Zaujímavosti

Krasopis na dreve, keramike aj plexiskle: Markéta o tajomstvách modernej kaligrafie a jej relaxačnej sile (Rozhovor)

Jej nadšenie pre krasopis sa začalo pred niekoľkými rokmi svadobnými ceduľkami z dreva a bielymi popisovačmi, ktoré mali veľký úspech a spustili vlnu ďalších objednávok. Markéta Michálková sa v rámci ručného písania rozhodla pre krasopis a jeho postupné zdokonaľovanie nielen na klasickom papieri, ale najmä na menej tradičných materiáloch. Jej práca zdobí drevo, keramiku či dokonca citrónovú kôru. Aj keď sa školské hodiny krasopisu skončili generáciou našich starých mám, Markéta stále organizuje kurzy aj pre úplných začiatočníkov a sprevádza ich prvými krokmi k rozvoju motoriky, správneho úchopu pera či estetickému cíteniu písaného textu. Totižto aj tí, ktorí pri bežnom ručnom písaní doslova škriabu, sa podľa nej dokážu naučiť základy krasopisu a porozumieť jeho pravidlám. 

Epoch Times Slovensko: Mnohí z nás si krasopis spájajú s nie práve najkrajšími spomienkami na základnej škole a, samozrejme, nie každý si túto časť vyučovania obľúbil. Vy sa taktiež venujete ručnému písaniu – krasopisu. Čomu konkrétne? Aké je vaše zameranie?

Markéta Michálková: Venujem sa predovšetkým krasopisu na netradičné materiály, teda kaligrafii na povrchy, ako je drevo, plexisklo, kachličky, mušle alebo v podstate čokoľvek, na čo sa dá písať. Práve táto práca je pre mňa omnoho kreatívnejšia a zaujímavejšia než písanie iba na papier. Zatiaľ čo klasické grafické návrhy sa dajú jednoducho vytvoriť digitálne, pri týchto materiáloch je ručné písmo nevyhnutné a často je to jediný spôsob, ako ich zmysluplne popísať. Ručná práca tak dáva výsledku jedinečnosť a osobný charakter, ktorý digitálna forma nedokáže nahradiť.

Môžeme teda hovoriť o niečom podobnom ako v prípade starších školských časov? 

Dnešná školská výučba sa krasopisu už prakticky nevenuje. Kým kedysi, za čias našich starých mám a prastarých mám, sa deti učili pekne písať priamo krasopisom, dnes sa na základných školách vyučuje iba klasické písané písmo. Zo školských čias si teda do svojej práce s krasopisom nič neprinášam. Sama bežným rukopisom dosť škriabem. Samozrejme, krasopis vychádza z písaného písma, a práve preto je jeho výučba stále veľmi cenná. Správne písanie podporuje jemnú motoriku, koordináciu ruky a správny úchop písacích potrieb, čo je pre krasopis nevyhnutné.

Pamätám si, že už v škole som chcela mať pekné písmo a upravené zošity. Moja najlepšia kamarátka, ktorá so mnou sedela v lavici, mala vždy úhľadné a krásne písmo, mne sa to však nikdy úplne nedarilo. Rada som si však písala pekné nadpisy a bavilo ma prepájať písanie s výtvarným cítením. Navyše som mnoho rokov chodila do ZUŠ na krúžky kreslenia, maľovania a keramiky a práve to mi možno dalo základ k tomu, že sa dnes živím krasopisom a kaligrafiou.

Deti majú rôzne sny – právo, medicína, veterina, vy ste sa rozhodli pre krasopis. Ako prišlo k tomuto rozhodnutiu? Kedy sa to celé zomlelo? 

Mojím pôvodným snom bola vlastne veterina, ale asi som nebola ochotná sa toľko učiť. Všeobecne ma však vždy lákalo podnikanie – takmer celá moja rodina podniká – a náhodou sa všetko spojilo, keď ma sestra poprosila o výrobu drevených smeroviek a tabuliek na svadbu. To bola vlastne moja prvá krasopisná práca, ktorá sa podarila a odvtedy sa začal rozvíjať môj záujem a vznikol aj dopyt po mojej tvorbe.

Pre niektorých je ručné písanie len nútenou činnosťou. Čo znamená pre vás? Ako nazeráte na ručné písmo z pohľadu profesionála? 

Bežný rukopis, ktorý používame na poznámky alebo zápisky, je úplne odlišný od krasopisu – sú to dve rozdielne veci. Keď si napríklad rýchlo robím poznámky, často len škriabem a moje písmo nie je veľmi čitateľné. Krasopis je však niečo úplne iné. Vyžaduje pokoj, trpezlivosť a priestor na sústredenie. Z profesionálneho hľadiska je to práca, ktorá potrebuje pracovný pokoj, no zároveň sa môže stať aj relaxačnou činnosťou či koníčkom, pri ktorom si človek oddýchne a zároveň tvorí niečo krásne.

A ako by sa dal definovať krasopis? U väčšiny z nás totiž evokuje len tú bezproblémovú čitateľnosť.

Paradoxne, krasopis vôbec nemusí byť a často ani nebýva dokonale čitateľný. Všeobecne ide o akékoľvek pekné, úhľadné písmo a existuje mnoho rôznych štýlov. Nejde len o jeden konkrétny druh či „font“. Čím je písmo viac zdobené a ornamentálnejšie, tým viac stráca na čitateľnosti. Pre kaligrafov je podstatný najmä estetický efekt, ktorý vzniká striedaním tenkých a hrubých línií. Práve toto striedanie dáva výslednému krasopisu jeho charakter a krásu.

Čo je na krasopise také fascinujúce? Prečo sa oň oplatí zaujímať? 

Účastníkov mojich kurzov najviac prekvapí, aký relaxačný krasopis vlastne je. Keď sa človek sústredí na jednotlivé ťahy a prácu s písacími pomôckami, úplne vypne bežné starosti a myseľ sa sústredí len na prítomný okamih. V dnešnej uponáhľanej dobe je to obrovský benefit – hlava sa uvoľní, myseľ sa upokojí a zároveň sa zlepšujú jemné motorické zručnosti. Práve to robí krasopis fascinujúcim a stojí za to venovať sa mu.

Čo by mal teda spĺňať krasopisne napísaný text? Aké sú hlavné znaky a podmienky? 

Hlavný krasopisný či kaligrafický efekt spočíva v striedaní tenkých a hrubých línií – ťahy smerom nahor sú tenké a ťahy smerom nadol hrubé. Moderný krasopis je veľmi voľná disciplína, ktorá dáva veľký priestor kreativite a fantázii, čo ho robí veľmi populárnym.

A ako je to so samotným typom písma? Písané, tlačené, veľké, malé? 

V modernej kaligrafii neexistuje pevne daný font či typ písma, ktorý by sa musel dodržiavať. Kúzlo ručnej kaligrafie spočíva v tom, že sa do nej premieta váš vlastný rukopis. Každá kaligrafka má svoj typický štýl, podľa ktorého ju často spoznáte. Navyše sa písmo v priebehu rokov vyvíja. Ja si napríklad abecedu upravujem podľa potreby a tiež podľa materiálu, na ktorý píšem, čo dodáva každej práci osobitý charakter.

Okrem hrubých a tenkých línii sú dôležité aj väzby jednotlivých písmen, teda ich napájanie v slovách, je to tak?

Áno, väzby a napájanie jednotlivých písmen sú v krasopise naozaj zásadné. Mnohí začiatočníci sa síce naučia základné ťahy a tvary písmen, no často zanedbajú správne napájanie a tým sa stráca celkový efekt kaligrafie. Ťažko presne určiť, ktoré písmená sa napájajú najťažšie – každý má svoje obľúbené aj problematické tvary. Niekto zápasí s písmenom „r“, iný s „g“. Často záleží aj na tom, ako písmeno vnímame. Ak sa nám páči a ide nám od ruky, napája sa ľahšie. Ak nie, je to náročnejšie.

Máte aj vy, napriek rokom praxe, ešte písmená, pred ktorými máte určitý rešpekt?

Áno, aj po rokoch praxe mám písmená, pred ktorými mám stále určitý rešpekt. Nejde o to, že by mi nešli, ale stále sa mi ich tvar nepáči. Konkrétne je to napríklad malé „z“ a veľké „K“. S týmito písmenami stále trochu zápasím, hľadám nové tvary, no väčšinou s nimi nie som úplne spokojná a ešte som nenašla finálnu podobu, ktorá by mi úplne sadla.

Dajú sa v rámci náročnosti hodnotiť aj slová? Vo vašich šablónach sa totiž môžeme stretnúť so slovami rôznej dĺžky.

V krasopise je zvyčajne vhodné začínať kratšími slovami. Na mojich kurzoch učím postupne. Najskôr základné ťahy, potom jednotlivé písmená a až následne sa študenti pustia do slov. Dlhšie slová sú náročnejšie, pretože obsahujú viac tvarov a typov napájania písmen, preto je dobré začínať aj slabikami, aby sa študenti naučili správne prepájať písmená medzi sebou a až potom prechádzať na celé slová.

Vy organizujete aj kurzy krasopisu pre laikov, teda pre úplných začiatočníkov. Aké sú tie najľahšie kroky?

Pri začiatočníkoch vždy začínam základnými ťahmi, ktoré sú najjednoduchšie, a z nich postupne skladáme písmená abecedy – podobne, ako sme sa učili v písankách v prvej triede. Paradoxne, je to často najťažšia časť, pretože študenti sa spočiatku zľaknú, aké náročné je udržať jednotlivé ťahy, najmä tenké línie. Keď však zvládnu niekoľko strán, postupne sa zlepšujú a písanie im ide omnoho ľahšie.

Ešte sme ale nespomenuli ten hlavný nástroj – pero, alebo konkrétne pri krasopise „brush pen“. Priblížite nám, o čo presne ide? A čím je toto pero špeciálne? 

Písacie pomôcky na krasopis majú spravidla pružný hrot, ktorý umožňuje pracovať s tlakom a dosiahnuť tak striedanie tenkých a hrubých línií. Môže ísť o klasické kaligrafické pero alebo práve o brush pen, ktorý je dnes najpoužívanejší a ideálny najmä pre začiatočníkov, pretože sa s ním píše pomerne jednoducho. Brush pen je vlastne štetcová fixka. Jej pružný hrot napodobňuje štetec a umožňuje pri jemnom ťahu písať tenké línie špičkou hrotu, zatiaľ čo silnejším pritlačením využijeme celú jeho plochu a vytvoríme hrubé línie.

Aké sú podľa vás základné pravidlá práce s „brush pen“? Čo je potrebné vedieť ešte pred tým, ako začneme písať?

Základným pravidlom je správny úchop písacej pomôcky. To býva najväčší problém pre samoukov, ktorí sa učia doma, pretože nevedia, ako brush pen správne držať, a nikto ich nevidí ani neopraví. Len správnym úchopom, vhodným náklonom a uhlom voči papieru dokážeme dosiahnuť typický efekt striedania tenkých a hrubých línií.

Väčšinou sa takéto písanie spája s písaním na papier, ale u vás sú bežné aj drevo či keramika. Na aké rozličné materiály sa dá aplikovať takýto krasopis? 

Kaligrafiu možno aplikovať takmer na akýkoľvek materiál, ktorý má aspoň trochu vhodný povrch na písanie, teda rovný alebo mierne upravený, nie príliš hrboľatý. Treba však prispôsobiť písacie pomôcky a atrament konkrétnemu materiálu. Niekedy možno použiť klasickú kaligrafiu, inokedy je potrebné využiť tzv. falošnú kaligrafiu, pri ktorej sa hrubé línie dokresľujú dodatočne.

Ak si teda vezmeme drevo, keramiku a papier, v čom by sa líšili pri ručnom písaní?

Brush penom možno písať iba na papier, pretože ide o fixku na vodnej báze. Ak chceme písať na iné materiály, treba použiť špeciálne popisovače alebo farby vhodné na daný povrch. Na drevo či plexisklo sa väčšinou používajú akrylové alebo lakové popisovače. Na textil sú určené špeciálne fixky, ktoré sa po aplikácii zažehľujú, a na keramiku popisovače, ktoré sa následne zapekajú v rúre, aby bol výsledok trvácny.

A s akými materiálmi sa pri krasopise pracuje najťažšie? Pri ktorých existujú určité limity a obmedzenia?

Najnáročnejšie sú materiály s hrubým alebo nerovným povrchom, výrazne zaobleným či netypickým tvarom alebo extrémne sajúce materiály. Pre mňa boli jedny z najzvláštnejších materiálov menovky na citrónoch. Majú nerovný a zaoblený povrch a navyše voskovú vrstvu, na ktorú sa farba zle chytá. Podobne je to pri vianočných kurzoch, keď študenti píšu na banky – okrem zaobleného povrchu treba brať do úvahy aj ich krehkosť. Tieto limity a špecifiká materiálov je vždy potrebné zohľadniť pri plánovaní krasopisnej práce.

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK