina elektriny vyrobenej v tejto spolkovej krajine.
Veterné elektrárne na Slovensku
Rozdiel medzi oboma krajinami nevznikol iba rozdielnym postojom obyvateľov. Kým Rakúsko veternú energetiku počas ostatných dvoch desaťročí postupne rozširovalo, Slovensko o jej rozvoj neprejavilo väčší záujem.
V súčasnosti podľa štátneho informačného portálu o obnoviteľných zdrojoch energie u nás fungujú iba dva staršie veterné projekty – Cerová na Záhorí a Ostrý vrch pri Myjave – s celkovým výkonom približne 3 MW. Tretí veterný park vznikol v roku 2004 pri Skalitom na Kysuciach, jeho prevádzka však bola už o štyri roky neskôr ukončená.
Jednou z významných prekážok ďalšieho rozvoja bol podľa SAPI tzv. stop-stav na pripájanie nových zdrojov elektriny do siete. Ten vznikol v roku 2013 a viac ako sedem rokov výrazne obmedzoval pripájanie nových zdrojov. Zrušený bol v apríli 2021.
Slovensko tak vstupuje do súčasnej diskusie o veterných parkoch z úplne inej pozície než susedné Rakúsko. Kým rakúske obce majú s turbínami často desaťročia praktických skúseností, pre veľkú časť slovenských samospráv predstavujú pripravované projekty úplne novú skúsenosť.
Namiesto turbín protesty
Veterná energetika na Slovensku zostala počas ostatných dvoch desaťročí prakticky nerozvinutá. Pripravované projekty často neboli schopné prejsť povoľovacími procesmi a stretávali sa s nesúhlasom časti miestnych komunít.
Napätie sa naplno ukázalo v lete 2026 pri diskusiách o takzvaných akceleračných zónach pre veternú energetiku. Na opakované verejné prerokovanie v Bratislave prišlo podľa STVR približne tisíc ľudí vrátane starostov dotknutých obcí, pričom veľká časť účastníkov vyjadrovala nesúhlas s plánovaným rozvojom veterných parkov.
Výhrady pritom nesmerujú iba proti samotným turbínam. Časť samospráv kritizuje aj spôsob, akým štát pripravuje výber vhodných území, a nedostatočné zapojenie miestnych obyvateľov do procesu. Práve slabú komunikáciu vyčítali štátu aj účastníci verejných prerokovaní.
Podľa investigatívnej novinárky Timey Ethey Katz, ktorá sa téme veterných parkov dlhodobo venuje, je slovenská realita úplne iná ako rakúske modely občianskych družstiev.
„U nás nevidím dostatočne jasne garantované mechanizmy, že občania budú spoluvlastníkmi, že budú mať lacnejšiu elektrinu, dividendy alebo reálnu kontrolu nad projektom. Väčšinou sa hovorí o príjme pre obec alebo prenájme pozemkov, ale nie o tom, že občania budú mať skutočný podiel na rozhodovaní a zisku,“ povedala v júlovom rozhovore pre Epoch Times Slovensko.
Ethey Katz kontaktovala obec Cerová, aby sa informovala, aké benefity tamojší veterný park poskytuje miestnym obyvateľom. Konštatuje, že miestni nemajú ani lacnejšiu elektrinu, ani verejné osvetlenie. Tvrdenia, ktoré investori alebo niektorí starostovia podsúvajú ľuďom v iných obciach, že po výstavbe veterných turbín budú mať občania lacnú alebo bezplatnú energiu, podľa Ethey Katz jednoducho nie sú pravdivé.
„Obec môže dostať určitý finančný príspevok do rozpočtu. To však neznamená, že domácnosti budú platiť menej za elektrinu. Elektrina z veterného parku nejde priamo občanom zadarmo do zásuviek,“ uviedla.
Predseda Trnavského samosprávneho kraja Jozef Viskupič (PS) zas upozornil na možné konflikty niektorých navrhovaných území so strategickými zdrojmi pitnej vody, chránenými územiami či ložiskami nerastných surovín.
Na Zemplíne zase pri konkrétnom projekte podľa STVR zaznievali okrem odporu obyvateľov aj výhrady súvisiace s ochranou prírody.
Slovenská diskusia tak nie je iba sporom medzi zástancami a odporcami obnoviteľných zdrojov. Týka sa aj spôsobu výberu lokalít, ochrany územia a predovšetkým otázky, do akej miery budú mať miestne samosprávy a obyvatelia možnosť rozhodovanie reálne ovplyvniť.
Situácia sa navyše v polovici augusta výrazne zmenila. Minister životného prostredia Tomáš Taraba (nom. SNS) 13. augusta oznámil, že jeho rezort po environmentálnom posúdení navrhuje z dokumentu Akceleračné zóny pre veternú energiu v Slovenskej republike vyradiť sedem z pôvodných ôsmich lokalít.
Zachovaná má zostať iba pilotná lokalita na východnom Slovensku v okrese Michalovce, rozdelená na dve časti. Dôvodom vyradenia ostatných území majú byť podľa ministra nesplnené environmentálne kritériá, pripomienky ochrany prírody, biokoridory či ochrana vtáctva.
Materiál patrí do pôsobnosti ministerstva hospodárstva a vláda by sa ním mala zaoberať 19. augusta. Taraba zároveň zdôraznil, že ani ponechanie východoslovenskej lokality samo osebe neznamená povolenie výstavby veterného parku a prípadný projekt by naďalej potreboval súhlas dotknutých samospráv.
Samotné akceleračné zóny pritom ešte automaticky neznamenajú povolenie výstavby turbín. V texte strategického dokumentu o akceleračných zónach na Slovensku na webe enviroportal.sk sa uvádza, že ide len o strategické vytipovanie území vhodných na rýchlejšie povoľovanie obnoviteľných zdrojov.
Slovenská legislatíva zároveň od roku 2025 posilnila postavenie samospráv – veterný park má byť možné vybudovať len so záväzným súhlasom obce, ktorý môže vyplynúť z hlasovania zastupiteľstva alebo miestneho referenda.
Koľko turbín by mohlo na Slovensku vzniknúť?
Pôvodný strategický dokument ministerstva hospodárstva pracoval s ôsmimi lokalitami, ktorých odhadovaná maximálna kapacita predstavovala spolu 207 veterných turbín s inštalovaným výkonom 1 449 MW. Ich predpokladaná ročná výroba mohla dosahovať približne 2,9 až 4,1 terawatthodiny elektriny.
Najväčšou pôvodne navrhovanou lokalitou bola oblasť Podhájska – Dvory nad Žitavou, kde dokument počítal s maximálne 46 turbínami a výkonom 322 MW. Tá však patrí medzi lokality, ktoré ministerstvo životného prostredia navrhlo vyradiť.
Pilotná zóna na východe Slovenska, ktorá má podľa najnovšieho návrhu zostať zachovaná a rozdeliť sa na dve časti, mala v pôvodnom dokumente potenciál maximálne 43 turbín a výkon 301 MW.
Samotný strategický dokument upozorňuje na to, že ide o odhad maximálnej priestorovej a technickej kapacity vybraných území na účely posudzovania. Skutočný počet a umiestnenie turbín by záviseli od konkrétnych projektov a ďalšieho posudzovania ich vplyvov.
Ministerstvo hospodárstva navyše v júli zdôraznilo, že štát v súčasnosti samotnú výstavbu veterných elektrární nepripravuje ani nerealizuje. Akceleračné zóny majú zatiaľ vytvoriť územný a povoľovací rámec pre prípadné budúce projekty.
Aktualizovaný slovenský energetický a klimatický plán pritom počíta s výrazným rastom výroby elektriny z vetra. Podľa štátneho portálu Obnoviteľné zdroje energie by mala do roku 2030 stúpnuť z približne 6 GWh na 1 500 GWh ročne, teda na 1,5 TWh.
Maximálny odhadovaný potenciál všetkých ôsmich pôvodne navrhovaných akceleračných zón bol však ešte vyšší – približne 2,92 až 4,07 TWh elektriny ročne. To znamená, že pôvodný návrh zón bol z hľadiska technického potenciálu širší, než by bolo potrebné na samotné dosiahnutie cieľa 1,5 TWh veternej výroby v roku 2030.
Neznamenalo to však, že štát plánoval celý tento potenciál aj reálne využiť – išlo o maximálnu kapacitu území posudzovaných pre možné budúce projekty.
Nestačí postaviť turbínu, treba presvedčiť obec
Rakúsky príklad neznamená, že finančná kompenzácia automaticky odstráni odpor. Aj tam existujú spory o umiestnenie turbín, ochranu krajiny alebo povoľovacie pravidlá. Ukazuje však, že miestna ekonomická participácia môže zásadne meniť spôsob, akým komunita projekt vníma.
Rakúsko chce veternú energetiku ďalej rozširovať. Ako uvádza rakúske ministerstvo hospodárstva a energetiky, federálny zákon počíta do roku 2030 s nárastom ročnej výroby obnoviteľnej elektriny o 27 TWh oproti roku 2020, z čoho má 10 TWh zabezpečiť práve vietor.
Na Slovensku sa diskusia doteraz sústreďovala najmä na to, kde by veterné elektrárne mohli stáť. Rakúska skúsenosť pripomína, že rovnako dôležitá môže byť otázka, čo z projektu zostane ľuďom, ktorí pri ňom budú žiť.
Ak obec získa stabilný príjem, obyvatelia možnosť finančne sa zapojiť a miestna komunita vidí, že časť výnosov smeruje späť do ciest, škôl, služieb alebo lacnejšej energie, diskusia vyzerá inak než v situácii, keď je projekt vnímaný výlučne ako investícia súkromnej firmy.
Občania sa však musia rozhodnúť, či je výnos z takýchto projektov primeraný vzhľadom na zásah do krajiny, ktorý by veterné parky mohli priniesť.
Povedzte nám svoj názor! Vaša spätná väzba nám pomáha prinášať témy, ktoré vás zaujímajú.