Inšpirácie

„Čas je to najcennejšie, čo človek má.“ O boji trojročného chlapčeka s leukémiou očami otca (Rozhovor)

Ešte pred vyše rokom žila rodina pokojným životom. Potom sa všetko zmenilo – ani nie dvojročný Lukáš ochorel na akútnu leukémiu. O náročnej liečbe, vplyve choroby na rodinu a chystanom charitatívnom behu hovorí v rozhovore pre Epoch Times jeho otec Luděk Švec.

Epoch Times Česko: Ako vyzeral váš rodinný život predtým, ako ste sa dozvedeli o synovej chorobe?

Luděk Švec: S manželkou máme štyri deti, štyroch chlapcov. Sú veľmi živí, rovnako ako my dvaja. Veľa sme cestovali, jazdili na výlety, navštevovali babičky, trávili čas v prírode a športovali. Učím telesnú výchovu, šport je môj život. Náš život sa v momente, keď Lukášek ochorel, úplne zmenil.

Mal Lukášek nejaké príznaky? Kedy ste sa dozvedeli diagnózu?

Bolo to pred viac ako rokom, 26. decembra 2024. Lukášek mal asi rok a desať mesiacov. Dva dni mal veľmi vysoké horúčky, určite nad 39 stupňov, ale žiadne iné príznaky. Náš pediater mal cez sviatky zatvorené, takže sme museli ísť na pohotovosť. V nemocnici nám povedali, že si nás tam nechajú. Prvé testy ukázali chudokrvnosť, nedostatok železa a ďalšie problémy. Už vtedy som mal zlý pocit. Manželka zostala s Lukáškom v nemocnici a ja som za nimi prišiel na druhý deň.

Spomínam si, ako som sedel v detskej herni v kyjovskej nemocnici, keď za nami prišla lekárka. Z jej výrazu som vytušil, že je zle. Povedala nám, že diagnóza ešte nie je potvrdená, ale že to vyzerá na akútnu leukémiu. Cítil som obrovskú bezmocnosť a potom si už veľa nepamätám.

Čo nastalo potom?

Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Sanitkou nás previezli do Detskej fakultnej nemocnice v Brne, kde sa diagnóza potvrdila. Zároveň nám vysvetlili, aké sú Lukáškove šance na uzdravenie a ako bude liečba vyzerať. Dnes je to už viac ako rok, čo sa lieči.

Ako liečba prebiehala a ako prebieha?

Diagnóza nám úplne zmenila život. Zrazu sme nevedeli, čo bude zajtra. Všetok čas sme začali poriaďovať liečbe a Lukáškovmu zdravotnému stavu. Akonáhle dostal horúčku, museli sme ísť okamžite do nemocnice. Vždy išlo o život.

Na začiatku choroby nemal prakticky žiadnu imunitu. Akákoľvek infekcia alebo horúčka pre neho znamenala riziko sepsy (otravy krvi, pozn. red.). Často sme museli vyraziť do Brna, ktoré je od nás vzdialené štyridsať kilometrov, uprostred noci alebo skoro ráno. Prvé tri až štyri mesiace boli doslova na hrane života a smrti.

Najťažšie obdobie prišlo minulé leto, keď podstupoval najintenzívnejšiu chemoterapiu. Neustále zvracal, bolo mu zle a niekoľkokrát sme ho videli, ako upadá do bezvedomia. Strašne sme sa báli. Od októbra je v udržiavacej fáze liečby. Teraz už berie chemoterapiu vo forme tabliet, nie infúzií, a pravidelne cestujeme do Brna na kontroly, kde mu lekári sledujú hodnoty krvného obrazu. Ak bude celý rok všetko v poriadku, budeme vedieť, že liečba zabrala. Ak nie, stále ešte existuje možnosť transplantácie kostnej drene a podobne. Teraz mu už dokonca začali znova rásť vlasy.

Ako to všetko Lukáš zvláda?

Myslím, že lepšie ako my. Je malý a neuvedomuje si, čo jeho choroba znamená. Keď prechádzam detským onkologickým centrom a vidím staršie deti a teenagerov, dochádza mi, aké strašne ťažké to pre nich musí byť, pretože oni už chápu, čo sa deje a čo môže prísť.

Počas chemoterapie mal veľmi podráždený žalúdok a nemohol jesť normálne jedlo. Ale moja žena ho stále dojčila a myslím, že práve to mu veľmi pomohlo. Pobyt v nemocnici ho tiež veľmi zocelil. Na svoj vek je neuveriteľne šikovný.

Čo mu v nemocnici robilo najväčšiu radosť?

Hneď ako mohol jesť, bolo to hlavne jedlo. Stále chcel chipsy, šišky, sladkosti. V podstate všetko, čo nie je zdravé.

Ako choroba ovplyvnila zvyšok rodiny?

Ostatní chlapci sa ku mne viac pripútali. Všetci sa s tým vyrovnávajú po svojom, ale myslím si, že ich to nejakým spôsobom formuje. Navždy si budú pamätať, čím sme si prešli. Najťažšie to bolo pre manželku, ale ona je veriaca, takže jej veľmi pomáhala modlitba. Ja s vierou trochu bojujem. Ak by tam hore niekto bol, hovorím si, nedovolil by, aby také malé deti vážne ochoreli.

Snažil som sa odreagovať prácou a športom. V škole na chvíľu zabudnem na všetko ostatné. Ale únava sa aj tak hromadila. Pracoval som aj v dobe, keď bol Lukáš v Brne. Po vyučovaní som šiel vždy za ním, strávil tam nejaký čas a potom sa vrátil domov k ostatným trom chlapcom. Veľmi nám pomáhala babička. Bez nej by sme to nezvládli.

Teraz organizujete charitatívnu športovú akciu. Ako vznikol tento nápad?

Teraz, keď Lukáškovi de facto nemôžem pomôcť viac, ako byť s ním, snažím sa zamestnávať svoju myseľ. Inak by človek neustále premýšľal, ako to dopadne. A to nechcem. Šport je pre mňa prirodzené prostredie, aj keď už nie som tak aktívny ako kedysi. Rozhodol som sa preto zorganizovať charitatívny beh. Nápad na beh som mal už skôr, ale teraz nadobudol úplne iný rozmer.

Kedy a kde sa akcia uskutoční?

Beh sa uskutoční 18. apríla v zámockom parku v Ždániciach. Hlavná trasa má šesť kilometrov, ale pripravili sme aj dvadsaťkilometrový variant. A kto nebude chcieť behať, môže si trasu prejsť pešo. Prejde ju za hodinu.

Budú tam aj preteky pre deti, nafukovací hrad a ďalší program. Je to akcia pre všetky generácie. Rád by som to spojil aj s osvetou. Spoločnosť je dnes veľmi rozdelená a tu budeme na chvíľu všetci jeden tím.

Na čo budú vyzbierané peniaze použité?

Minulý rok nám veľmi pomohol kamarát, ktorý pre nás založil zbierku. Následne o nej napísala článok redaktorka portálu Seznam Zprávy Daniela Krásenská, za čo som jej dodnes veľmi vďačný. Výsledok zbierky bol neuveriteľný, preto by som chcel pomáhať ďalej.

Peniaze z behu pôjdu na podporu Detského onkologického centra Fakultnej nemocnice v Brne. Konkrétne použitie ešte upresníme, ale hovorili sme napríklad o špeciálnom lôžku, hernom priestore pre deti alebo odpočinkovom mieste pre rodičov, kde by si mohli na chvíľu oddýchnuť. Všetko bude transparentné a zbierku bude spravovať organizácia Krtek.

Čo vás táto ťažká skúsenosť naučila?

Že čas je to najcennejšie, čo človek má. A že rodina s chorým dieťaťom je neustále vyčerpaná a žije v strachu. Možno Lukáška nič nebolí. Ale najhoršia je tá neistota a nevedomosť, čo bude ďalej.

Ďakujem za rozhovor.

Článok bol preložený z českej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK