Tromfli by ste v sčítanosti viktoriánskeho baníka?
Robotnícka trieda Veľkej Británie kedysi v podzemí hltala slová Miltona. My máme TikTok.
Jonathan Rose vo svojej knihe Intelektuálny život britských robotníckych tried (The Intellectual Life of the British Working Classes) predostiera obraz menej okázalej alternatívy k dnešku. Tú skutočnú intelektuálnu drinu v Británii 19. storočia odvádzali ľudia zababraní uhoľným prachom.
Kultúru poháňali baníci, robotníci v továrňach či stolári
Po 14-hodinovej šichte v podzemí nepadali únavou na gauč. Siahali po Shakespearovi, Miltonovi či Platónovi s takým zápalom, že naše dnešné poličky s rozčítanými knihami popri nich pôsobia len ako interiérová dekorácia.
Baníci čítali Stratený raj pri svetle sviečky priamo v štôlni; ďalší sa po príchode domov samostatne učili latinčinu. Mnohí po večeri študovali politiku z diel Ruskina či Darwina, nie z infografík sociálnych sietí.
Keď štát zlyhal, sami vybudovali knižnice
Robotníci priemyselnej Británie vybudovali na zelenej lúke vlastnú intelektuálnu infraštruktúru. Vo Walese, grófstvach Lancashire, Yorkshire a Durham či v meste Nottingham ste mohli nájsť:
- Družstevné knižnice financované z robotníckych miezd
- Osvetové ústavy (Mechanics’ Institutes), ktoré organizovali prednášky o vede, literatúre a ekonómii
- Robotnícke haly (ako bola tá v Tredegare), ktoré fungovali ako komunitné univerzity
- Radikálne čitateľské spolky s hlbším vhľadom, než majú moderné politické diskusie
- Stretnutia Ženského družstevného cechu, kde ženy študovali históriu a ekonómiu dávno predtým, než ich začali prijímať univerzity
Stali sa pilierom seriózneho národného čitateľského hnutia, ktoré produkovalo vlastných básnikov, rečníkov, odborových predákov a kritikov sociálnych pomerov.
Ak v roku 1880 niekde skutočne prekvital intelektuálny život, bolo to v baníckych dedinách južného Walesu a nie v londýnskych salónoch.
Knihy ako zbrane
Čitatelia z robotníckej triedy nečítali kvôli imidžu, identite ani heštegom. Čítali, aby porozumeli svetu a aby se voči nemu dokázali vymedziť. Čítali, aby sa vyzbrojili pre život, ktorý bol tvrdý, krátky a politicky nestály.
Ich čitateľské zoznamy boli fascinujúco nesúrodé: Dickens aj Biblia, Ruskin aj lacné časopisy, Aristoteles, chartistické pamflety a občasný radikálny pamflet pašovaný z Manchestru.
Žiadne algoritmy. Žiadne uzavreté názorové bubliny. Iba čisté ľudské myslenie.
Otec Richarda Burtona
Aby sme pochopili silu tohto robotníckeho ducha, pozrime sa na to, ako Richard Burton opísal svojho otca. Bol to waleský baník, ktorý ovládal dokonalú angličtinu (hoci občas predstieral opak) a k uhoľnej žile pristupoval s rovnakou úctou, akú učenci prechovávajú k vzácnym rukopisom.
Burton v knihe spomína, ako otec študoval uhoľný sloj „tak, ako iní muži rozprávajú o ženách“. Prstami sledoval jeho čiernu, lesklú stuhu, naznačil presný bod a jedným precíznym úderom uvoľnil dvadsať ton uhlia. Burton hovorí o majstrovstve, intelekte, geometrii a pamäti, o celej filozofii práce zhmotnenej v jedinom údere krompáča.
Baníci sa podľa Burtona považovali za „aristokratov robotníckej triedy“. Kráčali so sebavedomou, až arogantnou chôdzou, so svalmi tvrdými ako žula a s istotou, ktorú v nich zrodilo podzemie. Boli bilingválni a mali vrodenú schopnosť analyzovať.
Životy baníkov však boli nebezpečné a krátke, ako vo svojej knihe pripomína Rose. Upozorňuje však na krutú pravdu — čítali viac než my.
Úpadok spôsobila moderná zábava
Kino, potom televízia a napokon streamovacie platformy postupne vytlačili náročné čítanie na okraj. Tradícia radikálneho samovzdelávania zanikla, pretože rozptýlenie získalo na pohodlí.
Práca z Cambridge o robotníckych knižniciach 19. storočia to potvrdzuje až bolestne jasne. Tieto priestory boli postavené na obetiach. Dnes máme verejné knižnice, do ktorých nik nevkročí — a digitálne platformy, z ktorých nik neunikne.
Máme viac svetla, viac času a lepší prístup ku knihám — a napriek tomu menej intelektuálnych ambícií.
Západná klasika nikdy nebola výsadou elít. To len elity sa tvárili, že im patrí. Boli to práve čitatelia z radov robotníkov, kto držal Shakespeara „nažive“ a baníci, ktorí čítali grécke klasiky v čase, keď sa smotánka ešte len učila umeniu spoločenskej konverzácie.
Stojíme tak pred nepríjemnou otázkou: Ak baníci dokázali v podzemí pri sviečkach čítať Miltona a muži ako Burtonov otec vedeli jediným úderom skoliť dvadsať ton uhlia a debatovať v dvoch jazykoch — akú vlastne máme výhovorku my, že dnes neprečítame nič náročnejšie než esemesku?
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Ako hodnotíte tento článok? Zanechajte nám spätnú väzbu.