Inšpirácie

Kysučan Aleš zachytáva najkrajšie miesta planéty. Jeho fotografie ocenili v CNN aj National Geographic (Rozhovor)

Talentovaný fotograf Aleš Tvrdý spojil do profesie dve svoje najväčšie vášne – cestovanie a fotografovanie. Zachytáva najkrajšie, často priam neuveriteľné miesta našej planéty – neraz aj v ohrození vlastného života v honbe za dokonalým záberom. Jeho odhodlanie, vnímavé oko na hľadáčiku fotoaparátu a talent mu priniesli medzinárodné uznanie a publicitu v renomovaných magazínoch. Sedem rokov žil v Ázii, precestoval takmer celý svet a napokon sa usadil vo svojom rodnom meste na Kysuciach, kde s manželkou Raunou vedie vlastný fotoateliér. Do sveta však vyráža naďalej – so svojím neodmysliteľným spoločníkom, fotoaparátom.

Epoch Times Slovensko: Aleš, poďme sa na úvod preniesť do tvojich fotografických začiatkov. Spomínaš si ešte na svoj prvý fotoaparát a impulzy, ktoré ťa priviedli k fotografovaniu?

Aleš Tvrdý: Pamätám si to veľmi dobre, pretože môj prvý fotoaparát vlastne ani nebol môj. Kúpil si ho kamarát v Nemecku a bol to prvý digitálny fotoaparát, ktorý som videl. Bol som unesený z toho, že fotografiu môžem ihneď uvidieť na displeji, a pravidelne som si ho od neho požičiaval. Neskôr som si kúpil vlastný a fotil doslova hocičo a hocijako. A tak to aj vyzeralo (smiech). Až pri druhom vlastnom fotoaparáte som sa spoznal s človekom, ktorý mi ukázal, že fotky sa dajú robiť aj lepšie. Vysvetlil mi veľa vecí o fotení a naviedol ma k tomu, aby som sa učil rôzne techniky, postupy a zháňal informácie, čo vlastne robím dodnes.

Fotografiu si teda nikdy neštudoval? Si samouk?

Fotografiu som nikdy oficiálne v škole neštudoval, ale sú to tony článkov a videí, z ktorých som sa učil. Keď ma nejaká fotka zaujme, pristavím sa pri nej na niekoľko minút a premýšľam o nej. Analyzujem, aké je tam použité svetlo, objektív a podobne. Je to môj spôsob meditácie. Niekedy plánujem fotenie aj roky, a keď sa dostanem na dané miesto, je to jednoduchšie – prípravu už mám za sebou.

Raz mi kamarát povedal fantastickú vec, ktorou sa riadim dodnes: príprava je 90 percent úspechu. Je to ako známe porekadlo: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“ Samozrejme, aj spontánne fotografovanie je fantastická vec, a keď sa objaví niečo nečakané a neplánované, netreba sa báť. Práve vtedy treba využiť všetko, čo ste sa naučili. Veľa sa pýtam. Keď vidím pekný záber na internete, napíšem autorovi a opýtam sa ho, ako to urobil, aké mal nastavenia, ako záber upravoval. Veľakrát som sa stretol s fotografmi a pýtal sa ich osobne, ako spravili niektoré fotky. Netreba sa báť pýtať – a netreba sa báť ani toho, že vám občas niekto občas neodpovie.

Z tvojich fotografií je zjavné, že si aj vášnivý cestovateľ. Čo bolo skôr – cestovanie alebo fotografovanie?

Asi to bolo vždy nejako previazané. Lákalo ma vidieť pekné, nové a zaujímavé miesta, a keď som už bol na nejakej ceste, vždy som mal fotoaparát so sebou. Chcel som si tie miesta zaznamenávať. Nikdy som to neoddeľoval. Fotografovanie rovná sa cestovanie. A platí to aj naopak. 

My laici si málokedy uvedomujeme, čo všetko sa skrýva za jedným dokonalým záberom. 

To je pravda. Niekedy sa stane, že spravím štyri zábery a tri z nich vyjdú – ale to je veľmi ojedinelé. Za jednou fotkou je často nesmierny kus práce. Najprv musím vytipovať lokalitu, kde chcem niečo nafotiť. Potom musím zistiť, ako sa tam dostať. Často sú to miesta, ktoré poznajú len domáci, takže idem desiatimi spojmi a posledné kilometre pešo. Niekedy tam musím aj prespať – neraz pod holým nebom – a dúfať, že nebude pršať.

Techniku – batérie, fotoaparát, objektívy, statív, prípadne laptop – tam musím priniesť so sebou. A stane sa, že aj keď toto všetko zvládnem, počasie nakoniec nie je práve také, aké by som potreboval. Vtedy môžete buď odísť, alebo tam ostať dlhšie – no neviete dokedy. Takže naozaj platí, že za jednou fotografiou býva neraz skrytá nesmierne ťažká práca, no ešte sa mi nestalo, že by som si povedal: „Nestálo to za to.“ 

Ktoré fotenie bolo pre teba doposiaľ najnáročnejšie po fyzickej stránke?

Na Novom Zélande som chcel fotiť kolóniu vtákov pri východe slnka na mieste, kam sa dá dostať iba počas odlivu. Ráno som stopom dorazil do odľahlej dediny, počkal na odliv a potom som mal iba päť hodín na to, aby som so všetkou technikou zdolal niekoľkokilometrovú trasu. Posledné dva kilometre mi však časovo nevychádzali: hladina sa začala dvíhať, prišiel príliv a reálne hrozilo, že v tom lepšom prípade budem musieť nocovať niekde na strome – a v tom horšom sa utopím. Posledný úsek viedol po veľkých útesových skalách a ja som aj s batohom plným techniky musel skočiť do vody. Našťastie ma ďalšia vlna vyniesla späť na pobrežie. Tam som celú noc všetko sušil, aby som na druhý deň ráno nafotil kolóniu vtákov, ako kŕmia mláďatá pri východe slnka. Bolo to krásne a som rád, že sa mi to napriek všetkému podarilo.

Tvoje fotografie si všimli aj v National Geographic. To je pre fotografa veľká pocta, však? 

Ono to znie dosť fantasticky a mám z toho obrovskú radosť, lebo spolupracovať s National Geographic bol a stále je môj sen číslo jeden. Kedysi fungoval portál Your Shot National Geographic, kam mohli ľudia nahrávať svoje fotografie. Sledovali to editori, a keď nejaký záber vybrali, publikovali ho na svojich webe National Geographic. Viackrát sa stalo, že vybrali práve moju fotografiu – bola z nej fotka dňa alebo k nej niečo napísal priamo editor. A raz sa mi podarilo, že moju fotografiu publikovali aj v magazíne ako najlepšiu. Vôbec som o tom nevedel, len mi zrazu napísal nejaký Číňan: „Blahoželám, videl som tvoju fotku, vybrali ťa.“ Nechápal som, ako ma tento človek vôbec našiel, ale tá fotka tam naozaj bola. 

Kde všade môžeme vidieť tvoje fotografie? 

Najviac ich je na mojom blogu Photoandtraveling.com, ktorý však v poslednom období trochu zanedbávam, keďže sme si s manželkou otvorili ateliér a veľa fotíme tam. Moje cestopisy vychádzali takmer vo všetkých slovenských magazínoch vrátane Forbes či Geo a v minulosti ma oslovili aj redaktori CNN, urobili interview o mojich fotografiách a publikovali ich, čo bolo tiež fantastické. Na medzinárodnej fotografickej platforme One Eye Land sa mi podarilo získať niekoľko medailí. Prednedávnom som sa stal členom Slovenskej asociácie profesionálnych fotografov a získal som titul EP – European Photographer. Teším sa zakaždým, keď sa niekomu páči moja fotografia. Fotografovanie je moja vášeň, ale rovnako ma baví robiť prostredníctvom neho radosť aj druhým. 

Ak práve necestuješ, najčastejšie ťa nájdeme v tvojom ateliéri v Kysuckom Novom Meste. Fotíš tam aj bežných ľudí? 

Cestovanie sa stalo aj mojím povolaním, lebo sprevádzam ľudí po svete. Keď nie som v zahraničí, venujem sa opäť fotografovaniu v našom Zebra Stoodio. Okrem cestovateľských fotografií fotíme aj v štúdiu, oslavy, podujatia, portréty, svadby, konferencie, máme aj fotoslužbu, takže sa k nám chodia ľudia fotiť aj na preukazy. Tieto komerčné fotenia sa snažím napasovať pomedzi svoje cesty, takže neraz idem rovno z letiska fotiť nejakú svadbu, lebo ma to jednoducho baví. Niekto by možno tvrdil, že fotograf by sa mal sústrediť na jeden smer, a ja tomu rozumiem a súhlasím s tým, no pre mňa je samotné zachytenie momentu fotoaparátom to, čo ma dokonale napĺňa. Je jedno, či fotím prírodu, človeka, emóciu, auto alebo športovca pri výkone. 

Dokázal by si vybrať jednu jedinú fotku z tvojho portfólia, ktorú máš najradšej? 

Je jedna taká fotka. A nie, nie je to tá, ktorá bola uverejnená v National Geographic. Je z Namíbie z púšte Deadvlei a vyvolala pomerne veľký medzinárodný záujem a získala aj niekoľko ocenení. Mne sa tá fotka sama osebe veľmi páči, no ešte výnimočnejšou ju robí to, že je na nej moja manželka. Vravel som jej: „Len utekaj s vetrom, buď slobodná, vychutnávaj si ten okamih a ja ťa budem prenasledovať s dronom. Uvidíme, ako to dopadne.“ Boli sme tam úplne sami, lebo všetci turisti už boli v kempoch. Bolo to krásne. Keď som prvýkrát prihlásil fotku do nejakej súťaže, nazval som ju Freedom (Sloboda), pretože to bolo presne to, čo zachytila.

Zažil si situáciu, že si šiel niekam veľmi ďaleko, aby si urobil dokonalú fotku, ktorá napokon nevyšla?

Jasné, to sa stalo toľkokrát, že sa nad tým už ani nepozastavujem. Raz som na Taiwane išiel fotiť skorý východ slnka v jednom údolí. Bolo to ďaleko, takže som musel vyraziť o polnoci na skútri, aby som sa tam stihol dopraviť dve hodiny pred východom slnka, nájsť tam vhodnú lokalitu a všetko si pripraviť. A dopadlo to tak, že som sa tam ani nedostal: zapríčinil to starý 20-ročný skúter, ktorý bol taký hlučný, že som v dedine zobudil všetky pouličné psy. Celú noc ma tam tie psiská tak naháňali, že som nemohol ani zastaviť, ani zosadnúť. A keď začínalo svitať, tak sa navyše dovalila hmla, že som si nevidel ani na koniec nosa. Tak som to zabalil a šiel domov. S odstupom času sa na tom už môžem dobre pobaviť.

Splnil si si už mnoho cestovateľsko-fotografických snov. Je pred tebou ešte nejaká výzva alebo vysnívané miesto, kam sa chceš dostať?

Bolo pár miest, ktoré som chcel vidieť, a tie som aj videl. Minulý rok som bol prvýkrát v Tibete a veľmi som sa tam tešil. Momentálne nemám žiadnu lokalitu, za ktorou by som sa hnal. Keby som sa do konca života už len vracal na miesta, ktoré som videl, bol by som spokojný. Mal som v živote obrovské šťastie a videl veľa prekrásnych miest, stretol som mnoho úžasných ľudí a moje priority sa poprehadzovali tak, že sa už nenaháňam za ničím. Je to skôr o užívaní si momentov, spoločnosti a dobra, nech som kdekoľvek.

Ktoré miesto na Slovensku považuješ za najfotogenickejšie?

Po dvadsiatich rokoch som sa vrátil do rodného mesta a nikdy sa mi tam nežilo tak dobre ako teraz. V Kysuckom Novom Meste som najčastejšie a som tam rád. Keď sa vraciam z ciest, idem k rieke, ku Kysuci, zoberiem si malú stoličku, plynovú bombu, dve vifonky, nejakú zeleninu, tam si to uvarím. Zoberiem foťák, sadnem si zakamuflovaný pod nejakú vŕbu, dám si tie uvarené rezance – a keď okolo mňa niečo prebehne, tak to skúsim odfotiť. Tam som šťastný, je to pre mňa krásne miesto. Ak by som mal odporučiť nejakému cudzincovi na Slovensku jedno miesto, kam by sa mal určite ísť pozrieť, poslal by som ho asi niekam na Liptov, lebo tam vidíš aj Tatry, aj inú prírodu a je to tam naozaj veľmi pekné. 

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK