Inšpirácie

O fungovaní hlasu sa naučíte veľa aj od kohúta či Pavarottiho! Mona Zázrivcová o ceste od SuperStar k hlasovému koučingu (Rozhovor)

Do povedomia širokej verejnosti sa prvýkrát dostala ako speváčka – zo SuperStar. Neskôr si Mona Zázrivcová vybudovala úspešnú kariéru rozhlasovej i televíznej moderátorky a dnes sa venuje celkom inej profesii, kde naďalej aktívne pracuje s hlasom. Detailne ho začala skúmať aj z vedeckej stránky po tom, čo sama musela absolvovať operáciu hlasiviek. Ako hlasová inštruktorka pomáha klientom správne pracovať s hlasom, zbaviť sa rečových zlozvykov a vycibriť prejav do dokonalosti. V rozhovore pre Epoch Times Slovensko sa podelila o vlastné skúsenosti aj jednoduché metódy, ako nájsť svoj prirodzený autentický hlas. Lebo práve to je podľa nej základ.

Epoch Times Slovensko: Kedy si si začala uvedomovať, že tvoj hlas by mohol byť zároveň tvojím pracovným nástrojom? 

Mona Zázrivcová: Nie je to taká ľahká otázka, ako by sa zdalo. Aktívne som si to uvedomovala, až keď ma hlas začal živiť, ale podvedome som k tomu smerovala dlhšie. Už ako dieťa som sa učila zvukovo, ľahšie som si zapamätávala počuté než písané, čítané či kreslené. Bola som vnímavá na prízvuky, napodobňovala som ich. Pamätám sa, že som často pozerala živé hudobné vystúpenia a odhadovala som, čo je playback, half-playback a live. Pri dabovanom filme som si často hovorila, že tento hlas nepatrí danému človeku.

Sama som mala kedysi problémy s dychom, nábeh na astmu a cítila som, že spievanie mi robí dobre. Nie preto, že by som bola typ, čo rád spieva pred publikom, len som cítila na tele, že je mi to skrátka príjemné. Neskôr som to zužitkovala pri práci v rádiu ako moderátorka, spievala som vokály, zvučky, tvorila zvukové grafiky, nahrávala hlasové komentáre. Zvuk a hlas ma vždy zaujímal a teraz, keď robím hlasového inštruktora, ma zaujíma ešte viac. Hlas je totiž omnoho viac, než si myslíme. 

Roky si svoj hlas využívala nielen pri bežnej reči, ale aj pri spievaní či moderovaní. Máš pocit, že sa za tú dobu menil? 

Samozrejme, menil sa opotrebením. U mňa v tom čase silným opotrebením, pretože som ho využívala naozaj až príliš a nebola som si vedomá toho, že aj hlas potrebuje oddych, rekonvalescenciu a treba ho vedieť správne používať. Často som „chripela” alebo preťažila hlasivky a strácala hlas. Navyše, aj hlas dozrieva a starne, tomu sa nevyhneme.

Pred pár rokmi u teba nastal zlom, kedy sa ocitol tvoj hlas v ohrození. Ako si spomínaš na obdobie, keď si musela na nejaký čas úplne stíchnuť?

Hlavne môj muž spomína na toto obdobie vždy s láskou a nostalgiou ako na príjemnú pokojnú domácnosť (smiech). Prílišným namáhaním hlasiviek som si na nich spôsobila uzlíky. Je to stav, keď sú nadužívané, nesprávne používané, zhrubnú a napokon sa na nich vytvoria práve tieto akoby uzlíky. Vtedy už nie sú schopné doliehať a hlas je zasipený, počuť na ňom šelest a trápenie.

Doteraz si pamätám, ako som prišla k doktorovi Lorencovi, ktorý je skvelý odborník citlivý k hlasu, pretože sám spieva. Keď som sa pozdravila „Dobrý deň“, už od dverí mi povedal: „Ojooj, to už budú asi uzlíky!“ Po operácii som musela na mesiac stíchnuť, aby sa hlasivky zahojili. Úplne! Ani slovo. Pre bežného človeka je to nepredstaviteľné, aj pre mňa bolo. Zrazu nekomentujete, nemáte na nič názor, nehodnotíte… Pretože to nemá význam. A tak to prestanete robiť aj v myšlienkach. Ťažké a zároveň krásne obdobie. 

Čo s odstupom času vnímaš ako najnáročnejšie na tom „byť ticho“?

Že som chcela niečo povedať a nemohla som. Cítila som frustráciu, že nikto nemá čas, kým to napíšem na tabuľku. Po pár dňoch som už nepísala nič, len sa vysporiadala s tým, že nikoho nezaujíma, čo chcem povedať. Bola som ako neviditeľná. Znie to jednoducho, ale bolo to ako zbavovať sa závislosti – na rozprávaní, komentovaní, názore… A po týždni som pochopila, že je ťažké byť medzi ľuďmi, tak som sa evakuovala na chalupu, sama.

Vtipné je, že reč nepovažujeme za vnem, ale keď odíde, zbystria sa nám ostatné. Videla som drobnosti, krásy, ktoré som si nevšímala. Naučila som sa rozpoznať hmyz podľa zvuku. Sršňa, bzdochu, včelu, osu, muchu, vážku, čmeliaka, lienku… Myslím si, že práve vtedy sa skončila moja moderátorská kariéra, lebo som sa už nikdy nevedela vrátiť ku komentovaniu. Aj keď som to skúsila, už mi to nedávalo zmysel.

Paradoxne práve v období, keď si o hlas prišla, si sa oň začala zaujímať oveľa viac z vedeckej stránky. Čo ťa v tvojich začiatkoch najviac fascinovalo?

Doktor mi dal dve možnosti: naučiť sa hlasové a dýchacie techniky, čo by trvalo pol roka, alebo operácia. V tom čase som mala hypotéku a prácu som potrebovala, takže operácia bola cesta. No tak či onak som nechcela o hlas už nikdy prísť, začala som si ho vážiť. Bola som u viacerých hlasových pedagógov a každý mi dal iný vhľad.  Fyziku som mala vždy rada, tak som začala pri zvukových vlnách, ozvučniciach, ako sa zvuk nesie a šíri v rôznych podmienkach. Pridala som biológiu, pre ktorú som mala vždy vášeň. Je to všetko veľmi zaujímavé a stále prichádza otázka: A prečo je to tak, čo je hlbšie za tým?

Učím sa stále, a nielen z kníh. Dokonca aj od kohúta sa dá niečo naučiť, aké postavenie tela má ten malý tvor, keď chce zarezonovať na druhý koniec dediny, alebo z videí Pavarottiho, ktorého košeľa vám napovie, kadiaľ cestuje vzduch. No ak mám byť úprimná, základná otázka bola: Čo spôsobuje to, že Whitney Houston znie ako Whitney Houston? A prečo Morgan Freeman znie ako Morgan Freeman? A prečo Gottovi a Duchoňovi veríme každé slovo?

Hlas väčšina z nás vníma ako svoju automatickú súčasť a nezamýšľame sa príliš nad jeho fungovaním. Zaujíma ma ale, či má každý človek jedinečný hlas, alebo môžu dvaja ľudia na svete znieť úplne rovnako? A od čoho vlastne závisí, ako náš hlas znie?

Hlas je jedinečný. Tak ako odtlačok prsta. Vplýva naň toľko faktorov, že je extrémne málo pravdepodobné, že by dva hlasy zneli rovnako. Vplýva naň naša matéria, teda to, aké máme telo – celý náš skelet, tvar podnebia, zubný oblúk, postavenia jazyka, spôsob, akým dvíhame podnebie, ktoré svaly tváre ako fungujú, veľkosť a tvar dutín. Ale aj momentálny psychický stav, emócie a akým spôsobom náš dych reflektuje tieto emócie.

Tiež záleží, od koho sme sa učili rozprávať, pretože deti sa učia rozprávať napodobňovaním. Asi ste si všimli, ak máte dieťa, ako vám visí na perách. Lenže ono vníma aj dych a silu hlasu. A potom tu máme tlak vzduchu. Bolo by extrémne vzácne, ak by dvaja ľudia na svete mali rovnaké všetky vstupné podmienky. A počuje to predsa každý. Zavoláte kamoške a po chvíli sa jej opýtate: Deje sa niečo? Lebo počujete, že znie inak. 

Čo všetko vplýva negatívne na náš hlas, prípadne v akých situáciách s ním nepracujeme správne?

Ak sa niekto na smrť preľakne, môže sa zajakávať. Ak niekto prežije extrémne trúchlenie, na hlase to bude počuť. Radosť je počuť. Vina je počuť. Ja som za to, aby sme emócie nepotláčali ani v hlase. Pretože to, čo potlačíme, je energia, ktorá niekam musí ísť. Ak nepôjde von z tela, ostane v ňom, nevypovedané ostane v tele zapísané. Energia nezaniká ani nevzniká, len sa transformuje. To neznamená, že treba kričať, ale treba emóciu dať von tak, ako je – pokojne, hoci s negatívnym nábojom. Inak ublížite sami sebe. Stačí slovo NIE. Pokojné a sebavedomé, po hlbokom nádychu. 

Už nejaký čas poskytuješ svoje znalosti a dlhoročné skúsenosti ako hlasová inštruktorka. Priblíž nám, prosím, kto je vlastne hlasový inštruktor, komu a s čím dokáže pomôcť?

Hlasový inštruktor pomáha ľuďom nájsť svoj prirodzený hlas. Položiť slová do výdychu tak, aby sa netrápil. Aby mal prirodzenú rezonanciu a aby mohol byť autentickým. Teda najskôr sa sústredí na dych ako nositeľa hlasu. A dych potrebuje oporu tela, správnu postúru, ovládanie bránice, oporu v panvovom dne, prácu s tvárovými svalmi… Je to vlastne taká hádanka a skladačka zároveň.

U niekoho len hľadáme spôsob, ako hlas dostať do správnej polohy, u iného odstraňujeme zlozvyky, s ďalším riešime najmä telo. Slabá artikulácia môže byť problémom nedostatočného tlaku dychu a je potrebné hovoriť hlasnejšie. Nesprávna intonácia môže mať pôvod v napätých tvárových a krčných svaloch, zajakávanie sa alebo koktanie je takmer vždy problém dychu (niekedy i postavenia tela). Sykavky bývajú problémom postavenia čeľuste a uloženia jazyka, vtedy treba posunúť spodnú čeľusť dopredu.

Dá sa tiež pomôcť, ak človeka po dlhom rozprávaní bolí hlas. Tiež nesprávne vyslovovanie hlások, prílišné zdôrazňovanie či repetitívna melodika, kedy každá veta znie rovnako a monotónne, ale aj afekty či slabý hlas. Je veľa chybičiek, ktoré sa dajú zlepšiť alebo odstrániť. Ja vlastne neverím, že existuje niečo, čo sa nedá skorigovať, keď prídeme na to, čo je príčinou. 

Aký je najbežnejší rečový problém, ktorý si u ľudí všímaš? 

Všetci rozprávame rýchlo a nedávame si čas na obyčajné dýchanie. Niekto položí otázku a my hneď odpovedáme, len aby sme vyplnili ticho. Akoby pauza bola nepriateľ. Akoby mali všetci odísť, lebo uplynula sekunda, dve a bolo to dlhé ticho. Napríklad influenceri na sociálnych sieťach vystrihávajú vo videách nádychy. Znie to hrozne, neprirodzene. Takže vety majú pauzu na čiarku, ale nemajú pauzu na konci vety, ktorá by mala byť dlhšia. Nie pre nich, pre diváka. Pauza slúži na pochopenie. Aj umelá inteligencia rozpráva bez nádychov. Ale dýchať je prirodzené, ľudské a príjemné. Alebo je ešte jeden trend u mladých, a to stále sa usmievať. Potom žiadna veta nemá vážnosť, lebo nemôže, a to kvôli tvaru ozvučnice, teda ústnej dutiny a našich úst. 

Obracajú sa na teba klienti aj s nejakými netradičnými požiadavkami či problémami?

Jeden môj žiak prišiel s problémom, že ho každý považuje za arogantného a on taký nie je. Poslal mi videonahrávku a povedala som mu: „Oukej viem, ako s tým pracovať.“ Bol prekvapený, že sa to dá riešiť. Mal len nesprávne postavenie hlavy, hrudného koša a panvy. Keď rozprával, mal stále dvihnutú bradu a vypnutý hrudný kôš. Preňho to bola úľavová pozícia, no každý si to spája s aroganciou. Ak to pretrváva dlho, prispôsobí sa tejto polohe aj rozprávanie a tvárové svaly. 

Tak sme začali tvárou, postupovali hlavou a tak ďalej. Čítal opretý o stenu, za chôdze, no na spôsob, ako dostať telo do správnej polohy, sme prišli až na piatom tréningu. Keď som nemohla prísť na to, prečo hrudník stále nepoklesne tak, ako má, pomohol mi práve ten kohút od susedy, ktorého som pozorovala pri kikiríkaní. On nevydychuje doplna. Heuréka. Môj žiak veľa pláva a tiež nevydychuje úplne. Zrazu prišlo uvoľnenie, pokles hrudníka a lepšia expanzia, lepšie postavenie tela a rezonancia. To však neznamená, že hneď bude všetko v poriadku. Vybudovanie nového návyku trvá minimálne mesiac, ale už máme diely skladačky poskladané. Len pre zaujímavosť, na prvej hodine mal problém sa usmiať so zavretými ústami. Tak veľmi je celé telo prepojené fasciami. 

A ako vyzerá taký hlasový koučing v tvojom podaní v praxi? Na čo sa mám pripraviť, ak idem prvýkrát k Mone Zázrivcovej na tréning? 

To dopredu nikdy nevieš (smiech). Prvú hodinu robím zdarma, ak sa rozhodneš nepokračovať. No ak ti to dá zmysel a rozhodneš sa pokračovať, je i prvá hodina platená. Príde mi to extrémne fér aj pre mňa, aj pre človeka, ktorý ku mne príde. Sám vie zhodnotiť, či uvidím veci, ktoré ho trápia, poskytnem mu nejaké riešenie a či je schopný na tom pracovať. Prvá hodina je veľa o teórii dychu, ako funguje, chcem vedieť, čo človek vníma. A potom prichádza „vstupná prehliadka“ – čítanie knihy, len samohlásky, česká kniha… Na základe toho, čo počujem. A ďalšie hodiny hľadáme protipóly k vašim nedostatkom. Je to podobné ako v divadelnom krúžku, pretože tam extistujú techniky, ktoré dlhé roky fungujú, a niektoré som vymyslela podľa potrieb mojich žiakov.

Aby som bola konkrétna, občas ležia s knihami na bruchu a nohami vyloženými do pravého uhla, občas kričia do chodby „banány za dve päťdesiat“, niekedy sa hrajú na hada alebo na motorku, aby zobudili bránicu a uvedomili si, kde je a čo robí. Majú knihu na hlave, usmievajú sa do zrkadla či menujú mesiace na jeden výdych v rezonancii. A dostávajú aj domáce úlohy. Niekedy do auta, inokedy na večer pred spaním. Napríklad, ak máte deti, určite im budete čítať rozprávky, tam sa dá veľmi veľa natrénovať. 

Ďakujeme za rozhovor!

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK