Inšpirácie

Ako môže láskavosť obohatiť váš život – aj vaše gény

Láskavosť začína empatiou a aktivuje mozgové okruhy zrkadliace pocity druhých, ktoré posilňujú súcit.

V roku 1989 sa Kent Nerburn rozhodol, že začne pracovať ako taxikár. „S čím som však nepočítal, keď som túto prácu prijal, bolo, že je to vlastne aj služba. Keďže som jazdil na nočnej zmene, z môjho taxíka sa stala pojazdná spovednica,“ napísal oceňovaný spisovateľ z Minnesoty vo svojej knihe Urob ma nástrojom tvojho pokoja.

„Stretol som sa s ľuďmi, ktorých životy ma ohromili, povzniesli, rozosmiali a rozplakali. A žiaden z týchto životov ma nezasiahol viac ako život ženy, ktorú som neskoro v noci v teplý augustový večer zviezol.“

Dorazil na uvedenú adresu. „Ale nikto nevyšiel von. A ja som si pomyslel: ‚No, musím sa rozhodnúť, či pôjdem zaklopať na dvere alebo tu proste počkám.‘ Mnohí vodiči by jednoducho odišli,“ hovorí Nerburn pre Epoch Times.

Rozhodol sa zaklopať. K dverám prišla žena. Vyzerala na osemdesiat rokov. Žena sa spýtala: „Pomohli by ste mi, prosím, odniesť kufor do auta?“

„Samozrejme,“ odpovedal. Žena upresnila: „Idem do hospicu. Lekár povedal, že musím ísť.“

Nastúpila do taxíka, posadila sa dozadu a spýtala sa: „Môžeme sa trochu prejsť po meste? Bude to naposledy, čo ho uvidím. Rada by som prešla okolo niektorých miest, ktoré boli v mojom živote dôležité.“

„Zaviedla ma k tanečnej sále v jednej časti mesta a povedala, že tam sa po prvýkrát stretla so svojím manželom. Prešli sme okolo domov, kde bývala. Vzala ma k hotelu, kde pracovala ako obsluha výťahu,“ dodal.

„Celú noc sme len jazdili po meste, bolo už neskoro a blížilo sa ráno, a ona potom povedala: ‚Dobre, už som unavená. Poďme.‘“

Nerburn ju odviezol do hospicu. Keď vystupovala, spýtala sa: „Koľko vám dlžím?“

„Nič mi nedlžíte,“ odpovedal Nerburn.

„Ale vy sa predsa musíte nejako živiť,“ poznamenala.

„Budú ďalšie jazdy, nebojte sa,“ reagoval.

Pomohol jej vybrať kufor z auta a personál hospicu už na ňu čakal s invalidným vozíkom. Potom k nemu prišla, pevne ho objala a povedala: „Ďakujem, že ste to urobili.“

„Bol to jeden z tých okamihov, ktoré vás prinútia zamyslieť sa… Možno práve preto som v tej chvíli bol na svete – aby som tej žene pomohol,“ zdieľa Nerburn.

Láskavosť na prvý pohľad prináša prospech tomu, kto ju dostáva. Tým, že dávate, však získavate aj vy – darca – zmysluplným a hmatateľným spôsobom. Účinky láskavosti sa konkrétne prejavujú vo vedeckých údajoch – a dokonca aj vo vašej DNA.

Láskavosť mení náš vnútorný svet

Láskavosť je súčasťou ľudskej povahy. Vedci zistili, že už deti vo veku 18 mesiacov môžu preukázať jasné úmysly pomáhať druhým.

Činy láskavosti zvyčajne začínajú empatiou. Keď cítime súcit s utrpením druhých, máme tendenciu ich od neho oslobodiť, čo nás motivuje k prejavom láskavosti. V týchto momentoch sa v mozgu aktivuje „empatický okruh“.

Na základe desaťročí neurovedeckého výskumu vieme, že keď sa aktivujú „zrkadlové“ neuróny, cítime alebo reagujeme spôsobom, ktorý odzrkadľuje správanie pozorovaných osôb. Náš mozog do určitej miery vníma prelínanie skúseností druhých s našimi vlastnými.

Láskavosť dokonca presahuje túžbu oslobodiť ľudí od utrpenia a zahŕňa aj úmysel zlepšiť blaho druhých bez očakávania akejkoľvek odmeny.

A predsa, keď dávate, nechtiac aj niečo získavate. To vytvára krásu vo vašom vlastnom vnútornom svete.

V austrálskej štúdii z roku 2023 sa 671 účastníkov pustilo do dvojtýždňového experimentu „dobrého života“. Boli náhodne rozdelení do štyroch skupín: jedna mala byť láskavá k sebe samej, druhá mala byť extrovertnejšia a spoločenskejšia, tretia sa mala venovať aktivitám ako umenie alebo hudba a štvrtá mala vykonávať láskavé skutky pre druhých. Potom výskumníci každý deň zisťovali, ako sa účastníci vďaka týmto aktivitám cítili.

Pokiaľ išlo o „eudaimóniu“ – hlboký pocit zmyslu a naplnenia – pomoc druhým výrazne prevýšila všetky ostatné aktivity. Hoci starostlivosť o seba, spoločenské kontakty a spoznávanie umenia vyvolávali pozitívne pocity, nedokázali prekonať príjemný pocit, ktorý ostatní zažívali vďaka láskavým skutkom.

Láskavosť prirodzene vedie k šťastiu. V štúdii z roku 2019, uverejnenej v časopise The Journal of Social Psychology, vedci zistili, že ľudia, ktorí sedem dní po sebe každý deň vykonávali láskavé skutky, pocítili výrazné zvýšenie pocitu šťastia. Zaujímavé je, že bez ohľadu na to, či boli ľudia láskaví voči svojej rodine alebo voči cudzím ľuďom, čím viac láskavých skutkov vykonali alebo boli svedkami, tým šťastnejší boli.

Navyše, láskavosť ovplyvňuje viac než len emócie – ovplyvňuje aj našu DNA – a formuje fungovanie imunitného systému.

Dobré skutky menia našu DNA

Skupina vedcov z Kalifornskej univerzity sa rozhodla zistiť, či je láskavosť k druhým schopná zmeniť naše telá na genetickej úrovni.

Aby svoju hypotézu empiricky overili, náhodne rozdelili dospelých účastníkov do troch skupín na štyri týždne: jedna vykonávala láskavé skutky pre konkrétnych ľudí, druhá pre seba a tretia vykonávala neutrálnu činnosť ako kontrolná skupina.

Na začiatku a na konci štúdie účastníci odovzdali vzorky krvi. Vedci hľadali zmeny v súbore génov spojených so zápalom a stresom. Ide o gény, ktoré pri nadmernej aktivite súvisia s vyšším rizikom ochorení, napríklad srdcových ťažkostí.

Zistenia boli fascinujúce. Skupina, ktorá vykonávala láskavé skutky pre druhých, vykazovala najvýraznejšie pozitívne zmeny v génovej aktivite imunitných buniek. Krvné testy ukázali zníženú expresiu génov spojených so zápalom a stresom.

Ich zistenie potvrdilo jednu z ich skorších štúdií z roku 2017, v ktorej dospeli k záveru: „Neboli potrebné žiadne nákladné, inštruktormi vedené ani pracovne náročné aktivity; na zmenu regulácie génov v leukocytoch stačilo jednoducho začleniť do každodenného života drobné prejavy láskavosti voči ostatným.“

Reťazová reakcia láskavosti

„Väčšina ľudského správania, emócií a vlastností je aspoň do určitej miery sociálne nákazlivá,“ vysvetľuje pre Epoch Times neurologička a výskumníčka v oblasti empatie Abigail Marshová z Georgetown University.

Keď vidíme, ako ostatní konajú dobré skutky, aktivuje sa v mozgu svedka reakcia, ktorá ho podnecuje k tomu, aby túto láskavosť napodobnil, a pripravuje ho tak na to, aby bol sám láskavejší bez toho, aby sa o to vedome snažil.

Známy príbeh rozpráva o tom, ako búrka zanechala na pláži tisíce umierajúcich hviezdic. Jeden muž sledoval, ako sa tam zhromažďujú davy ľudí, ale nikto nič nerobil. Vtedy jedno dieťa začalo zbierať hviezdice jednu po druhej a hádzať ich späť do mora. „Synu,“ povedal muž, „neuvedomuješ si, že pláž je dlhá kilometre a sú tu stovky hviezdic? Nemôžeš nič zmeniť!“ Dieťa sa usmialo, zdvihlo ďalšiu hviezdicu, hodilo ju do oceánu a odpovedalo: „Pre túto som niečo zmenil!“ Muž bol dojatý. Pridal sa k nemu a potom sa postupne pridal celý dav.

Údaje naznačujú, že jediný prejav láskavosti sa môže šíriť oveľa ďalej, ako si myslíme.

Výskum Adama Granta, profesora na Wharton School pri Pensylvánskej univerzite, potvrdzuje nákazlivý charakter láskavosti. V kontrolovaných experimentoch mali účastníci, ktorí boli svedkami toho, ako niekto pomáha inej osobe, o 26 percent vyššiu pravdepodobnosť, že neskôr pomôžu náhodnému cudzincovi.

Sociálni vedci James Fowler a Nicholas Christakis vykonali prelomovú štúdiu, ktorá ukázala, že veľkorysé správanie sa šíri sociálnymi sieťami. Ich práca uverejnená v prestížnom časopise Proceedings of the National Academy of Sciences zistila, že keď sa jeden človek zachová veľkoryso, inšpiruje to ostatných k veľkorysému správaniu voči širokému spektru rôznych ľudí, čím vzniká reťaz dobrosrdečných skutkov.

Zistili, že keď sa niekto správa nesebecky, inšpiruje to jeho priateľov a dokonca aj priateľov jeho priateľov, aby boli tiež štedrejší. Tento efekt sa šíri až do tretej úrovne a prechádza sieťami ako vlna.

Ako ďaleko sa môže láskavosť reálne dostať?

V 60. rokoch 20. storočia americký psychológ Stanley Milgram uskutočnil experiment, ktorý ukázal, že ľudia sa môžu dostať k akémukoľvek cudzincovi prostredníctvom priemerne 5,2 sprostredkovateľov. Ide o takzvaný problém malého sveta – sme oveľa viac prepojení, než si uvedomujeme. Vďaka technológiám sa svet ešte viac zmenšil – podľa výskumu spoločnosti Meta sa počet sprostredkovateľov znížil na 3,57.

Príbeh Nerburna o tom, ako pred 40 rokmi pomohol staršej žene, dokonca aj dnes vyvoláva vlnu záujmu. Nerburn prezradil, že po tom, čo sa jeho príbeh objavil na internete, dostal nespočetné množstvo e-mailov, najmä od mladých ľudí, ktorých tento príbeh hlboko inšpiroval. Mnohých motivoval k tomu, aby vo svojom živote konali láskavejšie v nádeji, že jednoduchý skutok láskavosti môže priniesť významnú zmenu.

Rozvíjanie láskavosti

V štúdii uverejnenej v časopise Psychological Science vedci náhodne rozdelili dobrovoľníkov do osemtýždňového kurzu všímavosti (mindfulness) alebo do kontrolnej skupiny.

Na konci experimentu účastníci verili, že prichádzajú na náhodnú úlohu do čakárne. Tam prešla popri nich herečka o barlách. „Osoba v núdzi [herečka], ktorá viditeľne trpela pri chôdzi, sa zastavila, akonáhle prišla k stoličkám. Pozrela sa na telefón, počuteľne vzdychla od bolesti a oprela sa o stenu,“ napísali autori.

To, čo sa stalo potom, bolo celkom výpovedné. 50% percent účastníkov zo skupiny, ktorá absolvovala tréning meditácie, sa rýchlo vzdalo svojho kresla, zatiaľ čo v kontrolnej skupine tak urobilo len 15 % účastníkov.

Autori konštatovali, že „meditácia mala taký výrazný účinok – viac ako päťnásobne zvýšila pravdepodobnosť, že človek podnikne kroky na zmiernenie bolesti inej osoby.“

Následné experimenty potvrdili, že aj kratší trojtýždňový meditačný tréning významne posilňuje empatiu.

Ďalším spôsobom, ako rozvíjať láskavosť, je prostredníctvom pocitu, že ste súčasťou niečoho väčšieho, než ste vy sami. Jedným z prístupov je vyjsť von a zažiť úžas. V štúdii z roku 2015 uverejnenej v časopise Journal of Personality and Social Psychology časť účastníkov stála tvárou k vysokým eukalyptovým stromom a jednu minútu na ne pozerala, zatiaľ čo ostatní stáli chrbtom k nim a pozerali sa na modernú vedeckú budovu. Účastníci hľadiaci na stromy mali neskôr väčšiu tendenciu pomáhať druhým a uvádzali nižšiu mieru dôležitosti vlastnej osoby.

Nerburn povedal, že vo svojom živote, už od tej nezabudnuteľnej jazdy autom, našiel niekoľko spôsobov, ako do neho vniesť úprimnú láskavosť.

„Jednoduchý model spočíva v tom, že sa spýtate: ‚Bude ten dobrý skutok pre druhého človeka znamenať viac, než nepríjemnosti, ktoré to spôsobí mne? Ak je to tak… urobte to, čo je správne,“ radí Nerburn.

Vedomá láskavosť môže začať maličkosťami. Marshová odporúča jednoduchý vzorec: keď nastane situácia X, urobím Y – čo najkonkrétnejšie. „Keď prechádzam dverami, skontrolujem, či niekto neprechádza, a podržím mu ich. … Keď uvidím odpadok na zemi, zdvihnem ho… Najprv to stojí úsilie, ale potom sa z toho stane návyk,“ vysvetľuje.

Nerburn tvrdí, že okamihy láskavosti – ako jeho jazda taxíkom – prichádzajú nečakane, ale prichádzajú každý deň. Keď si ich všimnete, využite tú chvíľu a buďte láskaví. „Z dlhodobého hľadiska bude váš život oveľa lepší,“ uzatvára.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK