Tradičná bulharská hudba bola za socializmu potlačená. Dnes je zaradená v kultúrnom dedičstve UNESCO (video)
Bulharský národ považuje spev za jednu z najvyšších foriem umeleckého vyjadrenia. Spevové tradície bulharského národa siahajú do byzantskej éry a ešte ďalej, do čias starovekej tráckej civilizácie na území blízko rieky Trigradska, kde žil hudobník Orfeus. Podľa mýtov bol Orfeov spev taký nádherný, že dokonca aj zvieratá, stromy a skaly okolo neho tancovali.
Korene bulharskej hudby siahajú k Trákom
Korene bulharskej hudby siahajú k Trákom v 8. storočí pred naším letopočtom. Z tráckych hôr pochádzal aj Orfeus, spievajúci hrdina gréckej mytológie. Je známy tým, že jeho spev skrotil divé zvieratá a dokonca roztancoval stromy a skaly. Tradícia cirkevného spevu v Bulharsku je stará viac ako tisíc rokov. Pozostáva z monodického (jednohlasného) a zborového (polyfónneho) spevu. Monodický spev dodržiava tradíciu gréckej a byzantskej hudby a požiadavky osemhlasného kánonu východného pravoslávneho spevu.
Jednou z prvých známych hudobných osobností stredovekej Európy bol skladateľ, spevák a hudobný reformátor bulharského pôvodu Ján Kukuzel (1280 – 1360). Vďaka výnimočným speváckym schopnostiam bol známy ako Anjelský hlas.
Najmä spojenie starogréckych prvkov, gregoriánskeho chorálu, ľudovej epiky, nárekov a orientálnych vplyvov pomohlo piesňam bulharských ženských zborov stať sa známymi po celom svete. Jedinečný zvuk a rozsah výšok bulharského hlasu bol zvečnený na zlatej platni, ktorá vznikla v roku 1977 ako posolstvo bulharského tradičného spevu. Zaznela na nej populárna rodopská ľudová pieseň Izlel e Delio Haidutin od speváčky Valji Balkanskej. Jej mimoriadny rozsah hlasu aj dnes vyvoláva senzáciu.
Valja Balkanska spieva pieseň Izlel e Delio Hajdutin
Bulharská ľudová hudba bola počas socializmu „revitalizovanáˮ
Obdobie socializmu malo obrovský vplyv na hudobné tradície Bulharska. Už v 50. rokoch 20. storočia bulharská socialistická vláda iniciovala sériu aktivít zameraných na „revitalizáciuˮ starobylej bulharskej hudby. Toto štátom podporované oživenie, poháňané nacionalizmom podľa sovietskeho vzoru, nasmerovalo ľudovú hudbu do nových, štátom kontrolovaných smerov.
„Ako mladý interpret bulharskej ľudovej hudby som bol svedkom revitalizácie existujúcich hudobných postupov desaťročia po začatí tohto procesu,ˮ hovorí bulharský hudobník a multiinštrumentalista Kalin Kirilov. „V roku 1986 som vystúpil pred porotu ako potenciálny účastník veľkého národného festivalu. Predstavil som starú, voľne rytmizovanú ľudovú pieseň zo severného Bulharska. Po mojom vystúpení mi porota odporučila, aby som v budúcnosti dôkladnejšie zvážil svoj repertoár, ak chcem mať úspešnú interpretačnú kariéru.ˮ
Dôvodom týchto slov bol podľa poroty výber textu starej piesne. Pieseň odkazovala na osmanskú okupáciu Bulharska (1396 – 1878), čo nebolo v súlade s oficiálnym naratívom strany o tomto historickom období.
Kalin Kirilov sa narodil vo Vidine v severozápadnom Bulharsku a začal spievať a hrať na akordeón vo veku štyroch rokov. Študoval hru na tamburíne a hudobnú teóriu vo Vidine a Plevene a v roku 1998 absolvoval Akadémiu hudby a tanca v Plovdive. Po príchode do USA v roku 2001 získal Kalin magisterský titul v odbore folklór a doktorát v odbore hudobná teória na Oregonskej univerzite. Dnes je profesorom hudby na Univerzite v meste Towson a žije vo Phoenixe v štáte Maryland.
Hudobník spomína na to, že v každom meste vláda zriadila štátne ľudové orchestre, ľudové zbory a veľké profesionálne ľudové súbory. Tieto typy súborov mali úlohu vytvárať, predávať a propagovať nové, moderné umelecké formy založené na ľudovej hudbe. Medzi tieto formy patrili starostlivo choreografované kolektívne vystúpenia vytvorené profesionálnymi choreografmi a aranžované ľudové piesne a nástrojové skladby napísané klasicky vzdelanými skladateľmi.
Socialistická vláda v snahe o prečistenie bulharskej ľudovej hudby podporovala a sponzorovala konkrétne hudobné štýly. Tieto preferované štýly zahŕňali dedinskú hudbu, ktorú interpretovali hudobníci a speváci bez profesionálneho vzdelania, ako aj amatérske ľudové súbory podporované národným socialistickým hnutím známym ako Hudozhestvennoj Samodeinost.
V oblastiach, kde bola ľudová hudba stále živou tradíciou, zaviedli stranícke úrady systém cenzúry, ktorý na verejných podujatiach dovolil prezentovať iba štátom schválené bulharské piesne.
Napriek tomu, že súbory boli amatérske, viedli ich profesionálni choreografi alebo interpreti s vysokoškolským vzdelaním inšpirovaní sovietskym modelom ľudovej hudby. Od roku 1972 tiež oddelenie folklóru na Vysokej škole hudobného vzdelávania v Plovdivi dodávalo vysoko kvalifikovaných dirigentov a skladateľov pre tieto ľudové súbory.
Socialistická vláda v Bulharsku sa počas tohto obdobia usilovala o kontrolu a propagáciu toho, čo považovala za „autentickúˮ ľudovú hudbu, ovplyvňujúc jej interpretáciu a prezentáciu prostredníctvom rôznych štátom podporovaných iniciatív a organizácií ako Hudozhestvennoj Samodeinost.
V roku 1951 založil Filip Kutev prvý štátom sponzorovaný súbor, čo otvorilo cestu pre rozvoj zbierok chórov a nástrojových aranžmánov, kolektívnej hudby a scénických tancov.
Donna A. Buchanan, špecialistka na bulharskú hudbu, poskytuje v článku Metafory moci, metafory pravdy: Politika profesionality hudby v bulharských ľudových orchestroch cenné informácie o modeloch a cieľoch F. Kuteva ako modernizátora vokálnej aj nástrojovej bulharskej hudby:
„V roku 1951 sa Filip Kutev inšpirovaný sovietskym ľudovým súborom „Pyatnitski“ stal tvorcom prvého profesionálneho, štátom podporovaného bulharského ľudového súboru. Kutevov súbor interpretoval aranžmány tradičnej hudby a piesní charakterizovaných harmóniami, kontrapunktovými technikami spojenými so západnou klasickou hudbou na mnohých koncertných pódiách sveta. Cieľom týchto súborov bolo popularizovať hudobné tradície šiestich primárnych etnografických regiónov Bulharska (oblasť Šope, Rodopy, Trakia, Pirin-Macedónia, Severné Bulharsko a Dobrudzha) v novom, sofistikovanom divadelnom prostredí.ˮ
Hneď po ich vytvorení sa ľudové súbory a ich vystúpenia stali oficiálnou formou bulharského ľudového umenia a jedinou, ktorá bola exkluzívne prezentovaná zvyšku sveta.
Zo všetkých druhov modernej, štátom sponzorovanej ľudovej hudby vytvorenej počas socializmu sa chórové aranžmány, ako napríklad ženský zbor Le Mystère des Voix Bulgares, stali najvýznamnejším symbolom modernizovanej bulharskej ľudovej hudby.
Ľudové súbory a zbory zohrávali významnú ideologickú úlohu na straníckych podujatiach a oslavách a stali sa ideologickým ukazovateľom povýšenia ľudu (alebo „sedliakovˮ) na úroveň národa. Tieto súbory boli vyhlásené za národnú hudbu Bulharska.
Súčasťou štátom sponzorovanej iniciatívy bola modernizácia sedliackej kultúry v rôznych oblastiach. Ľudová kultúra musela byť „očistenáˮ a prepracovaná, aby sa z nej stalo „umenieˮ. Počas socializmu strana využívala ľudovú hudbu ako nástroj na zjednotenie a homogenizáciu obyvateľstva v rámci bulharských hraníc.
Ľudová pieseň z tráckej oblasti (juhovýchodné Bulharsko) Zhenala e dyulber Yana – Krásna Yana žne úrodu. Použitie slova „dyulber“ (v iných piesňach gyulber) zaraďuje pieseň do osmanského obdobia. Tradične túto pieseň spievala žena v čase, keď sa z polí zbierala úroda.
Druhé oživenie bulharskej ľudovej hudby
Po páde socialistického režimu 10. novembra 1989 vstúpila bulharská spoločnosť do obdobia, ktoré západní odborníci označujú ako „post-socialistickú tranzíciuˮ.
Väčšina Bulharov vnímala 90. roky ako prechodné obdobie od totalitného režimu k novému, demokratickému spoločenstvu. Na začiatku 90. rokov sa zrušili väčšina politických úradov zodpovedných za cenzúru hudby.
Primárnou charakteristikou obdobia zmien v sociálnych, ekonomických, politických a kultúrnych sférach bolo odmietnutie predtým ustanovených kultúrnych hodnôt. Mnohé druhy hudby založenej na ľudovej kultúre (dedinská, kolektívna a zbory) zaznamenali masívne odmietanie zo strany publika kvôli ich spojeniu so socialistickým režimom a jeho ideológiou.
Napriek globálnemu úspechu Le Mystère des Voix Bulgares (cena Grammy v roku 1990) bolo pre skladateľov, dirigentov a interpretov čoraz ťažšie pritiahnuť divákov. Hospodárska kríza v krajine spolu s nepredvídateľnou hyperinfláciou ovplyvňovala skladateľov a ich snahy o ďalšie preskúmanie nových foriem bulharskej ľudovej hudby.
V roku 2006 sa Bulharsko stalo oficiálne členom Európskej únie. Tento krok prijatia do väčšej politickej štruktúry prinútil mnohých Bulharov čeliť otázkam týkajúcim sa kultúrnej a národnej identity.
Od roku 2005 sa začalo čoraz viac detí zaujímať o hru na ľudové nástroje v porovnaní s predchádzajúcim desaťročím. Stabilizovaná ekonomika priniesla späť svadby so živou hudbou. Podnikatelia začali investovať do reštaurácií vo vidieckom štýle so živou ľudovou hudbou alebo svadobnými kapelami. Preživšie svadobné orchestre začali vystupovať na svadbách a opäť si získavali prestíž.
Niekedy štátne súbory, ktoré zázračne prežili prechod, začali priťahovať publikum do koncertných sál. V rádiách sa zvýšil počet požiadaviek na ľudové piesne, vysokoškolskí študenti začali od roku 2006 zakladať v mestách ľudové tanečné kluby a učiť sa vidiecke ľudové tance. V rovnakom roku sa spustil prvý bulharský kanál pre ľudovú hudbu, Folklor TV, ktorého misiou bolo zachovať tradičnú bulharskú hudbu. Dnes sa bulharské tradičné piesne uznané za svetové kultúrne dedičstvo.
UNESCO uznalo tradičný spev z bulharských obcí Dolín a Satovcha za svetové kultúrne dedičstvo
Takzvaný „viysokoˮ viacčlenný ľudový spev z dedín Dolín a Satovcha v Blagoevgradskej oblasti v juhozápadnom Bulharsku zaradilo v roku 2021 UNESCO na zoznam svetového nehmotného kultúrneho dedičstva. Rozhodnutie bolo prijaté na 16. zasadnutí Medzivládneho výboru pre ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva.
Takzvané „visokoˮ (vysoké) spevy z regiónu sú jedinečné štvorhlasné spevy, ktoré získali medzinárodné uznanie prvýkrát v roku 1988, keď speváci z dedín Dolín a Satovcha získali Herderovu cenu.
Už po šiestykrát UNESCO zaradilo Bulharsko na zoznam kultúrneho dedičstva, v ktorom sú staré mamy z Bistritsy, tanec s ohňom (nestinari), tkanie čiprovských kobercov, sviatok Surva z oblasti Pernik a martenitsa (malá ozdoba vyrobená z bielej a červenej priadze a zvyčajne má podobu dvoch bábik, bieleho muža a červenej ženy), ktorú prezentovalo spolu s Rumunskom, Moldavskom a Severnou Macedóniou.
Viacchórový spev „visokoˮ z dedín Dolín a Satovcha
