Názory

Prečo ešte nemá Irán svoju jadrovú bombu? (Komentár)

Obava, že Irán bude mať atómové bomby, pretrváva už dlho a bola už aj v minulosti viackrát zdrojom ozbrojených konfliktov a aj teraz je vlastne pôvodcom súčasnej vojny.

Počas mnohých rokov iránskej jadrovej kontroverzie sa špekulovalo o povahe iránskeho jadrového programu. 

Čo to teda vlastne bolo? Bol naozaj jeho cieľ získanie jadrovej zbrane? Bolo to jednoznačné rozhodnutie zhora, alebo išlo o voľne koordinované úsilie zdola nahor?

Mal tento program pevný základ v štátnej politike, alebo bol do značnej miery výsledkom úsilia relatívne autonómnych aktérov, ako sú Zbor islamských revolučných gárd (IRGC)? Alebo snáď mohlo ísť o prípad, keď samotní vedci, resp. technológovia vo svojom nadšení, či entuziazme zašli ešte ďalej, ako to politické orgány chápali, alebo pôvodne povolili?

Napriek tomu je zrejmý fakt, že Irán dodnes nemá svoju vlastnú plnohodnotnú jadrovú zbraň. Prečo je to tak?

Skúsme sa teraz spoločne nad tým zamyslieť….

Jadrový výskum začal v Iráne už takmer pred sedemdesiatimi rokmi! A paradoxne to boli USA, ktoré Irán k tomu doviedli.

Začalo to v roku 1957, za vlády šáha Mohammada Rezu Pahlavího prostredníctvom dohody o civilnej jadrovej spolupráci s USA v rámci programu „Atómy pre mier“.

Toto partnerstvo viedlo k vytvoreniu Teheránskeho centra pre jadrový výskum (TNRC) a inštalácii 5-megawattového výskumného reaktora dodaného USA, ktorý bol v novembri 1967 uvedený do kritického stavu. Po pravde „darovanie“ Teheránskeho výskumného reaktora (5 MW) v roku 1967 nebolo až také altruistické; bolo súčasťou amerického programu, ktorý mal geopolitické a ekonomické ciele vrátane posilnenia vplyvu USA v regióne počas studenej vojny.

Za vlády šaha mali USA a Veľká Británia v Iráne významné obchodné výhody, najmä v oblasti ropy, zbraní a strategického vplyvu. Toto obdobie bolo poznačené úzkou spoluprácou po predchádzajúcom prevrate v roku 1953 (podporenom CIA a MI6), ktorý zvrhol premiéra Mohammada Mossadegha a vrátil šaha k moci, čo zabezpečilo západný prístup k iránskym zdrojom.

USA vtedy videli Irán ako kľúčového spojenca proti komunizmu (Sovietskemu Zväzu) a ako stabilizátora v Perzskom zálive, čo sa premietlo do ekonomických benefitov. Napríklad v rope po 1953 prevrate získali americké ropné spoločnosti (ako Exxon, Mobil) 40 % podielu v medzinárodnom konzorciu, ktoré kontrolovalo iránsku ropu (a ďalších 40 % malo britské BP). To zabezpečilo lacný prístup k iránskej rope, ktorá tvorila veľkú časť globálneho trhu. V 70. rokoch USA importovali značné množstvo iránskej ropy, čo pomáhalo stabilizovať americkú ekonomiku počas ropnej krízy.

Potom tam bol predaj zbraní a technológií. Irán bol vtedy jedným z najväčších odberateľov amerických zbraní – medzi 1972 a 1977 kúpil zbrane za viac ako 16 miliárd USD, plus civilný obchod okolo 3 miliardy USD ročne. USA dodávali lietadlá, tanky a systémy, čo vytváralo pracovné miesta v americkom zbrojárskom priemysle a posilňovalo vplyv (Irán sa stal „policajtom“ v zálive). Premietalo sa to aj v ekonomickej pomocí investícií. USA poskytovali pôžičky, technológie a expertízu (vrátane jadrovej, ako spomínaný reaktor) v zamene za preferencie v obchode. Irán sa stal veľkým trhom pre americké tovary (stroje, autá, potraviny), a USA investovali do iránskej infraštruktúry, čo prinášalo zisky firmám ako General Motors alebo Boeing.

V roku 1957 USA a Irán podpísali dohodu o spolupráci v oblasti civilného využitia atómov. Potom v 60. rokoch 20. storočia bol na Teheránskej univerzite postavený Teheránsky výskumný reaktor (TRR). V roku 1967 bolo centrum TNRC slávnostne otvorené a USA začali Iráncom dodávať vysoko obohatený urán (HEU) ako palivo pre 5 MW výskumný reaktor. V roku 1970 sa Irán stal jedným z pôvodných signatárov Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), čo znamená, že sa zaviazal, že sa nebude snažiť zostrojiť a ani získať jadrové zbrane! Celkovo v 70. rokoch bol Irán pre USA strategickým partnerom, čo umožnilo diverzifikáciu obchodu (exporty USA do Iránu rástli o 10 % ročne).

Tieto výhody boli súčasťou tzv. „White Revolution“ šaha, ktorá modernizovala Irán, ale aj prehĺbila závislosť od Západu. Tieto výhody boli symbiotické – šah získal modernizáciu a bezpečnosť, zatiaľ čo USA a Veľká Británia profitovali z ropy, zbraní a vplyvu. V roku 1974 založili Iránsku organizáciu pre atómovú energiu (AEOI) a šach oznámil plány na rozsiahle výstavby pre výrobu z jadrovej energie. Program pôvodne začal ako civilný projekt, a v 70. rokoch 20. storočia sa rozšíril aj s podporou západných krajín až do roku 1979, keď v Iráne islamská revolúcia zmenila politický režim.

Islamská revolúcia v roku 1979 zásadne zmenila iránsky jadrový výskum z otvoreného, ​​Západom podporovaného a civilne zameraného projektu na tajný, domáce zameraný a nakoniec na zbrane orientovaný program. Spočiatku po revolúcii upadol jadrový výskum do podozrievania, pretože v očiach ajatolláha Chomejního bola jadrová technológia symbolom západného vplyvu a „neislamská“, čo spôsobilo že dal zrušiť alebo pozastaviť väčšinu jadrových projektov. Samozrejme, že to spôsobilo stratu západnej podpory a zahraniční dodávatelia, najmä západonemecký Kraftwerk Union, v roku 1979 opustili projekty (vrátane plánovanej jadrovej elektrárne v Búšehre).

Aj USA prerušili dodávky vysoko obohateného uránu (HEU) pre teheránsky výskumný reaktor. Revolučná vláda si však neskôr uvedomila, že závislosť od zahraničnej, najmä západnej, jadrovej technológie ju robí zraniteľnou. To presunulo ich pozornosť na domáci, sebestačný „jadrový palivový cyklus“ (ťažba, konverzia, obohacovanie).

Po určitom čase nastal posun ich postoja k tajnému pokračovaniu jadrových aktivít. Hoci Irán oficiálne udržiaval mierový program v súlade s NPT, koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia začal svoj tajný, paralelný program jadrových zbraní (tzv. „projekt AMAD“) aj s využitím sietí čierneho trhu, najmä siete pakistanského Abdula Kádira Chána, ktorý technológie ukradol v medzinárodnej západnej spoločnosti URENCO. Iránski vodci sa vlastne inšpirovali z Iránsko-irackej vojny (1980 – 1988). Kľúčovú úlohu v oživení programu zohralo použitie chemických zbraní Irakom. Podľa neskorších odhalení sa práve preto a práve vtedy iránske vedenie rozhodlo pre jadrové odstrašenie.

Vážne sa Iránsky jadrový vojenský výskum začal koncom 80. rokov 20. storočia, pričom tajné, a už organizované úsilie nabralo na obrátkach začiatkom 90. rokov. AMAD Plán bol aktívny koncom 90. rokov a pokračoval minimálne do roku 2003. V rokoch 1987 – 1988 inicioval Zbor islamských revolučných gárd (IRGC) výskum vývoja jadrových zbraní so snahou získať technológie zo zahraničných zdrojov.

Koncom 80. – 90. rokov 20. storočia Iránci začali tajné programy obohacovania uránu spolu s úsilím o získanie zariadení a materiálov prostredníctvom kanálov čierneho trhu. V 90. rokoch až do roku 2003 (prostredníctvom AMAD Plánu) koordinovali tajné úsilie o vývoj a testovanie jadrových zbraní. Odhalené to bolo až v roku 2002. Vtedy opozičná politická skupina “Národná rada odporu Iránu (NCRI)” zverejnila informácie týkajúce sa skrytých zariadení v Natanze a Araku, čím upriamili na tajný program medzinárodnú pozornosť.

Po roku 2003 Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) dospela k záveru, že hoci hlavný AMAD Plán už skončil (v roku 2003), niektoré aktivity súvisiace so zbraňami pokračovali ešte aj po tomto dátume.

Čo bol (je) tzv. AMAD Project (niekedy nazývaný aj AMAD Plán)?

Informácie o iránskom vojenskom jadrovom programe, známom ako AMAD Project alebo AMAD Plán, sú relatívne skúpe a fragmentované, pretože ide o tajný program, o ktorom sa dozvedáme hlavne z odhalení MAAE, izraelských spravodajských operácií (tzv. Nuclear Archive z 2018) a deklasifikovaných dokumentov. Irán oficiálne popiera akékoľvek zbrojné ambície a tvrdí, že jeho jadrový program je výlučne civilný. Napriek tomu verejné zdroje poskytujú niektoré detaily na základe vyšetrovania MAAE a analýz think-tankov.

História vzniku programu: – AMAD Plán bol údajne schválený v roku 1999 alebo začiatkom 2000-tych rokov vysokými iránskymi predstaviteľmi ako tzv. „crash program“ – rýchly projekt na vývoj jadrových zbraní. Jeho korene však siahajú do neskorých 1980-tych rokov, počas iránsko-irackej vojny, keď Irán hľadal odpoveď na potenciálne chemické a jadrové hrozby.

Program bol pod záštitou iránskeho ministerstva obrany (MODAFL) a Revolučných gárd (IRGC), s cieľom vyrobiť arzenál piatich jadrových zbraní do začiatku 2004 – štyri pre doručenie raketami typu Shahab-3 a jednu pre podzemný test. Vedúcim bol Mohsen Fakhrizadeh (zabitý v 2020), jadrový fyzik a vysoký dôstojník IRGC.

Kľúčové komponenty programu AMAD: – Program bol štruktúrovaný do viacerých projektov, zameraných na rôzne aspekty jadrových zbraní. Podľa MAAE a Nuclear Archive zahŕňal:

Dizajn a integrácia zbraní: Projekty 110 a 111 – vývoj dizajnu jadrového výbušného zariadenia vrátane integrácie do rakiet Shahab-3 (reentry vehicle). Irán získal a upravil zahraničné dizajny (napr. pakistanské).

Explozívne komponenty: Projekt 3 – testovanie vysokoexplozívnych látok (vrátane exploding bridgewire detonators – EBW) pre implozívny typ zbrane.

Obohacovanie uránu: Projekt 4 – výroba vysoko obohateného uránu (HEU) pre jadro zbrane. Irán experimentoval s uránovým metalom a neutrónovými iniciátormi (napr. urán deuterid – UD3).

Testovacie miesta: Zahŕňalo lokality ako Parchin (testovanie explozív), Lavizan-Shian (výroba uránových diskov) a Golab Dareh (testovanie komponentov). Program mal až deväť doteraz neznámych lokalít.

Hlavným nedostatkom počas programu bol chýbajúci weapons-grade urán alebo plutónium.

Ukončenie a pokračovanie programu – Podľa MAAE bol program náhle zastavený v neskorom 2003 na príkaz vysokých predstaviteľov (pravdepodobne kvôli tlaku po invázii USA do Iraku a odhaleniu tajných aktivít). Niektoré aktivity však pokračovali až do 2009 (napr. cez organizácie ako SPND – Organization of Defensive Innovation and Research, založenú v 2011 Fakhrizadehom). MAAE však nenašla dôkazy o aktivitách po 2009, ale varuje pred možným zachovaním znalostí. A Izrael samozrejme tvrdí, že prvky programu pokračujú.

Iránsky nukleárny archív

Keď sme pri Izraeli… musíme spomenúť aj tzv. “Iránsky nukleárny archív”. Pri diskusiách o iránskom jadrovom programe je vždy spomínaný aj tzv. “Nuclear Archive”(známy aj ako „Iranian Nuclear Archive” alebo “Atomic Archive”). Je to rozsiahla zbierka dokumentov, ktoré izraelská tajná služba Mossad získala z Teheránu v januári 2018. Ide o kľúčový zdroj informácií práve o AMAD Pláne, ktorý bol odhalený verejne izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom v apríli 2018.

31. januára 2018 tajní agenti Mossadu infiltrovali tajný sklad v Kahrizak District na juhu Teheránu (drahá obchodná štvrť, ktorá vyzerala nevinne). Mali presne iba 6 hodín a 29 minút na operáciu – vypnúť alarmy, prelomiť dvoje dvere, rozrezať 32 oceľových sejfov a ujsť s materiálmi pred príchodom ranných stráží o 7:00 ráno. Celá operácia bola založená na ročnom sledovaní skladu. Ukradnutých bolo približne 100 000 dokumentov – 55 000 stránok papiera a 55 000 digitálnych súborov na 183 CD (vrátane fotografií, videí, plánov a memoárov). Celková hmotnosť bola okolo pol tony. Izrael odhaduje, že získal len asi 20 % celého archívu, ale aj to stačilo na úplný obraz programu, vďaka manažérskym dokumentom. Irán presunul archív do tohto skladu v roku 2017, pravdepodobne kvôli obavám z odhalenia. Po ukradnutí Irán sklad vyčistil a snažil sa zakryť stopy (podobne ako pri iných lokalitách, napr. Turquz Abad).

Obsah archívu a kľúčové zistenia

Archív dokumentuje iránsky jadrový zbrojný program (AMAD Plán) od neskorých 90. rokov do 2003 (a čiastočne aj neskôr do 2009). Ukazuje, že program bol väčší, sofistikovanejší a lepšie organizovaný, než sa predpokladalo – vrátane plánov na výrobu jadrových zbraní a podzemný test. Hlavné prvky boli nasledovné:

Dizajn zbraní: Detaily o implozívnych dizajnoch (podobných Fat Man) vrátane jadra, explozívnych šošoviek a neutronových iniciátorov (napr. urán deuterid – UD3). Plány na integráciu do rakiet Shahab-3 (reentry vehicle).

Explozívne testy: Testy vysoko explozívnych komponentov v lokalitách ako Parchin (Talaghan 1 a 2 – vrátane Marx generátora pre röntgenové snímky). Zahŕňa kontamináciu stránok, ktorú Irán neskôr sanitoval.

Zahraničná pomoc: Irán získal dizajny aj z cudzích zdrojov (napr. pakistanských alebo od iných zahraničných vedcov) vrátane niekoľkých jadrových dizajnov. Archív obsahuje aj ukradnuté tajné dokumenty MAAE (2004–2006), ktoré Irán používal na vytváranie krycích príbehov.

Ciele: Plán na výrobu 5 jadrových zbraní (4 pre rakety, 1 pre test) do 2004. Program zahŕňal výrobu HEU a experimenty s uránovým kovom.

Implikácie a reakcie

MAAE a medzinárodná komunita: Izrael zdieľal archív s MAAE, USA, Veľkou Britániou a Francúzskom. MAAE potvrdila autenticitu a použila ho na vyšetrovanie (vrátane otázok o Parchine a iných lokalitách). Ukazuje, že Irán klamal o mierovom programe.

Iránska reakcia: Irán popiera autenticitu, tvrdí, že je to „smiešne absurdné“ a že ide o izraelské falšovanie. V júni 2025 Irán tvrdil, že získal podobné „citlivé“ izraelské dokumenty (vrátane jadrových), ale detaily chýbajú.

Aktuálny stav: Archív naznačuje, že znalosti z AMAD Plánu pretrvávajú (napr. cez SPND organizáciu). MAAE v správach do 2026 varuje pred zachovaním expertízy, hoci aktívne aktivity po 2009 neboli potvrdené.

Ale archív bol analyzovaný aj serióznymi think-tankami ako Belfer Center alebo ISIS Institute, ktoré potvrdzujú jeho autentickosť.

Čo z toho vyplýva?

No zrejme to, že Irán sa o zostrojenie svojich jadrových zbraní skutočne aj snažil, a taktiež že svetovú verejnosť zavádzal (stručne povedané – klamal!). Z materiálov archívu jasne vyplýva, že iránsky program jadrových zbraní – známy ako Projekt AMAD – bol jednoznačne zameraný na výrobu jadrových zbraní. Mal schválený a rozpočtovaný plán na výrobu piatich jadrových zbraní a vykonanie podzemného jadrového testu.

Najmenej jeden dokument jasne naznačuje, že rozhodnutie o skutočnej výrobe jadrových zbraní a vykonaní testu schválil výbor, ktorý v tom čase (hoci sa to priamo v danom dokumente neuvádza) zahŕňal okrem iných aj vtedajšieho prezidenta Mohammada Chátamího, vtedajšieho tajomníka Bezpečnostnej rady Hassana Rúháního (neskôr iránskeho prezidenta) a vtedajšieho ministra obrany Alího Šamcháního (neskôr tajomníka Bezpečnostnej rady).

Archívne dokumenty ukazujú, že Šamchání bol pravidelne informovaný o pokroku programu. A údajne bol informovaný aj najvyšší vodca ajatolláh Alí Chameneí. Na realizácii úsilia (zostrojenia jadrových zbraní) sa podieľala komplexná organizácia, kde sa podieľalo niekoľko významných prvkov iránskej vlády – vrátane ministerstva obrany, Iránskej organizácie pre atómovú energiu (AEOI), obranného priemyslu a IRGC.

Išlo o rozsiahly, účelný a sofistikovaný podnik, ktorý jasne fungoval so súhlasom politického vedenia v Iráne.

Archív tiež však odhaľuje, že príkaz na „zastavenie prác“ z roku 2003 všetky práce nezastavil!

Naopak, keď bolo prijaté rozhodnutie o zastavení prác na veľkých identifikovateľných zariadeniach, vedúci predstavitelia programu sa na sérii stretnutí rozhodli pokračovať vo výskume s cieľom vyplniť niektoré technické medzery, o ktorých si stále mysleli, že si vyžadujú pokračovanie. Toto pokračujúce úsilie rozdelili na dve časti – úsilie, ktoré by sa vykonávalo otvorene z civilných dôvodov (ako napríklad program na vývoj vylepšených možností merania neutrónov súvisiacich s vývojom neutrónového generátora) a iné úsilie, ktoré by sa vykonávalo tajne, pretože nemalo žiadne vierohodné civilné odôvodnenie.

Archív teda odhaľuje, že celkové jadrové ambície Iránu sa so zastavením AMAD Plánu nezmenili, iba niektoré prvky plánu boli zmenené a časový rámec bol predĺžený. Práve toto patrí medzi najdôležitejšie odhalenia. Poskytuje to totiž pochopenie a logiku v kontexte týkajúce sa otázok, prečo boli niektoré zariadenia stále postavené, iné boli ponechané v pohotovostnom režime a ďalšie neboli nikdy dokončené. Poskytujú kontext pre kontroverzné, verejne deklarované jadrové zariadenia a kontroverzné nejadrové vojenské aktivity, ktoré po AMAD Pláne nasledovali.

Dnes síce vieme len to, že Irán nedosiahol svoj pôvodný cieľ, ktorým bolo vybudovať päť jadrových zbraní. Potom tam pokračovali v práci na jadrových zbraniach aj ďalšie organizácie. Všetky mali kapacity na výrobu jadrových zbraní a všetky viedol Mohsen Fakhrizadeh a pracovalo v nich veľa zamestnancov. Dôkazy naznačujú, že Irán si nielen udržal schopnosť vyrábať jadrové zbrane, ale aktívne pracoval na úsilí o rozvoj tejto schopnosti pre prípad, že by sa iránski lídri rozhodli dať príkaz ich skutočne zostrojiť.

Žiaľ, archívne dokumenty však z veľkej časti končia v polovici prvého desaťročia 21. storočia, teda pred viac ako 20 rokmi. A aké mohli byť strategické zámery Iránu alebo aktivity súvisiace s jadrovými zbraňami, odvtedy, žiaľ, neodhaľujú….

Dokumentácia z archívu však plne podporuje americké, európske a izraelské hodnotenia, že program jadrových zbraní pokračoval, ale bez kľúčového rozhodnutia o výrobe jadrových zbraní, čo je dôležitý rozmer, ale nie jediná kritická súčasť komplexnejšej definície programu jadrových zbraní, ktorého cieľom bolo v prípade potreby vyrobiť jadrovú zbraň v priebehu niekoľkých mesiacov. Nakoniec, konštatovanie, že Irán je od zostrojenia jadrových zbraní vzdialený iba niekoľko mesiacov kolovalo a bolo medzi diplomatmi už dlhé desaťročia.

Ale prečo to Irán vlastne robil?

Prečo sa vlastne štáty pokúšajú získať jadrové zbrane?

Hm, veľmi dobrá otázka, na ktorú hneď aj vieme viacero odpovedí… Krajiny sa snažia o jadrové zbrane predovšetkým ako o konečnú formu odstrašovania, ktorá zaručuje bezpečnosť pred zahraničnou agresiou sľubom vzájomného zničenia.

Jadrové zbrane sú vnímané ako nástroje na prežitie národa, posilnenie globálneho postavenia, získanie diplomatického vplyvu a ochranu suverenity, keď sa konvenčné sily považujú za nedostatočné.

Odstrašovanie pred inváziou – jadrové zbrane odrádzajú iné národy od útoku, aj keď má súper prevahu konvenčných síl. To bol aj historický prípad USA – Sovietsky Zväz. Zaručenie bezpečnosti – krajiny ako Severná Kórea, Izrael a Pakistan vyvinuli alebo si ponechávajú zbrane na zabezpečenie prežitia režimu a boj proti regionálnym hrozbám. Pakistan – India je úplne školský prípad. Preventívna obrana – jadrové zbrane sa považujú za ochranu pred prevalcovaním alebo zvrhnutím režimu (typická Severná Kórea).

A globálna prestíž a status – vlastníctvo jadrových zbraní – sa spája s postavením sa svetovej mocnosti (napr. stály člen Bezpečnostnej rady OSN).To sú ukážky Veľkej Británie, Francúzska, Číny. No a nakoniec samozrejme vplyv v medzinárodných rokovaniach – jadrové zbrane môžu slúžiť ako „veto“ alebo vyjednávací argument, ako to bolo vidieť opäť v prípade Severnej Kórey. Zatiaľ čo NPT podporuje odzbrojenie, jadrovo vyzbrojené štáty si udržiavajú svoje arzenály, aby zachovali mier prostredníctvom sily, čo je doktrína, ktorú aj NATO používa na odradenie od agresie.

Veď aj dnes vidíme, že žiadny štát, ktorý jadrové zbrane má nebol napadnutý a naopak, vidíme tiež, že štát, ktorý sa jadrových zbraní vzdal, bol napadnutý dokonca štátom, ktorý mu bezpečnosť garantoval (Ukrajina – Rusko).

Prečo sa zdá, že Irán (doteraz) svoje jadrové zbrane nemá?

Presvedčenie, že Irán (k marcu 2026) nemá jadrové zbrane, vychádza z viacerých spoľahlivých zdrojov medzinárodného monitoringu, tajných služieb a analýz. Hodnotenie sa opiera o dlhodobé sledovanie iránskeho jadrového programu, ktorý Irán oficiálne označuje za mierový (na výrobu energie a medicínske účely), hoci v minulosti zahŕňal tajné aktivity súvisiace so zbraňami.

1. Medzinárodný monitoring MAAE (Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu)

MAAE pravidelne inšpektuje iránske jadrové zariadenia a vydáva reporty o ich stave. Podľa hodnotenia MAAE Irán nemá štruktúrovaný program na výrobu jadrových zbraní. Riaditeľ MAAE Rafael Mariano Grossi v marci 2026 explicitne uviedol, že „nevidíme štruktúrovaný program na výrobu jadrových zbraní“ a poprel, že by Irán bol „dni alebo týždne“ od výroby bomby.

MAAE potvrdila, že nedošlo k diverzii deklarovaných materiálov na vojenské účely a že žiadne dôkazy neukazujú na aktívne zbraňové aktivity po roku 2009. Irán má síce zásoby obohateného uránu (približne 440 kg na úrovni 60 % obohatenia k júnu 2025, čo je blízko zbraňovej úrovne 90 %, ale nie dosiahnuté), ale tieto zásoby nie sú ďalej obohacované na zbraňovú kvalitu. MAAE v reportoch z mája 2025 a januára 2026 upozornila na nedeklarované aktivity v minulosti (napr. v lokalitách Lavisan-Shian, Turquzabad a Varamin), ale žiadne aktuálne dôkazy o zbraniach.

Irán obmedzil spoluprácu s MAAE od roku 2021 po odstúpení USA od Spoločného komplexného akčného plánu (JCPOA) v roku 2018, čo sťažuje úplné inšpekcie, ale aj tak MAAE nevidí známky jadrových testov alebo montáže zbraní.

2. Hodnotenia rozviedky USA a iných krajín

Americké špionážne agentúry (vrátane National Intelligence Estimate z roku 2007 a následných aktualizácií) hodnotia, že Irán zastavil svoj koordinovaný jadrový zbraňový program v roku 2003 pod tlakom medzinárodnej komunity a nereštartoval ho ako štruktúrovaný celok. Aj v roku 2025 USA konštatovali, že Irán nemá aktívne jadrové zbraňové aktivity, hoci zachováva znalosti a expertízu (napr. cez organizáciu SPND).

Irán síce má technickú a priemyselnú kapacitu na výrobu zbraní, ak by sa rozhodol – napríklad by mohol vyrobiť dostatok zbraňového uránu za týždeň až mesiace – ale chýbajú politické rozhodnutie a dôkazy o takom kroku. USA a Izrael nepredstavili žiadne dôkazy o prebiehajúcom zbraňovom úsilí pred útokmi v roku 2026. Ďalšie krajiny (vrátane Izraela) sa spoliehajú na satelitné snímky a špionáž, ktoré neukazujú na jadrové testy alebo skryté zbraňové zariadenia.

3. Nedávne udalosti a vojenské zásahy

V kontexte eskalácie konfliktu (vrátane iránskeho raketového útoku na Izrael v októbri 2024 a následných odvetných akcií) došlo k útokom USA a Izraela na iránske jadrové zariadenia. V júni 2025 operácie ako „Rising Lion“ (Izrael) a „Midnight Hammer“ (USA) poškodili kľúčové lokality ako Natanz a Fordow, čo ich vyradilo z prevádzky a zabránilo ďalšiemu obohacovaniu. Satelitné snímky potvrdzujú, že tieto zariadenia nie sú zatiaľ dostatočne funkčné na zbraňové obohacovanie. V februári-marci 2026 spoločné útoky USA a Izraela (začaté 28. februára) ďalej poškodili vstupné budovy v Natanzi (potvrdené MAAE 3. marca 2026) a iné lokality spojené s možným výskumom (napr. Parchin).

Tieto útoky oneskorili program o 1-2 roky, ale neobjavili žiadne hotové zbrane – naopak, potvrdili, že Irán nepredstavoval imminentnú jadrovú hrozbu. Napriek tomu Irán má zásoby obohateného uránu (dostatok na teoretických 10-11 bômb, ak by sa ďalej obohatil), ale bez funkčných zariadení a bez dôkazov o zbraňovom úmysle to neznamená vlastníctvo zbraní.

4. Ďalšie faktory podporujúce presvedčenie

Žiadne jadrové testy – Irán nikdy nevykonal jadrový test, čo je nevyhnutný krok pre overenie funkčnosti zbrane. Globálne seizmické a radiačné monitorovanie by takéto testy odhalilo. Medzinárodné dohody a sankcie – Irán je signatárom NPT, hoci porušil niektoré záväzky. Dohoda JCPOA z roku 2015 obmedzila program, ale po odstúpení USA sa Irán vrátil k rozšíreniu aktivít – stále však bez prechodu k zbraniam. Politické a technické obmedzenia – experti odhadujú, že aj s kapacitou by výroba plnohodnotnej zbrane trvala mesiace až rok vrátane dizajnu, testovania a nosičov (napr. balistické rakety).

Toto presvedčenie samozrejme nie je absolútne – v skutočnosti existujú obavy o „breakout time“ (čas na výrobu zbrane) a možné skryté aktivity, najmä po obmedzení inšpekcií. Avšak na základe dostupných dôkazov a expertíznych hodnotení sa zdá, že Irán sa sústredí skôr na konvenčné hrozby (rakety, drony) než na jadrové zbrane. Ak by sa situácia zmenila, MAAE alebo rozviedky iných štátov by to pravdepodobne rýchlo odhalili.

Irán nemá jadrové zbrane (k marcu 2026) napriek pokročilému jadrovému programu hlavne preto, že hlavne chýba(lo) politické rozhodnutie o ich výrobe, program bol výrazne poškodený medzinárodnými útokmi a sankciami. Ich program sa síce zameriava ako na civilné tak aj potenciálne na dvojúčelové aktivity, ale prekážky ako nedostatok zbraňového materiálu v použiteľnej forme a technické výzvy bránia Iránu k rýchlemu prechodu k moderným jadrovým zbraniam. Podčiarkujem a zvýrazňujem “moderným”.

Irán v minulosti podľa správy Národného spravodajstva USA (z roku 2007 a aktualizácií) zastavil koordinovaný jadrový zbraňový program, zrejme pod tlakom medzinárodnej komunity. Žiadne dôkazy o reštarte ako štruktúrovaného celku – MAAE riaditeľ Rafael Grossi v marci 2026 explicitne uviedol, že „nevidíme štruktúrovaný program na výrobu jadrových zbraní“ a poprel, že by Irán bol „dni alebo týždne“ od bomby.

Americké a izraelské útoky v júni 2025 (operácie ako „Midnight Hammer“ a „Rising Lion“) a februári-marci 2026 poškodili kľúčové zariadenia (Natanz, Fordow, Parchin), čo vyradilo obohacovacie kapacity a oneskorilo program aspoň o 1-2 roky. Satelitné snímky potvrdzujú neoperatívny stav týchto miest, a MAAE hlási žiadne radiologické dôsledky, ale aj stratu „kontinuity znalostí“ o zásobách.

Dlhodobé sankcie Iránu obmedzujú prístup k technológiám a materiálom. Irán síce porušuje NPT záväzky, ale bez plného prechodu k zbraniam – zameriava sa na „breakout capability“ (schopnosť rýchlo vyrobiť zbraň), nie na hotové zbrane. V súčasných technických obmedzeniach aj s kapacitou by výroba trvala mesiace (vrátane moderného dizajnu, testovania a nosičov). Iránu chýba jadrový test (nevyhnutný pre overenie), a režim sa bojí eskalácie.

Irán má síce veľké zásoby uránu, ale nie v zbraňovej kovovej forme.

Irán má zásoby obohateného uránu (k júnu 2025 asi 440-460 kg na 60% obohatenia, čo je nie až tak ďaleko zbraňovej úrovni (90%), plus aj dalšie nižšie obohatené množstvá – takže teoreticky dostatok na 10-11 bômb. Ale aj keď Irán má (minimálne na laboratórnej úrovni) schopnosť obohacovania skoro na 84 %, čo bolo potvrdené aj MAAE, ale o masívnejšom obohacovaní na 90% nie sú žiadne dôkazy. (V januári 2023 MAAE počas inšpekcie v podzemnom zariadení Fordow odobrala vzorky, v ktorých sa našli častice uránu obohateného na 83,7 % U-235.

Toto bolo potvrdené v kvartálnom reporte MAAE z februára 2023 a následne v marci 2023). Zásoby Iránu sú v hexafluoride forme (UF6), nie v kovovej forme, ktorá je preferovaná. Kovový urán však vyžaduje iné technológie, ktoré Irán v minulosti skúšal, ale iba v malom meradle.

Áno, teoreticky je možné skonštruovať jadrové výbušné zariadenie aj z vysoko obohateného uránu (HEU), ktorý nie je v kovovej forme, ale to je z inžinierskeho hľadiska omnoho menej efektívne. HEU (obvykle definovaný ako urán s 20 % a viac izotopu U-235) sa po obohatení najčastejšie vyskytuje ako fluorid uránový UF6 – plyn/pevná látka, alebo ako oxid uránový UO2 – prášok. Lenže aby bola atómová bomba efektívna, potrebuje vysokú hustotu štiepneho materiálu. Kovový urán má najvyššiu hustotu, čo uľahčuje dosiahnutie kritického množstva (reťazovej reakcie).

Ak sa použije napríklad oxid uránový, je potrebné oveľa väčšie množstvo materiálu, pretože má nižšiu hustotu a kyslík/iné prvky v zlúčenine pôsobia ako moderátor alebo absorbér neutrónov, čo znižuje účinnosť výbuchu. Zatiaľ čo pre vojenské účely sa preferuje čistý kov (90 %+ U-235), teoreticky je možné navrhnúť zariadenie aj s použitím zlúčenín, ak je k dispozícii dostatočné množstvo materiálu a vhodný reflektor neutrónov, ktorý zníži potrebné kritické množstvo.  Lenže v tom prípade by bola bomba nevyhnutne rozmernejšia, ťažšia a určite aj menej účinná.

Takúto bombu (alebo aj viac) určite Irán, keby chcel, už by ich mohol mať dávno…

Keby však chcel modernejšiu, účinnejšiu , zrejme by prešiel na použitie plutónia. Lenže iránsky program sa zameriava na uránový cyklus (centrifúgy), nie na plutóniový (cez reaktory ako Arak). V minulosti síce mal malé experimenty aj s plutóniovou separáciou (pred 2003), ale žiadnu produkciu v dostatočnej mierke pre zbrane.  Následne bol navyše aj reaktor v Araku (pod zmluvou JCPOA) upravený tak, aby neprodukoval zbraňové plutónium, a terajšie útoky ho tiež obmedzili. MAAE v Iráne nehlási žiadne plutóniové aktivity; Irán nemá dostatok plutónia na bombu (potrebné je asi 8-10 kg Pu-239). To je aj dôvod, prečo sa plutónium pri Iráne prakticky ako hrozba ani nespomína.

Pre implozívny dizajn jadrovej zbrane by Irán potreboval tzv. explozívne šošovky. Tie síce v minulosti aj skúšal, ale s obmedzenými výsledkami. Explozívne šošovky (high-explosive lenses) sú komponentami pre implozívny dizajn bomby (stlačenie jadra explóziou). Irán vykonával experimenty s týmto v lokalitách ako Parchin (pred 2003) vrátane testov na vývoj detonátorov a šošoviek pre jadrové zbrane. Aj MAAE v reportoch (z 2015 a neskôr) potvrdila, že tieto aktivity boli súčasťou „možného vojenského rozmeru“ programu, ale boli buď neúspešné alebo nedokončené – žiadne dôkazy o úspešnom teste celého systému.

Program bol údajne zastavený a lokality ako Parchin boli pred inšpekciami upratané. A nedávne útoky (február-marec 2026) navyše Parchin poškodili vrátane podzemných zariadení na testovanie explozív, čo zničilo aj zostávajúce kapacity. Po 2009 už nenašli žiadne dôkazy o ďalších podobných testoch. Takže celkovo, Irán je „jadrový prahový štát“ – má znalosti a aj materiály na rýchly prechod, ale útoky, sankcie a monitoring ho zatiaľ držia späť. Ak by sa rozhodol, mohol by to zmeniť, ale riziko vojny (ako aktuálny konflikt) ho odrádza.Samozrejme, že tajné aktivity nie sú vylúčené, ale zatiaľ nie sú podporené dôkazmi.

Pozornému čitateľovi teraz pravdepodobne napadne jednoduchá otázka. Ak mal (má) Irán nejaké nedostatky, či chýbajúce komponenty k vojenskému jadrovému programu, prečo si to jednoducho nezohnal (nekúpil)?Napríklad práve od krajín s ktorými spolupracoval (či spolupracuje)? Pakistan, Rusko, Čína, či Severná Kórea?

Spolupráca s Pakistanom

S Pakistanom mali v minulosti určitú spoluprácu v jadrovej oblasti, ale to neznamená, že by Irán mohol alebo chcel jednoducho „kúpiť“ chýbajúce komponenty pre jadrové zbrane od Pakistanu v súčasnosti. Historická spolupráca bola prevažne cez neoficiálne kanály (sieť A.Q. Khana), nie cez oficiálne štátne dohody, a dnes existujú viaceré prekážky, ktoré to znemožňujú. V 80. a 90. rokoch 20. storočia poskytla pakistanská sieť pod vedením Abdul Qadeera Chana (otca pakistanského jadrového programu) Iránu technológie na obohacovanie uránu vrátane dizajnov centrifúg, plánov a komponentov. Tieto boli podobné tým, ktoré Pakistan získal z európskych zdrojov (napr. z Holandska).

Iránske zariadenie v Natanzi (ktoré bolo nedávno zničené útokmi) používalo práve tieto dizajny. Irán však kupoval tieto veci cez sprostredkovateľov na čiernom trhu, a nie priamo od pakistanskej vlády. Pakistan oficiálne popiera akúkoľvek účasť, hoci Chan v roku 2004 priznal predaj technológií Iránu, Severnej Kórei a Líbyi. Táto spolupráca nešla až do predaja hotových zbraní alebo kľúčových komponentov pre bomby – išlo skôr o technológie na obohacovanie, ktoré Irán použil na svoj program. Po odhalení siete v roku 2003-2004 sa spolupráca zastavila.

A prečo Irán od Pakistanu nekúpil chýbajúce komponenty (napr. weapon-grade urán, plutónium alebo explozívne šošovky)? Je na to viacero dôvodov. Sú medzi nimi medzinárodný tlak, riziká a strategické rozhodnutia. Po odhalení Chanovej siete čelil Pakistan obrovskému tlaku od USA, MAAE a ďalších krajín, aby zastavil akúkoľvek proliferáciu. USA hrozili ekonomickými a vojenskými sankciami (napr. cez zákony ako Symington, Glenn a Pressler Amendments), ktoré by poškodili pakistanskú ekonomiku a armádu. A Pakistan je závislý od americkej pomoci (napr. v boji proti terorizmu v Afganistane), takže nemôže riskovať predaj jadrových komponentov.

V minulosti USA prehliadali pakistanský jadrový program práve kvôli spolupráci v Afganistane, ale po 1990 to prestali, keď Pakistan obohatil urán na weapon-grade úroveň. Potom sú tu aj legálne a diplomatické obmedzenia. Pakistan nie je signatárom NPT, ale musí dodržiavať medzinárodné normy proti proliferácii, inak by čelil izolácii. Irán je signatárom NPT, takže akákoľvek otvorená pomoc by porušila dohodu a vyvolala by okamžité reakcie od MAAE a OSN. Pakistan a Irán oficiálne popierajú akúkoľvek spoluprácu v jadrovej oblasti – napr. v roku 2003 ich ministri zahraničia odmietli obvinenia ako „malígnu kampaň“. Predaj komponentov by bol ilegálny podľa medzinárodného práva a viedol by k sankciám na obe krajiny. Akýkoľvek transfer by bol rýchlo odhalený cez satelitné sledovanie, tajné služby (USA, Izrael) alebo MAAE inšpekcie.

Pakistan sa bojí straty svojej jadrovej credibility – už teraz čelí obavám z toho, že jeho zbrane by mohli skončiť v rukách extrémistov. Navyše, Irán a Pakistan nie sú takými blízkymi spojencami; sú skôr rivalmi v regióne (napr. kvôli vplyvu v Afganistane alebo vzťahom so Saudskou Arábiou). Niektorí analytici varujú, že Pakistan by mohol získať iránske materiály po konflikte, ale nie opačne kvôli rizikám.Irán sa snaží byť sebestačný v jadrovom programe, aby sa vyhol závislosti od iných krajín. Má vlastné znalosti (z minulých transferov) a zameriava sa na domáci vývoj, hoci oneskorený útokmi.

Okrem toho, iránsky režim je obmedzený fatwou (náboženským dekrétom) od najvyššieho vodcu Khameneiho, ktorá zakazuje jadrové zbrane ako neislamské (hoci to niektorí spochybňujú). Irán historicky kupoval komponenty cez čierny trh, nie priamo od štátov, aby sa vyhol priamemu obvineniu. A v súčasnom konflikte (2025-2026) s Izraelom a USA je aj Pakistan opatrný – vyjadruje obavy z jadrových dohôd iných krajín (napr. Kanada-India), ale nepodporuje Irán otvorene. Niektoré diskusie naznačujú, že Pakistan by mohol byť „odmenený“ iránskymi materiálmi po vojne, ale to je špekulácia.

Celkovo, aj keby Irán chcel, riziká pre Pakistan (sankcie, strata spojencov) sú príliš vysoké, a Irán sa radšej spolieha na vlastný program. Toto nie je ako v 80. rokoch – teraz je svetový monitoring prísnejší. Ak by došlo k akémukoľvek transferu, viedlo by to k eskalácii, podobne ako pri odhalení Chanovej siete.Irán má dlhodobú spoluprácu s Ruskom a Čínou v jadrovej a vojenskej oblasti, ale táto spolupráca sa zameriava prevažne na civilné alebo konvenčné technológie, nie na priamu pomoc pri vývoji jadrových zbraní.

Žiadne verejne dostupné dôkazy (z MAAE, Národného spravodajstva USA alebo medzinárodných reportov k marcu 2026) neukazujú, že by Irán od týchto krajín získal chýbajúce komponenty pre jadrové zbrane (napr. weapon-grade urán, plutónium alebo explozívne šošovky). Spolupráca pomohla Iránu v niektorých aspektoch programu, ale nedošlo k „úspechu“ v zmysle prechodu k zbraniam – naopak, vojna v 2025-2026 (vrátane útokov na jadrové zariadenia) ju oneskorila. Nižšie to rozoberiem podľa krajín vrátane špecifických faktov o dodávkach. 

Spolupráca s Ruskom

Rusko je kľúčový partner Iránu v jadrovej energii už od 90. rokov 20. storočia, ale spolupráca je pod dohľadom MAAE a zameriava sa na civilný program. Rusko síce blokuje prísnejšie sankcie voči Iránu v OSN a poskytuje im diplomatickú podporu, ale neexistujú dôkazy o predaji technológií na jadrové zbrane. Rusko po odchode Nemcov postavilo a prevádzkuje jadrový reaktor v Bušehre (prvý blok spustený v 2011). V septembri 2025 podpísali dohodu na 25 miliárd USD na stavbu nových reaktorových blokov v juhovýchodnom Iráne. Rusko dodáva aj jadrové palivo pre tieto reaktory a berie vyhorené palivo späť do Ruska, aby sa zabránilo produkcii plutónia na zbrane.

Teraz síce v marci 2026 Rusko pozastavilo stavbu v Bušehre kvôli vojne a evakuovalo časť svojich pracovníkov pre bezpečnostné riziká. Rusko a Irán spolupracujú na raketách, dronoch a zdieľaní informácií (rozviedka) – Irán dodáva Rusku Šahed drony a balistické rakety na Ukrajinu, na oplátku Rusko pomáha s jadrovým programom (napr. technickou podporou).

Vo februári 2026 Rusko zdvojnásobilo spoluprácu a ruský minister zahraničia Lavrov v marci 2026 uviedol, že nevidí dôkazy o iránskom jadrovom zbraňovom programe, ale zároveň varoval, že vojna môže Irán a arabské krajiny motivovať k získaniu zbraní. Spolupráca s Rusmi pomohla Iránu udržať civilný jadrový program, ale vojna spoluprácu obmedzila (pozastavenie stavby). Nie sú žiadne dôkazy o získaní chýbajúcich komponentov pre zbrane – Rusko sa vyhýba proliferácii kvôli riziku sankcií a strate vplyvu. 

Spolupráca s Čínou

Čína a Irán majú strategické partnerstvo (25-ročná dohoda z roku 2021), ale jadrová spolupráca je minimálna a zameriava sa na ekonomiku a diplomaciu. Čína sa obáva nukleárneho Iránu kvôli riziku regionálnej vojny, ktorá by narušila dodávky ropy a lodné trasy. Čína pomáhala Iránu v 80.-90. rokoch s niektorými jadrovými technológiami (napr. reaktory), ale prestala kvôli sankciám.

Dnes je spolupráca ekonomická (Jeden pás, jedna cesta) vrátane obchodu s ropou (Čína je najväčší odberateľ iránskej ropy). V roku 2026 Čína poskytla Iránu radar YLC-8B na detekciu stealth lietadiel, čo je vojenská pomoc, ale nie nukleárna.V jadrovej oblasti Čína podporuje diplomatické riešenie (je členom JCPOA) a v marci 2026 uviedla, že Irán nemá zámer vyvíjať zbrane a vyzvala na zastavenie vojny.

V apríli 2025 sa Čína, Rusko a Irán stretli s MAAE na diskusii o programe. Žiadne dôkazy o dodávkach nukleárnych komponentov – Čína sa drží NPT a vyhýba sa proliferácii. Súčasná ekonomická spolupráca však kvôli sankciám a vojne stagnuje (čínske firmy váhajú s projektmi v Iráne). Irán sľúbil ochranu čínskych občanov počas vojny, ale žiadne významné „úspechy“ v jadrovej oblasti nie sú – Čína hrá dlhodobú hru a nechce riskovať vzťahy s USA.

Celkovo, spolupráca s Ruskom a Čínou pomáha Iránu odolávať sankciám a udržiavať program, ale ani Rusko ani Čína neposkytli Iránu chýbajúce prvky pre jadrové zbrane. Obe krajiny sa vyhýbajú priamej pomoci pri proliferácii kvôli rizikám (sankcie, vojna, strata vplyvu). Vojna v 2025-2026 ďalej obmedzila tieto aktivity, a MAAE nevidí štruktúrovaný zbraňový program. 

Spolupráca so Severnou Kóreou

Spolupráca medzi Iránom a Severnou Kóreou je dlhodobá a viacúrovňová, založená na spoločnom antiamerickom postoji, vzájomnej izolácii a snahe obchádzať medzinárodné sankcie. Obe krajiny sú označované ako „rogue states“ a ich vzťahy zahŕňajú diplomatické, ekonomické, kultúrne a najmä vojenské aspekty vrátane raketových a jadrových technológií.

Žiadne oficiálne dôkazy o priamom predaji jadrových zbraní neexistujú, ale historické transfery technológií a špekulácie o možných budúcich spoluprácach (najmä po útokoch na iránske jadrové zariadenia v 2025-2026) vyvolávajú určité obavy. Ich vzájomný vzťah sa začal už v roku 1973 počas éry šáha v Iráne, ale posilnil sa po islamskej revolúcii v 1979, keď Severná Kórea podporila Irán počas rukojemníckej krízy v USA.

Obe krajiny zdieľajú realistický pohľad na medzinárodné vzťahy, kde sa spájajú proti spoločnému nepriateľovi (USA) na základe teórie „balance of threat“. V rokoch 2012-2024 podpísali viacero dohôd o vedeckej, akademickej a technologickej spolupráci vrátane výmen delegácií (napr. severokórejské návštevy v Iráne v 2017 a 2019, iránske v 2015 a 2018 po odstúpení USA od JCPOA).

V oblasti ekonomiky a kultúry dosiahol vrchol spolupráce v 90. rokoch (vyše 300 mil. USD v 1995), s exportmi zo Severnej Kórey ako antibiotiká, batérie a guma a z Iránu obilie a mliečne produkty. Podpísali dohody o kultúrnych, vzdelávacích a technických výmenách (1998-2012). Kultúrne aktivity zahŕňajú filmové festivaly, oslavy narodenín lídrov a spomienky na islamskú revolúciu – napr. „Týždeň priateľstva“ v 2024.

V čom skutočne veľmi výrazne spolupracujú, je vojenská a raketová spolupráca.Práve raketové technológie sú najviditeľnejšou oblasťou spolupráce. Počas iránsko-irackej vojny (1980-1988) Irán kúpil od Severnej Kórey rakety Scud-B a Scud-C, čo umožnilo Iránu vybudovať vlastnú montážnú linku Hwasong-5. Iránsky Šahab-3 (stredný dosah) je založený na severokórejskom Nodong, a Irán získal aj rakety typu Musudan okolo 2005. Taktiež spolupracovali aj na softvéri pre simuláciu jadrových explózií (2011, súčasť 100 mil. USD dohody) a dlhodosahových projektoch do 2020. A obe krajiny si vymieňali technológie na obchádzanie sankcií – napr. reporty OSN z 2010 hlásili transfer raketových častí zo Severnej Kórey do Iránu cez Čínu.

V kontexte vojny v Iráne (2025-2026) Severná Kórea sleduje iránske raketové útoky ako lekciu pre vlastný program. Irán dodal Rusku rakety a drony, čo vytvára medzeru, ktorú Severná Kórea môže zaplniť, čím zvyšuje svoju závislosť od Ruska a vplyv Pyongyangu.Priamo v oblasti jadrovej spolupráce a špekulácií tu existujú určité historické prepojenia. Obe krajiny boli súčasťou čierneho trhu A.Q. Chana (pakistanská sieť) v 90.–2000. rokoch, čo im pomohlo v jadrových programoch.

Po odstúpení Severnej Kórey od NPT v 2003 sa objavili alegácie o transfere jadrových technológií do Iránu – napr. Severokórejskí experti navštívili iránske zariadenie blízko Teheránu v 2015. Severná Kórea pomohla Iránu s jadrovými technológiami po roku 2006 v testoch, ale dôkazy sú iba nepriame.Po izraelských a amerických útokoch na iránske zariadenia (Natanz, Fordow, Isfahan v júni 2025 a februári-marci 2026), ktoré oneskorili program o roky, sa špekuluje o možnom obrátení Iránu na Severnú Kóreu pre vysoko obohatený urán (HEU), zariadenia na konverziu uránu na kov, alebo expertov (napr. na nahradenie zabitých iránskych vedcov).

Severná Kórea produkuje ročne cca 180-230 kg zbraňového HEU, s prebytkom, a má 50-90 jadrových hlavíc – teoreticky by z nich mohla Iránu predať napríklad za ropu. Avšak, predaj celých zbraní je nepravdepodobný kvôli rizikám pre režim Kim Jong-una.

Rezolúcie Valného zhromaždenia OSN (1874, 1929) a Proliferation Security Initiative zakazujú takéto transfery, a odhalenie by viedlo k ďalším sankciám. Súčasný konflikt v Iráne posilňuje postoj Severnej Kórey k jadrovým zbraniam – vidia ho ako dôkaz, že bez nich je režim zraniteľný voči „dekapitácii“ (zabitiu lídra, ako Khameneiho). Kim Jong-un signalizoval v februári 2026 pokračovanie v jadrovom a raketovom vývoji, ale nechal dvere otvorené pre rokovania s USA, ak uznajú Severnú Kóreu ako jadrovú mocnosť.

Experti varujú, že vojna komplikuje globálne nerozširovanie jadrových zbraní a práveže môže navyše inšpirovať aj Severnú Kóreu k väčšej diverzifikácii síl (napr. nové torpédoborce s raketami). Spolupráca Irán-Severná Kórea pomáha obom krajinám obchádzať sankcie a rozvíjať asymetrické schopnosti, ale zvyšuje globálne napätie. V 2026 v kontexte vojny v Iráne Severná Kórea sleduje situáciu ako varovanie, čo môže viesť k tvrdšej pozícii voči USA a Južnej Kórei.

Niektorí analytici naznačujú, že Irán by mohol hľadať pomoc od Severnej Kórey na obnovu programu, ale medzinárodný monitoring (MAAE, OSN) a riziko interdikcie (napr. cez Čínu) to komplikujú. Obe krajiny síce nie sú oficiálne formálni spojenci, ale ich vzťahy sú strategické – motivované prežitím režimov. Aktuálne výmeny (napr. ekonomické rozhovory v 2024) naznačujú pokračovanie, ale vojna v Iráne môže viesť k opatrnosti kvôli zvýšenému dohľadu. 

Jednoduchý „ľudový“ dôkaz, že Irán klame

Irán má dnes veľké zásoby uránu obohatého až na 60 %! Ale načo mu to je, keď tvrdí, že jeho program je čisto mierový….

Je to lož, žiadna krajina, ktorá nemá, alebo nechce mať vojenský jadrový program také vysoké obohatenie nepotrebuje. Pre prevádzkovanie jadrovej elektrárne stačí obohatenie do 5 percent. A ak by náhodou chcel vyrábať v nejakom maličkom jadrovom reaktore rádiofarmaká, nuž dobre tam by sa vyššie obohatenie aj hodilo, ale iba pár kg, a nie tony! Jednoducho Irán klame celému svetu rovno do očí… 

Jednoduchý „ľudový“ dôkaz, že Irán nemá “atómovú bombu”… 

Zrejme najjednoduchší a asi pre verejnosť najpochopiteľnejší dôkaz, že Irán (ešte) svoje jadrové zbrane nemá – je to, že ju nepoužil! V takých ťažkých chvíľách pre Irán, aké dnes zažíva, by to zrejme určite urobil. Nemusel by ju práve použiť priamo proti vojsku protivníkov, ktorí uskutočňujú na Irán útoky, stačilo by urobiť prezentačný jadrovú explóziu, napríklad niekde v púšti… Vezmite si taký hypotetický scenár, v ktorom by Irán už mal niekoľko jadrových zbraní a rozhodol sa odpáliť jednu v púšti na propagandistické účely (napr. na demonštráciu sily bez priameho útoku na ciele).

Čo by sa stalo? 

Malo by to ďalekosiahle dôsledky na regionálnej, medzinárodnej ako aj na globálnej úrovni.Tento akt by bol vnímaný ako jadrový test, čo by porušilo medzinárodné normy (vrátane Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, ktorej je Irán signatárom) a vyvolal by okamžité reakcie. Samozrejme, že jadrový výbuch v púšti by bol okamžite detekovaný globálnymi seizmickými, radiačnými a satelitnými systémami (napr. cez Organizáciu pre Zmluvu o všeobecnom zákaze jadrových skúšok – CTBTO).

Aj keby bol podzemný alebo v odľahlej oblasti, mohol by uvoľniť rádioaktívne častice do atmosféry, čo by viedlo k kontaminácii okolitých oblastí. Vietor by mohol rozniesť rádioaktívny spád (fallout) do susedných krajín (napr. Irak, Saudská Arábia alebo dokonca ďalej), čo by vyvolalo environmentálne a zdravotné riziká – podobné ako pri testoch v Nevade v USA v minulosti, ale v suchom prostredí Iránu by sa to mohlo šíriť rýchlejšie.

Pravdepodobnosť významnej globálnej kontaminácie by bola síce nízka, ale lokálne by to mohlo ovplyvniť vodu, pôdu a obyvateľov. Malo by to propagandistický efekt. Irán by to mohol prezentovať ako dôkaz svojej sily, čo by posilnilo vnútornú podporu režimu a jeho proxy skupiny (napr. Hizballáh, Húsíovia), ale medzinárodne by to bolo vnímané skôr ako provokácia, a nie ako úspech. Asi by nasledovala (minimálne regionálna) eskalácia konfliktov.

Susedné krajiny, najmä Izrael a Saudská Arábia, by to vnímali ako priamu hrozbu. Izrael, ktorý má vlastný (neoficiálny) jadrový arzenál, by pravdepodobne odpovedal preventívnymi útokmi na iránske zariadenia, podobnými ako tie v júni 2025 a februári 2026, ktoré poškodili Natanz a Fordow. To by mohlo viesť k otvorenej vojne vrátane raketových útokov, blokády Hormuzského prielivu a narušenia dodávok ropy (ceny by mohli vystreliť na 200+ USD za barel, čo by vyvolalo globálnu recesiu).

Nastali by zbrojné jadrové preteky.Krajiny ako Saudská Arábia, Turecko alebo Egypt by urýchlili vlastné jadrové programy na vyrovnanie rovnováhy, čo by destabilizovalo Blízky východ a viedlo k „balansu teroru“ podobnému Indii a Pakistánu. Irán by posilnil svoju podporu milíciám, čo by eskalovalo konflikty v Sýrii, Jemene alebo Libanone – niektorí analytici varujú, že zbrane by mohli skončiť v rukách extrémistov. Existuje riziko, že Irán by zdieľal technológie s proxy (napr. Hizballáh), čo by zmenilo dynamiku regionálnych vojen a urobilo jadrové zbrane nástrojom v asymetrických konfliktoch, nie len odstrašujúcim prostriedkom.

Medzinárodne a diplomaticky by to spôsobilo okamžité zdesenie a strach.

OSN, USA a EÚ by zrejme okamžite zaviedli tvrdé sankcie vrátane úplného embarga na ropu a zmrazenia aktív. To by oslabilo iránsku ekonomiku (už teraz pod tlakom), viedlo k hyperinflácii a vnútorným nepokojom. Rusko a Čína, ktoré historicky blokovali sankcie, by sa tentoraz mohli postaviť proti, pretože jadrový Irán by ohrozil ich záujmy (napr. stabilitu v Zálive pre Čínu).USA by pravdepodobne viedli koalíciu na „degradáciu“ iránskeho programu vrátane kyberútokov, sabotáží a možných leteckých útokov.

Analytici naznačujú, že ak by Irán testoval, USA by to považovali za „červenú čiaru“ a reagovali by silou, aby zabránili ďalšiemu rozvoju. To by mohlo viesť k dlhodobej vojenskej prítomnosti v regióne a oslabeniu iránskeho režimu. MAAE by už zrejme úpne stratila prístup k iránskym zariadeniam, čo by skomplikovalo globálny monitoring a zvýšilo riziko tajných aktivít. To by zase dlhodobo oslabilo medzinárodný systém nešírenia jadrových zbraní.

V dlhodobých globálnych dôsledkoch by takýto jadrový test podkopal celosvetové úsilie o nešírenie jadrových zbraní (NPT), inšpiroval iné krajiny (napr. v Ázii alebo Afrike) a zvýšil riziko náhodného jadrového konfliktu kvôli miscalculáciám. Ekonomicky by to narušilo trhy s energiou, zvýšilo ceny potravín a spustilo migráciu z regiónu.

Paradoxne, takýto akt by mohol oslabiť iránsky režim dlhodobo – vnútorné protesty by sa zosilnili pod tlakom sankcií a vojny, podobne ako v Severnej Kórei, ale Irán má otvorenejšiu spoločnosť. Na druhej strane by to posilnilo tvrdú líniu v Teheráne a urobilo Irán ešte „ambicióznejšou vojenskou mocou“. Na druhej strane niektorí experti naopak tvrdia, že svet by sa s jadrovým Iránom musel „zmieriť“ (ako s Pakistanom), ale väčšina vidí to ako netolerovateľné kvôli iránskej expanzii a rétorike, čo by viedlo k trvalému napätiu.

Celkovo by tento hypotetický krok pravdepodobne viedol k väčšej izolácii Iránu, eskalácii konfliktov a globálnej nestabilite, bez významného dlhodobého prospechu pre režim. Historické príklady ukazujú, že jadrové testy (napr. Severná Kórea) síce prinášajú krátkodobý prestíž, ale dlhodobé sankcie a hrozbu vojny.

No a samozrejme, že nepriatelia Iránu by zrejme nasadili ešte hroznejšie bombardovanie, ALE určite by to tak zásadne zmenilo situáciu, že by si obe strany opäť sadli za vyjednávací stôl… 

Tak prečo vlastne ten Irán tie svoje jadrové zbrane nemá?

No presne to nevieme…ale dosť pravdepodobné je, že sa asi v skutočnosti obávali tých následkov, ktoré sme práve opísali.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK