Špeciál, Uncategorized

Dcéra Fidela Castra hovorí, že zmena režimu na Kube je už dávno nevyhnutná (Špeciál)

Revueltaová ušla z Havany v roku 1993 vo veku 37 rokov. Usadila sa v Miami, kde sa stala jednou z najvýraznejších kritičiek komunistickej vlády svojho otca.

Alina Fernández Revueltaová, dcéra bývalého kubánskeho vodcu Fidela Castra, ostro kritizuje komunistický režim, ktorý jej otec nastolil v roku 1959, a tvrdí, že Kuba potrebuje novú vládu. 

Z Havany ušla v roku 1993 vo veku 37 rokov a usadila sa v Miami, kde žije skromným životom podobne ako ďalší kubánski exulanti. 

Revueltaová, narodená v roku 1956, vyrastala v porevolučnej Havane ako súčasť privilegovanej revolučnej elity. Už od útleho veku si však začala uvedomovať realitu komunizmu a neskôr sa stala jednou z najotvorenejších kritičiek vlády svojho otca, ktorú opísala ako utláčateľskú. 

„Pre mňa nastal čas na zmenu režimu už na konci 80. rokov,“ povedala Revueltaová v exkluzívnom rozhovore pre Epoch Times. 

„V čase, keď Fidel Castro zomrel, sme si všetci mysleli, že [jeho režim] skončil, pretože to bola veľmi personalizovaná a paternalistická… narcistická vláda. … Avšak prežila.“ 

Alina Fernández Revueltaová je dcérou Castra a havanskej spoločenskej osobnosti Natálie Revueltaovej, s ktorou mal kubánsky revolucionár v polovici 50. rokov milostný pomer. Obaja boli pritom zosobášení s inými partnermi. Alina vyrastala so svojou matkou a nevlastným otcom. Až do svojich desiatich rokov nevedela, že jej biologickým otcom je Castro. 

Hovorí, že dodnes ju prenasledujú spomienky na minulosť. Castra označuje priezviskom, nie ako svojho otca. 

„Stala som sa disidentkou, myslím tým verejne, … na konci 80. rokov. Mala som teda strach. Bála som sa o svoju dcéru, že by sa jej mohlo niečo stať,“ hovorí Revueltaová.

Po desaťročia bola Kuba závislá od zahraničnej pomoci, predovšetkým zo Sovietskeho zväzu, ktorý až do svojho rozpadu v roku 1991 poskytoval krajine značné dotácie. Koniec sovietskej podpory viedol k dlhodobej hospodárskej kríze na Kube známej ako „špeciálne obdobie“. 

Pre Revueltaovú toto obdobie znamenalo „roky úplnej biedy“ bez elektriny, jedla a verejnej dopravy. Taktiež boli zatvorené školy. „Niektorí ľudia hovoria, že dnes je to horšie, ale v 90. rokoch to bolo strašné, naozaj strašné,“ spomína. 

„Bola som na strane disidentov, takže to pre moju dcéru bolo akési dvojité bremeno. Bola v tom čase tínedžerkou a krajina vtedy prechádzala krízou, ktorú sme nazvali špeciálne obdobie.“ 

Keď sa Revueltaovej naskytla možnosť úteku, rozhodla sa odísť ako prvá a svoju dcéru nechala na Kube, pretože nemala inú možnosť. Ušla s pasom španielskej turistky, ktorá súhlasila s tým, že jej pomôže. 

Najprv odcestovala do Španielska a následne jej bol udelený politický azyl v Spojených štátoch prostredníctvom amerického veľvyslanectva v Madride. 21. decembra 1993 dorazila do americkej Atlanty. 

O niekoľko dní neskôr navštívil Kubu reverend Jesse Jackson a získal Castrov súhlas na prepustenie Revueltaovej dcéry (a Castrovej vnučky), čo Revueltaová opísala ako „boží zásah“. Krátko nato sa so svojou dcérou stretla v Spojených štátoch.

Prečo opustila Kubu 

Zhruba od deviatich alebo desiatich rokov začala Revueltaová chápať, čo komunizmus a revolúcia skutočne znamenajú. Začalo to niečím, čomu sa hovorilo „dobrovoľná práca“. 

„Išla som za matkou a povedala: ‚Nechcem chodiť na dobrovoľnú prácu,‘“ spomína Revueltaová. „Odpovedala mi: ‚Nie, musíš tam ísť.‘“ 

V rámci režimu museli Kubánci vrátane detí vykonávať neplatenú dobrovoľnú prácu na podporu štátom riadenej ekonomiky. Väčšina práce spočívala v poľnohospodárstve, najmä pri zbere cukrovej trstiny. 

„Tak som zistila, že na Kube dobrovoľné znamená povinné,“ opisuje. 

Pre ňu to bola skorá lekcia o tom, ako môže komunistický režim manipulovať jazykom v prospech systému. 

„Veľmi skoro som si uvedomila, že mi klamú,“ hovorí. 

Približne vo veku desiatich rokov sa od matky dozvedela, že Castro je jej biologickým otcom. Dovtedy verila, že jej otcom je manžel jej matky, významný kardiológ Orlando Fernández Ferrer. Kvôli zákonom v krajine si ponechala jeho priezvisko namiesto toho, aby prijala Castrovo. 

Jej nevlastný otec opustil krajinu so sestrou na začiatku 60. rokov. 

„Takže som už vtedy musela v školských aj oficiálnych dokumentoch písať, že mám v rodine zradcu,“ hovorí. 

Na Kube zostala so svojou matkou, ale ich vzťah bol komplikovaný. Podľa Revueltaovej patrila jej matka medzi pôvodných architektov revolúcie. 

„Bola pri tom od začiatku … už pri príprave revolúcie,“ podotýka Revueltaová. 

„Bola sympatizantkou a veľmi, veľmi vernou poddanou kráľa,“ dodáva s odkazom na matkinu lojalitu Castrovi. 

Zásadný zlom pre ňu znamenala kríza v Marieli v roku 1980. Takzvaný exodus z prístavu Mariel bol masovým odchodom obyvateľov z Kuby. Začal po patovej situácii na peruánskom veľvyslanectve v Havane, kde vyše 10 000 Kubáncov požiadalo z dôvodu hospodárskej krízy o azyl. Castro následne otvoril prístav Mariel, aby ľuďom umožnil odísť. 

Od apríla do októbra 1980 ušlo z prístavu Mariel do Spojených štátov približne 125 000 Kubáncov. Režim tých, ktorí odchádzali, označoval výrazmi ako gusanos (červy) a zradcovia. 

Režim organizoval davy, ktoré odchádzajúcich zastrašovali a obťažovali. Revueltaová bola očitým svedkom týchto udalostí, čo v nej vzbudilo ešte hlbšie pochybnosti o vláde. 

„Ľudia boli povzbudzovaní, aby týchto ľudí bili, kričali na nich, ponižovali ich a v niektorých prípadoch aj zabíjali, pretože chceli odísť z krajiny. A pre mňa to bol veľmi, veľmi tvrdý zlom, vidieť, že sa s ľuďmi takto oficiálne zaobchádza. Zlomilo ma to.“ 

V roku 2014 sa Revueltaová prvýkrát po 21 rokoch vrátila do Havany. Kubánske úrady jej povolili návštevu matky, ktorá ležala vážne chorá v nemocnici. 

Odvtedy sa na ostrov už nevrátila, no rovnako ako mnohí kubánsko-americkí občania dúfa, že sa vráti, keď režim padne. 

Revueltaová už nie je v kontakte s členmi svojej rodiny vrátane svojho strýka a bývalého vodcu Raúla Castra, ktorý má dnes 94 rokov. 

„Jednou z najväčších kubánskych tragédií… je, že toto šialenstvo rozdelilo rodiny tým najdrastickejším spôsobom. Ak ste nezdieľali rovnaké názory, stali ste sa nepriateľom,“ konštatuje. „Je to hrozné. Také to bolo od úplného začiatku.“

Čo bude ďalej? 

Kubánska revolúcia začala v roku 1953 ako ozbrojené povstanie, ktoré nakoniec zvrhlo diktatúru Fulgencia Batistu. 1. januára 1959 prevzal moc Fidel Castro a čoskoro premenil Kubu na komunistický štát. 

Viac ako tucet amerických prezidentov sa odvtedy snažilo kubánsky režim ovplyvniť, zmeniť alebo zvrhnúť. Spojené štáty zaviedli ekonomické embargo a sankcie už v roku 1960, ktoré sa postupne sprísňovali. Medzi ďalšie kroky patrila neúspešná invázia v Zátoke svíň v roku 1961 za prezidenta Johna F. Kennedyho, vylúčenie Kuby z Organizácie amerických štátov a zákaz cestovania.

Po tom, čo americké sily 3. januára zajali bývalého venezuelského vodcu Nicolása Madura v Caracase a 28. februára spustili útoky proti Iránu, americký prezident Donald Trump v posledných týždňoch naznačil, že Kuba by mohla byť ďalšia na rade.

„Je to zlyhávajúca krajina a bude ďalšia na rade,“ povedal Trump novinárom 29. marca. „V krátkom čase zlyhá a my budeme pripravení jej pomôcť.“ 

Po tom, čo Spojené štáty zadržali Madura, zastavili sa dodávky ropy na Kubu, čo uvrhlo ostrov do jednej z najhorších hospodárskych kríz za posledné desaťročie. Na ostrove vypukli rozsiahle protesty v súvislosti s častými výpadkami elektriny, vážnym nedostatkom potravín a obmedzeným prístupom k liekom. 

Revueltaová však poznamenáva, že skutočná zmena zvnútra Kuby je v blízkej dobe nepravdepodobná. Uvádza, že búchanie do hrncov a panvíc, protest známy ako cacerolazo, nebude na pád režimu stačiť. 

Vysvetľuje, že komunistický systém zostáva hlboko zakorenený a moc je silne centralizovaná, pričom mnohí pôvodní predstavitelia sú stále pri moci, hoci niektorí už zomreli. 

Po odchode z Havany sa Revueltaová stala odhodlanou bojovníčkou za slobodu svojej vlasti. V roku 1998 vydala svoje pamäti Castro’s Daughter: An Exile’s Memoir of Cuba (Castrova dcéra: Pamäti kubánskej exulantky). Podotýka, že jej činnosť sa v priebehu rokov stretla v Spojených štátoch s určitým odporom. 

Revueltaová sa nedávno podieľala na dokumente Revolution’s Daughter (Dcéra revolúcie), ktorý mal premiéru v Miami 10. apríla. V posledných rokoch sa médiám skôr vyhýbala. 

„Už mnoho, mnoho rokov som mlčala,“ zdôrazňuje. „Mala som pocit, že som povedala všetko, čo som mala.“

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK