Názory

Nenávisť voči Trumpovi je na Západe väčšia ako odpor voči režimu iránskych mulláhov (Komentár)

Od chvíle, keď sa Donald J. Trump rozhodol pre tvrdý postup voči Iránu, z Európy aj od Demokratickej strany USA zaznieva ten istý refrén. Trump vraj nemá plán, vtiahol Spojené štáty do ďalšej nekonečnej vojny a nakoniec určite prehrá.

Súčasný konflikt však nie je klasickou vojnou s pozemnou inváziou a okupáciou krajiny. Ide o dlhodobý konflikt vojenského, ekonomického a politického tlaku, v ktorom sa striedajú útoky, odvetné opatrenia, sankcie a pokusy o rokovania.

Je však potrebné pripomenúť, že cieľom týchto operácií nie je náhodný štát, ale režim, ktorý Spojené štáty dlhodobo označujú za hlavného štátneho sponzora medzinárodného terorizmu.

Je preto pozoruhodné počuť, že boj proti tomuto režimu je zo strany USA údajne márny a že útoky na iránsku vojenskú a jadrovú infraštruktúru môžu byť dokonca vojnovým zločinom.

Nenávisť voči Donaldovi Trumpovi často zachádza až do iracionálnych polôh. Nech už urobí čokoľvek, časť západných médií jeho kroky automaticky interpretuje negatívne. Kritika amerického prezidenta tak niekedy dostáva väčší priestor než samotná analýza iránskeho režimu a jeho politiky.

Takýto prístup neprispieva k pochopeniu situácie. Naopak, môže posilňovať polarizáciu spoločnosti, nedôveru voči inštitúciám a radikalizáciu časti verejnosti. Ak si spoločenský establishment myslí, že selektívnym výberom informácií preukáže svoju nenahraditeľnosť, mýli sa. Dôveru možno obnoviť iba objektívnym a čestným spravodajstvom.

V júni 2025 Spojené štáty uskutočnili operáciu Midnight Hammer, počas ktorej zaútočili na kľúčové iránske jadrové zariadenia vo Fordowe, Natanze a Isfaháne. Nasledovala rozsiahlejšia americko-izraelská kampaň zameraná na jadrovú infraštruktúru, raketové kapacity, vojenské veliteľstvá a sily Islamských revolučných gárd (IRGC).

Údery výrazne poškodili časť iránskych vojenských schopností. Zasiahnuté boli odpaľovacie zariadenia balistických rakiet, sklady dronov, systémy protivzdušnej obrany aj ďalšia vojenská infraštruktúra. Irán však stále disponuje určitými schopnosťami a pokračuje v raketových a dronových útokoch.

To však nie je dôkazom neúspechu. Úspech vojenskej kampane nemožno merať len podľa toho, či protivník formálne stále existuje.

O meradle úspechu

Kto hodnotí americko-izraelskú kampaň iba podľa toho, či teheránsky režim stále existuje, používa nesprávne meradlo. Podstatné je, či je režim schopný rovnako efektívne financovať teroristické organizácie, vyvíjať a odpaľovať balistické rakety, chrániť svoju infraštruktúru a ohrozovať medzinárodnú námornú dopravu.

Práve v týchto oblastiach došlo k výraznému oslabeniu. Iránska schopnosť konať prostredníctvom regionálnych spojencov je obmedzenejšia, vojenská infraštruktúra utrpela vážne škody a režim musí vynakladať viac prostriedkov na zachovanie svojich schopností.

Moderné konflikty sa však nerozhodujú len tým, koľko cieľov bolo zničených. Rovnako dôležitá je schopnosť dlhodobo udržiavať tlak, nahradiť straty, vyrábať zbrane a získavať podporu verejnosti aj spojencov.

Rusko-ukrajinská vojna ukázala, že aj vojensky oslabený protivník môže pokračovať v boji, ak má dostatok zdrojov, politickú vôľu a schopnosť viesť informačnú vojnu. Výsledok konfliktu preto neurčuje len situácia na bojisku, ale aj schopnosť vysvetliť vlastný postup svetu.

Iránsky režim dlhodobo využíva vojenské prostriedky, propagandu aj sieť spojencov, ktoré mu umožňujú prezentovať vlastné straty ako víťazstvá a spochybňovať úspechy protivníkov. Nie je to síce úplné víťazstvo, ale v žiadnom prípade ani prehra. Ide o systematické obmedzovanie schopností, ktoré Irán desaťročia využíval na vydieranie regiónu.

Zároveň však nie je možné tvrdiť, že by sa režim nachádzal na pokraji zrútenia. Preukázal odolnosť, pokračuje v útokoch a snaží sa využiť nacionalistické nálady na upevnenie vlastnej moci.

Dvojité meradlo

Keď Irán dlhodobo podporuje organizácie, ktoré Západ označuje za teroristické, a brutálne potláča vlastné obyvateľstvo, vykonáva popravy a väzní politických oponentov, európska diskusia často zostáva zdržanlivá.

Keď Spojené štáty a Izrael útočia na vojenskú a jadrovú infraštruktúru toho istého režimu, objavujú sa ostré slová o nezodpovednosti a možných vojnových zločinoch.

Objektívna žurnalistika by mala dôsledne informovať o rizikách vojenskej eskalácie, rovnako ako o charaktere režimu, proti ktorému sú útoky vedené.

Diplomacia bez sily

História ukazuje, že samotná diplomacia voči Iránu bez vierohodnej hrozby použitia sily často viedla k ďalšiemu odkladaniu problému. Trumpova politika sa snaží tento vzorec zmeniť kombináciou sankcií, vojenského tlaku a požiadavky na skutočne vynútiteľné obmedzenie iránskych schopností.

Kritici majú právo upozorňovať na riziká eskalácie, nejasný politický cieľ alebo ekonomické dopady konfliktu. Rovnako je legitímne poukázať na limity dlhodobého vojenského tlaku, napríklad na otázku dostatočných zásob presných zbraní a protiraketových interceptorov.

Rovnako však musia vysvetliť, prečo by mala fungovať stratégia, ktorá Iránu opakovane poskytovala čas na obnovu vojenských kapacít a posilňovanie regionálnych spojencov.

Donald Trump je prvým americkým prezidentom po desaťročiach, ktorý sa nesnaží len o ďalšie odloženie problému. Na rozdiel od Baracka Obamu, ktorého dohoda JCPOA bola kritizovaná za nedostatočnú vynútiteľnosť niektorých obmedzení, Trump presadzuje kombináciu maximálneho tlaku a požiadavky na kontrolovateľnú dohodu.

Diskusia by sa preto mala viesť predovšetkým o tom, ako čo najefektívnejšie obmedziť schopnosti represívneho režimu podporujúceho terorizmus – a nie len o tom, ako zastaviť amerického prezidenta.

Je príznačné, že práve v tejto chvíli sa značná časť západnej verejnej diskusie viac sústreďuje na osobu Donalda Trumpa než na samotný charakter iránskeho režimu. Kritika konkrétnych rozhodnutí americkej administratívy je legitímnou súčasťou demokracie. Problém však nastáva v okamihu, keď politický odpor voči určitému vodcovi prekryje samotnú podstatu problému.

Sila demokracie nespočíva v tom, že odmieta každý krok svojho politického protivníka, ale v tom, že dokáže posudzovať rozhodnutia na základe faktov, výsledkov a dlhodobých dôsledkov.

Nemali by sme sa preto vzdať politiky, ktorá – či už z vládnych, alebo opozičných lavíc – dokáže rozpoznať kroky potrebné pre celú spoločnosť. Rovnako by sme sa nemali vzdať nášho strategického spojenectva so Spojenými štátmi, ktoré je pre bezpečnosť nášho regiónu absolútne kľúčové.

To neznamená nekriticky prijímať každý krok americkej administratívy. Znamená to však pochopiť, že v otázkach základných bezpečnostných záujmov musia rozhodovať fakty, výsledky a dlhodobý pohľad.

Iránsky režim je nebezpečný a zločinecký. Takáto situácia je z dlhodobého hľadiska neudržateľná. Nedá sa riešiť len odkladaním problému a nádejou, že sa režim sám zmení.

Článok bol preložený z českej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK