Inšpirácie

Sabina vyhorela v podnikaní, zachránila ju príroda. Dnes vedie ľudí po najkrajších zákutiach Austrálie (Rozhovor)

Bratislavčanka Sabina Laniová žije už 17 rokov v Sydney a 2 roky pracuje ako ekoterapeutka a sprievodkyňa v prírode. Má firmu Beyond Guidebook Australia a licenciu na vodenie ľudí do národných parkov v Novom Južnom Walese. Väčšinou sa venuje návštevníkom z Ameriky, Kanady a Škandinávie. Vedie aj individuálne prechádzky pre miestnych a organizuje niekoľkodňové cesty pre ľudí, ktorí sa potrebujú na čas vzdialiť od každodenného života.

Epoch Times Slovensko: Sedemnásť rokov v Austrálii, to je už poriadne dlhá doba. Kedy to všetko začalo? 

Sabina Laniová: Najprv som odišla do Prahy. Mala som 18 rokov a išla som tam študovať divadelné maskérstvo. Najviac ma lákali špeciálne efekty, lenže som sa narodila už trochu neskoro. Práve vtedy preberali filmové efekty počítače a jediné, čo zostávalo, boli divadlá, kde sa zarábalo málo, alebo móda, ktorá ma nikdy nezaujímala. Moja cesta sa tak začala cez gastronómiu. To, čo malo byť len dočasnou prácou, kým prídem na to, čo ďalej, sa zmenilo na niečo, čo som si naozaj obľúbila. Milovala som to rýchle tempo a ľudí okolo.

A čím si vás napokon získala práve Austrália?

Chcela som sa zdokonaliť v angličtine a potom sa vrátiť do Prahy na hotelovú univerzitu v angličtine. Austráliu som si vybrala s jednoduchou logikou. Povedala som si, že keď už mám cestovať, pôjdem čo najďalej, aby som potom nemusela cestovať znova tak ďaleko. Lenže po príchode, hneď po prvom pohovore a prvej skúške, mi ponúkli sponzorstvo. Vedela som, koľko ľudí o takúto príležitosť tvrdo bojuje, a mne prišla ľahko. Bolo mi jasné, že ak ju nechytím, zostanem žiť s otázkou, čo by bolo, keby.

Dá sa povedať, že dnes žijete prírodou, ale nebolo to tak od úplného začiatku. Začínali ste v hotelierstve, v úplne inom segmente…

Áno, v Prahe som robila ako hlavná čašníčka. V Austrálii som sedem rokov pracovala pre jednu firmu a prešla som si to celé od úplného začiatku. Začínala som ako barista, potom som bola asistentka vedúcej kaviarne, vedúca kaviarne, vedúca predajne až po prevádzkovú pozíciu medzi štátmi Viktória a Nový Južný Wales (NSW). Po siedmich rokoch som spoznala bývalého partnera, ktorý už viedol jednu reštauráciu, a celkom prirodzene som mu začala pomáhať.

V roku 2019 sme sa rozhodli otvoriť spolu kaviareň, volala sa Meditela. Bol to presne ten rok, keď prišla pandémia. Počas lockdownu sme dve prevádzky spojili a viedli kaviareň aj reštauráciu pod jednou strechou, neskôr sme to premenovali na Ahgora restaurant and cafe.

Vyzeralo to pravdepodobne vcelku idylicky, no ako to bolo v skutočnosti?

Popravde, idylicky to vôbec nevyzeralo. Bolo to hektické. Najprv pandémia, potom rastúce úroky, zdražovanie poistenia, personál, ktorý sa ráno ozve, že je chorý. Najťažšie bolo vypnúť. Hlava nikdy celkom neoddýchla.

Čo bolo pomyselnou bodkou, kedy ste si uvedomili, že s tým musíte skončiť?

Jedného dňa mi prišlo fyzicky a aj mentálne zle a akosi som vedela, že ak neprestanem, naozaj ochoriem. Akoby na mňa telo kričalo. Bola som úplne vyčerpaná. Jednoducho som už nechcela žiť tak, ako som žila. Tak som sa rozhodla odísť a začať odznova.

Skončiť s niečím, čo ste roky budovali, muselo byť náročné…

Aj bolo, aj nebolo. Áno, začať znova je ťažké, ale ja som v živote začínala odznova veľakrát. Som človek, ktorý zmenu víta a ide za tým, čo ho najviac priťahuje. A hoci to nebolo logické a tú istú otázku, akú kladiete teraz vy, mi vtedy kládla aj rodina, niečo vo mne hovorilo, že mám ísť.

Kam potom viedli vaše ďalšie kroky?

Práve vtedy, keď som odchádzala z podnikania, ma v Austrálii navštívil človek, ktorý si prechádzal veľmi ťažkým obdobím. Nemali sme veľký plán, len sme sa rozhodli spolu cestovať. Strávili sme na cestách mesiac a ja som deň po dni videla, ako sa ten človek pomaly vracia k sebe. A vracala som sa aj ja. Vtedy mi došlo, že to, čo predtým pomohlo mne, môže fungovať aj pre iných. Tam sa zrodila myšlienka brať ľudí do prírody.

To vás doviedlo až k založeniu vlastnej turistickej agentúry Beyond Guidebook Australia?

Videla som, ako príroda dokáže človeka premeniť a zároveň som videla, ako turistov nahádžu do veľkých autobusov, kde sa k prírode vlastne nedostanú. Ide len o čísla, naplniť sedadlá a voziť ľudí systémom nastúp, vystúp, odfoť, choď ďalej. Tie agentúry sú „dinosaury“ a ľudia pri nich nikdy neuvidia tie najkrajšie miesta. Beyond Guidebook som chcela postaviť presne naopak.

V súčasnosti ste držiteľkou ekopasu pre národné parky NSW. V čom to spočíva? Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Eco Pass je komerčná licencia, bez ktorej v národných parkoch v Novom Južnom Walese nesmiete robiť žiadnu komerčnú činnosť. Najprv si vás preveria, musíte mať poistenie a doložiť, že viete, čo robiť v každej núdzovej situácii. Súčasťou je aj kurz prvej pomoci pre odľahlé oblasti, napríklad pre prípad, že niekoho uhryzne had.

K čomu vás tento ekopas oprávňuje? Čo ako jeho držiteľka môžete v národných parkoch realizovať?

Vďaka nej môžem v týchto parkoch legálne sprevádzať hostí a organizovať výlety a môžem mať pod sebou aj vlastných sprievodcov. Pravidlá sú prísne a správa parkov pozorne sleduje, čo sa v nich deje. Každý park má navyše svoje vlastné pravidlá. Momentálne mám licenciu do štyroch. Sú to Blue Mountains, Yengo, Ku-ring-gai Chase a Royal National Park. V každom z nich treba dodržiavať niečo iné.

A aké zájazdy a výlety organizujete pre turistov? Na aké miesta ich zvyknete brať?

Pre návštevníkov robím celodenné výlety pre malé skupiny do týchto národných parkov. Trvajú osem až dvanásť hodín a majú rôzne zastávky a aktivity. A okrem toho, čo je pre mňa momentálne najdôležitejšie, ponúkam niekoľkodňové cesty pre zahraničných hostí, ktorí sa potrebujú vzdialiť od svojho každodenného života. Postupne som totiž zistila, že množstvo ľudí, ktorí cestujú sami, si práve prechádza niečím zásadným. Pripravím celý program od začiatku do konca, vrátane ubytovania aj letov, aby si hosť nemusel riešiť vôbec nič. 

A čím sú podľa vás austrálske národné parky také výnimočné? 

Sú obrovské a divoké inak, než to poznáme z Európy. Predstavte si, že kráčate hustým lesom, vyjdete na útes a zrazu pod vami leží oceán. V zime z tých istých útesov vidno veľryby, ktoré tadiaľ migrujú. Royal National Park, do ktorého vodím hostí najčastejšie, je jeden z najstarších národných parkov na svete, hneď po americkom Yellowstone. Sú v ňom vodopády, ktoré padajú takmer rovno do mora, skalné rytiny domorodých obyvateľov staré tisíce rokov, aj zákutia pralesa. A stále vás niečo prekvapí, napríklad lýrochvost, ktorý napodobní každý zvuk, čo začuje. A keď je teplo, môžete si zaplávať v lagúne priamo uprostred parku. 

A čo na týchto parkoch obdivujete vy osobne? 

Pre mňa sú to miesta, kde sa viem nadýchnuť. Vyrastala som v prírode, takže les pre mňa nie je kulisa, ale niečo, kam vždy patrím. A keď ma neskôr v gastronómii dobehlo vyčerpanie, bola to práve príroda, kde sa mi hlava upokojila a kde som sa vrátila k sebe. Táto krajina má v sebe ducha a krásu, ktoré ma neprestávajú priťahovať, preto to neberiem len ako prácu. Je to miesto, kam vodím ľudí po to isté, čo som tam našla ja, a kde sa stále učím aj ja.

Samozrejme, že národné parky sú vymedzené oblasti, kde platia iné pravidlá ako v turistických centrách. Už ste spomenuli, že v každom dokonca platí niečo iné. Ako vyzerá ich ochrana v praxi? 

V praxi to znamená držať sa značených chodníkov, nič si neodnášať, žiadne rastliny, kamene ani drevo, a nechať miesto presne také, aké ste ho našli. Nekŕmiť zvieratá. Rešpektovať zákazy ohňa, ktoré v lete bývajú veľmi prísne. Ako držiteľka licencie mám navyše vlastné podmienky. Držím sa povolených oblastí, mám určený maximálny počet ľudí v skupine a zodpovedám za to, že po nás v parku nezostane žiadna stopa. Jedno z pravidiel, ktoré aj osobne veľmi rešpektujem, hovorí, že ja sama nesmiem vykladať domorodú kultúru. Uznávame tým kultúru, ktorá tu bola dávno pred príchodom Angličanov, a jej históriu a príbehy rozprávajú oni sami. Mám kontakty na domorodých sprievodcov, a ak chcú moji hostia spoznať ducha tejto krajiny hlbšie, často s nimi organizujem spoločné výlety.

Ktoré pravidlá zvyknú byť pre verejnosť najťažšie akceptovateľné? S akými porušeniami sa aj vy v teréne často stretávate?

Najčastejšie vidím ľudí, ktorí sa pre lepšiu fotku postavia až na okraj pieskovcových útesov a tie sú pritom veľmi krehké. Druhá vec sú hady. Austrália patrí ku krajinám s najjedovatejšími hadmi na svete a ľudia sa aj tak občas priblížia tam, kam by nemali. Stretla som sa aj s tým, že niekto ochutnával vodu z potoka alebo si len tak zahryzol do niečoho, čo našiel cestou. Občas je naozaj zaujímavé sledovať, čoho sú dospelí ľudia schopní.

Aj u nás v slovenských národných parkoch máme isté pravidlá, s ktorými turisti nie sú vždy stotožnení. Veľkou témou sú napríklad ohňostroje alebo kúpanie v plesách. Sú aj v Austrálii podobné ekvivalenty?

Áno, ekvivalenty existujú, len trochu iné. Najväčšou témou je oheň. V lete sa vyhlasujú úplné zákazy ohňa a vtedy sa v prírode nesmie založiť žiaden oheň ani gril na tuhé palivo. Pri suchu a horúčave stačí iskra na obrovský požiar, takže sa to berie veľmi vážne. Ďalšou témou je kŕmenie zvierat, ktoré je zakázané, hoci to ľudia radi robia. Psy do väčšiny národných parkov nesmú vôbec vstupovať, lebo veľa austrálskych vtákov hniezdi na zemi. A veľká téma sú drony, na ktoré potrebujete osobitné povolenie. Samotné národné parky ich pritom bežne používajú, sledujú nimi dianie v parku a pri pobreží kontrolujú aj výskyt žralokov. Takže drony nad parkom občas uvidíte, ale sú oficiálne. Kúpanie býva väčšinou povolené, no na niektorých miestach je obmedzené kvôli ochrane alebo bezpečnosti.

Po 17 rokoch v Austrálii, čo by ste chceli, aby si každý návštevník z tejto krajiny odniesol?

Dúfam, že si neodnesie len fotografie. Dúfam, že si odnesie aj pocit. Pocit, aké je to na chvíľu spomaliť, odložiť telefón a byť obklopený prírodou a uvedomiť si, že svet je oveľa väčší než naše každodenné starosti. Austrália je nádherná krajina, ale to najcennejšie, čo tu ľudia často nájdu, nie je konkrétne miesto, je to priestor nadýchnuť sa a pozrieť sa na svoj život z trochu inej perspektívy. Možno práve preto tu po 17 rokoch stále som. Táto krajina ma neprestáva učiť, že nemusíme mať všetko vyriešené. Niekedy stačí vykročiť do prírody, byť prítomný a dovoliť si na chvíľu spomaliť. 

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK