Názory

Venezuela, Irán a odrezávanie Číny od spojencov: americká stratégia nie je výsledkom statusov na sociálnych sieťach (Komentár)

3. januára Spojené štáty urobili vo Venezuele niečo, čo v modernej ére takmer nikdy nerobia: silou odstavili miestneho úradujúceho vodcu od moci – priamo, osobne a rozhodne.

Americké sily uskutočnili operáciu Absolútne odhodlanie (Absolute Resolve) – starostlivo naplánovaný zásah, pri ktorom bol zajatý venezuelský vodca Nicolás Maduro a jeho manželka. Boli prevezení na palubu vrtuľníkovej výsadkovej lode USS Iwo Jima a následne do New Yorku, kde boli postavení pred federálny súd na Manhattane. Sú obvinení okrem iného z narkoterorizmu, sprisahania za účelom pašovania kokaínu a obchodovania so zbraňami.

Medzinárodná verejnosť sa rýchlo rozdelila. Peking označil operáciu za hlboko šokujúcu a za otvorené použitie sily proti suverénnemu štátu, pričom obvinil Washington, že sa správa ako „svetový sudca“.

V úplne inej časti sveta – v tisíce kilometrov vzdialenom Iráne – vstúpili celonárodné protesty vyvolané hyperinfláciou, kolapsom meny a ekonomickou beznádejou do tretieho týždňa. Ľudskoprávne organizácie hlásili stovky mŕtvych protestujúcich a viac ako desaťtisíc zatknutých. Bezpečnostné sily stupňovali zákroky použitím smrtiacich zbraní a hromadným zatýkaním, pričom súdnictvo vyzvalo k „urýchleným procesom“. 8. januára navyše začal takmer celoštátny výpadok internetu, čo výrazne sťažilo koordináciu a podávanie správ.

Najvyšší vodca ajatolláh Alí Chameneí protestujúcich nazval „vandalmi a sabotérmi“ konajúcimi na pokyn zahraničných mocností, a prísahal, že režim neustúpi.

V tejto situácii vydal americký prezident Donald Trump nezvyčajne explicitné varovanie. Verejne vyhlásil, že ak iránske bezpečnostné sily budú násilne zabíjať pokojných demonštrantov, Spojené štáty im prídu na pomoc. Objavili sa správy, že americký útok mal prebehnúť 15. januára, no na poslednú chvíľu bol odložený.

Stratégia v reálnom svete

Operácie ako Absolútne odhodlanie nevznikajú z polnočných príspevkov na sociálnych sieťach ani z impulzívnych rozhodnutí. Sú vyvrcholením viacvrstvovej prípravy: spravodajských sietí budovaných celé roky, právnych podkladov vrátane starších obvinení udržiavaných v platnosti, medziagentúrnej synchronizácie a rozsiahleho plánovania krízových scenárov.

Rovnaká logika – len v inej forme – platí aj pre Trumpovo varovanie Iránu. Explicitné spájanie vnútornej brutality režimu s možnosťou vonkajšej intervencie nie je len ľahkovážna rétorika. Keď sa raz takéto slová vyslovia, zužujú manévrovací priestor, zvyšujú riziko a vytvárajú očakávania, ktoré je ťažké zvrátiť. História neraz ukázala, aká je cena toho, keď americkí prezidenti stanovia červené čiary, avšak nedokážu ich presadzovať.

Uvedomiť si, že tieto kroky nie sú impulzívne, neznamená hneď začať veriť, že všetko je centrálne naplánované. Stratégia vychádzajúca z reálneho sveta sa pohybuje medzi chaosom a sprisahaním. Vlády a dokonca ani deep state (štátna byrokracia) nemôžu kontrolovať všetko. Môžu však vytvoriť možnosti v súlade so strategickými cieľmi – nástroje, ktoré čakajú, kým sa naskytne príležitosť, či už prostredníctvom ekonomického kolapsu, politických nepokojov alebo náhlych zmien v usporiadaní. Rozhodnutia sa kryštalizujú práve na tejto križovatke: tam, kde sa dlhodobá príprava stretáva s príležitosťou, ktorá sa už nemusí zopakovať.

Posun v čítaní šachovnice

Po celé roky Washington považoval globálne ohniská napätia za izolované požiare – jeden sa hasí tu, druhý sa monitoruje tam. Keď však USA začnú upriamovať pozornosť na nejaký požiar, Čínska komunistická strana (ČKS) opakovane podporuje protistranu zo zákulisia, často bez vyvolania viditeľnej jednotnej protiakcie. O tom som už písal. To neznamená, že Peking musí riadiť každú krízu. Zástupcovia protistrany ani nemusia byť proxy bábkami Pekingu; niekedy stačia oportunistické spojenectvá.

Takto vznikali nové a nové nevyriešené krízy, ktoré pohlcujú diplomatickú energiu, prinášajú konflikt do existujúcich spojenectiev a odďaľujú zameranie sa na hlavný zdroj. Pokiaľ tento chaos pretrvával, hlavný súboj – medzi slobodným svetom a ČKS – zostával v úzadí.

Venezuela pod vedením Madura sa stala učebnicovým príkladom. Za posledné desaťročie bol režim podporovaný desiatkami miliárd dolárov z čínskych pôžičiek krytých ropou a v roku 2025 posielal do Číny stovky tisíc barelov denne. Venezuele sa stala predsunutou operačnou základňou pre väčšinu oficiálnych nepriateľov Spojených štátov.

Irán tento model kopíruje. Dlhodobá strategická dohoda medzi Iránom a Ruskom obnovená v roku 2025 prehĺbila energetické toky a vojenskú spoluprácu, pričom pomohla Teheránu obchádzať sankcie. Avšak zároveň upriamila pozornosť USA na nestabilitu na Blízkom východe.

Národná bezpečnostná stratégia z roku 2025 už nezaobchádza s regiónmi ako s izolovanými jednotkami. Vníma ich ako súčasti jedného veľkého súboja veľmocí, pričom Čína je identifikovaná ako najväčšia hrozba. Rusko je považované za sekundárne, čím sa uvoľňuje strategická kapacita pre Áziu, zatiaľ čo západná pologuľa je explicitne uprednostňovaná pred „konkurentmi mimo západnej pologule“ s tým, že sa treba zameriavať na kontrolu migrácie, boj proti drogám a výstavbu infraštruktúry.

To pripomína modernizované oživenie logiky presadzovania práva na západnej pologuli – menšia tolerancia voči cudzím oporným bodom v oblasti Amerík, ktoré by mohli premeniť komerčnú prítomnosť na strategickú páku.

Rozloženie síl

Tu je možná hypotéza, ako spojiť jednotlivé body. Namiesto toho, aby sa Spojené štáty dnes priamo konfrontovali s Pekingom, môžu sa snažiť o postupnú izoláciu – môžu trpezlivo pracovať na odstránení periférie (menších spojencov Číny), odstránení ochranných bariér, rušivých faktorov a nepriamych výhod, kým sa zamerajú na ťažisko. Pracujú na odstránení dostatočného množstva centier na to, aby zmenili strategickú rovnicu a zároveň vracajú priemysel a dodávateľské reťazce späť domov alebo k spojencom.

Venezuela potvrdzuje túto logiku. Madurov režim nebol sebestačný. Kubánske spravodajské a bezpečnostné služby údajne pomáhali udržiavať vnútornú kontrolu v krajine výmenou za dotovanú ropu, čím sa podporovala havanská ekonomika uprostred uvalených embárg. Čínske pôžičky a dohody o dodávkach energie poskytovali finančnú rezervu. Spoločne s ďalšími zahraničnými podpornými sieťami to vytvorilo prebytok a odolnosť.

Odstránením Madura sa dôsledky prejavia kaskádovito. Havana stratí kľúčové záchranné lano. Ropný kanál, vďaka ktorému vie obchádzať sankcie, sa zužuje. Cudzie oporné body na západnej pologuli sa rozpúšťajú. Jedno centrum vypadne z hry a ostatné sa automaticky oslabujú.

Ak protesty v Iráne (v kombinácii s explicitnými varovaniami USA) urýchlia rozkol v Teheráne, vlny dopadov sa rozšíria aj mimo samotného Iránu. Zúži sa dôležitý energetický kanál, regionálne proxy centrum bude pod tlakom a ďalší trvalý zdroj odkláňania pozornosti USA sa stane menej spoľahlivým. Rusko bude mať zároveň menej dronov, ktoré môže použiť vo vojne na Ukrajine.

Na taktickej úrovni sa americký tlak čoraz viac zameriava na jednotlivé osoby a siete (network), než na abstrakcie. Namiesto odsúdzujúcich vyhlásení vo všeobecnej rovine, nastáva konkrétne vydávanie osôb, zabavovanie majetku a odhaľovanie spravodajských informácií. Trumpova rétorika voči Iránu zapadá do tohto vzorca: priamo spája represie na uliciach s geopolitickými dôsledkami pre miestny režim. Takto odstraňuje starú bariéru, ktorá umožňovala, aby domáca brutalita zostávala diplomaticky oddelená. Spoločným menovateľom je zúženie ekosystému nápomocnému pre Peking – znižovať počet centier, na ktoré by Peking mohol prenášať tlak alebo prostredníctvom ktorých by mohol dosahovať dielčie úspechy, zatiaľ čo pozornosť USA by zostávala stále mimo Číny.

Medzitým pokračujú dialógy medzi USA a Čínou, obchodné rokovania sa vlečú a summity prinášajú prázdne frázy, ktoré nie sú výsledkom obnovenej dôvery, ale slúžia ako taktické zdržiavanie na získanie času, kým sa okolité prostredie preusporiada.

Je dôležité poznamenať, že ČKS v oboch spomenutých prípadoch (ako aj v iránsko-izraelskej vojne v lete) preukázala, že v kritických situáciách, keď ide do tuhého, nestojí za svojimi spojencami a proxy zástupcami. To vysiela silný signál všetkým ostatným lídrom, ktorí podpísali s Čínou „večné partnerstvá“. Ak máme byť historicky úprimní, treba dodať, že aj Spojené štáty v minulosti viac ako raz alebo dvakrát opustili svojich spojencov. Zdá sa však, že aspoň terajšia administratíva má veľmi jasnú predstavu o tom, čo od spojencov očakáva, aby nimi aj naďalej zostali.

Riziká pri čistení hracej plochy

Aj keby bola táto stratégia reálna, nie je to žiadny všeliek. Môže spôsobiť to, že problémy rozptýlené po svete nahradí jedno koncentrované nebezpečenstvo.

Vynútenie riešenia môže tlak skôr koncentrovať, ako ho uvoľniť. Chronické krízy niekedy fungujú ako bezpečnostné ventily; ich odstránenie môže viesť k eskalácii, ktorá sa môže preniesť až na veľmoci. Zároveň nie všetci spojenci Washingtonu zdieľajú rovnakú hierarchiu hrozieb. Európski a latinskoamerickí partneri, ktorí varujú pred unilateralizmom, môžu odmietať ostrejšie konfrontácie, štiepenie koalícií a zvyšovanie výdavkov.

Protivníci sa prispôsobia. Je nepravdepodobné, že Peking bude pasívne sledovať, ako sa oslabujú jeho centrá a mechanizmy na odpútavanie pozornosti. Môžu sa zintenzívniť kybernetické operácie, ekonomický nátlak a vystúpiť nové body konfliktu. Predpoklad, že schopnosť Číny odpútavať pozornosť je obmedzená, sa môže ukázať ako nesprávny. Washington nemôže očakávať, že bude vždy kontrolovať tempo a iniciatívu.

A dôležitá je aj domáca stabilita. Takáto stratégia si vyžaduje vytrvalé dodržiavanie krokov. Ak sa tlak uplatňuje nerovnomerne, môže režimy skôr spevniť, ako rozbiť. Politické cykly, ako napríklad kongresové voľby v polovici volebného obdobia v roku 2026, by mohli jej realizáciu narušiť a priniesť horšie výsledky než status quo.

V neposlednom rade personalizácia znižuje nejednoznačnosť. Prekročenie neviditeľných hraníc môže rýchlo narušiť priestor na zmiernenie napätia, keďže režimy reagujú na existenciálny tlak nepredvídateľnými krokmi.

Kedy by sa to naplnilo?

Strategické zmeny sa prejavujú prostredníctvom vzorcov, nie vyhlásení. Ak je táto hypotéza správna, malo by sa objaviť niekoľko indikátorov.

Po prvé, postupnosť: tlak prichádza v určitej postupnosti a zameriava sa na ďalšie centrá, ktoré slúžia na odvádzanie americkej pozornosti alebo ako nepriame zdroje vplyvu Číny.

Po druhé, personalizácia: abstrakcie miznú, keď konkrétni lídri, finančníci a podporovatelia čelia osobnému tlaku – obvineniam, zabaveniu majetku alebo horším opatreniam.

Po tretie, získavanie času: dialóg medzi USA a Čínou pokračuje bez riešenia. Ústupky bez toho, aby sa zodpovedajúco znížil čínsky vplyv v periférii by signalizovali uspokojenie, nie pokračovanie stratégie.

Po štvrté, klesajúca tolerancia k nestabilite: ak sa akcia považuje za nutnú, má prednosť pred pokojom. V opačnom prípade americký tlak na spojencov a nepriateľov bude rásť a smerovať k rýchlej deeskalácii situácie namiesto nekonečného konfliktu. V tomto duchu by malo prísť menej nových vedľajších udalostí, menšia chuť otvárať nové bojiská a nastať zúženie zamerania Spojených štátov na Čínu.

Toto bol pokus porozumieť logike a vysvetliť nedávne americké kroky – a riziká, ktoré táto stratégia so sebou taktiež prináša. Nie je to argument za ani proti týmto krokom. Nadchádzajúce týždne a mesiace môžu byť naozaj veľmi zaujímavé.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory The Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK