Názory

Venezuela, Irán a odrezávanie Číny od spojencov: americká stratégia nie je výsledkom statusov na sociálnych sieťach (Komentár)

3. januára Spojené štáty urobili vo Venezuele niečo, čo v modernej ére takmer nevidíme: silou odstavili miestneho úradujúceho vodcu od moci – priamo a rozhodne.

Americké sily uskutočnili operáciu Absolútne odhodlanie (Absolute Resolve) – starostlivo naplánovaný zásah, pri ktorom zajali venezuelského vodcu Nicolása Madura a jeho manželku. Previezli ich na palubu vrtuľníkovej výsadkovej lode USS Iwo Jima a následne do New Yorku pred federálny súd na Manhattane. Sú obvinení okrem iného z narkoterorizmu, sprisahania za účelom pašovania kokaínu a obchodovania so zbraňami.

Medzinárodná verejnosť sa rýchlo rozdelila. Peking označil operáciu za šokujúcu a za otvorené použitie sily proti suverénnemu štátu, pričom obvinil Washington, že sa správa ako „svetový sudca“.

V úplne inej časti sveta – v tisíce kilometrov vzdialenom Iráne – vstúpili celonárodné protesty vyvolané hyperinfláciou, kolapsom meny a ekonomickou beznádejou do tretieho týždňa. Ľudskoprávne organizácie hlásili stovky mŕtvych protestujúcich a viac ako desaťtisíc zatknutých. Bezpečnostné sily stupňovali zákroky použitím smrtiacich zbraní a hromadným zatýkaním, pričom súdnictvo vyzvalo k „urýchleným procesom“. 8. januára navyše nastal takmer celoštátny výpadok internetu, čo výrazne sťažilo koordináciu a podávanie správ medzi demonštrantmi.

Ajatolláh Alí Chameneí protestujúcich nazval „vandalmi a sabotérmi“ konajúcimi na pokyn zahraničných mocností, a vyhlásil, že režim neustúpi.

V tejto situácii vydal americký prezident Trump nezvyčajne explicitné varovanie. Verejne vyhlásil, že ak iránske bezpečnostné sily budú násilne zabíjať pokojných demonštrantov, Spojené štáty im prídu na pomoc. Objavili sa správy, že americký útok mal prebehnúť 15. januára, no na poslednú chvíľu ho odložili.

Stratégia v reálnom svete

Operácie ako Absolútne odhodlanie nevznikajú z polnočných statusov na sociálnych sieťach ani z impulzívnych rozhodnutí. Sú vyvrcholením viacvrstvovej prípravy: spravodajských sietí budovaných celé roky, právnych podkladov vrátane starších obvinení udržiavaných v platnosti, medziagentúrnej synchronizácie a rozsiahleho plánovania krízových scenárov.

Rovnaká logika – len v inej forme – sa vzťahuje aj na Trumpovo varovanie Iránu. Spájanie vnútornej brutality režimu s možnosťou vonkajšej intervencie nie je len ľahkovážna rétorika. Keď sa raz takéto slová vyslovia, zužujú manévrovací priestor, zvyšujú riziko a vytvárajú očakávania, ktoré je ťažké zvrátiť. História neraz ukázala, aká je cena toho, keď americkí prezidenti stanovia červené čiary, no nedokážu ich presadiť.

Uvedomiť si, že tieto kroky nie sú impulzívne, neznamená veriť, že všetko je centrálne naplánované. Realistická stratégia sa rodí v priesečníku medzi chaosom a vopred pripraveným plánom. Vlády a dokonca ani deep state (štátna byrokracia) nemôžu kontrolovať všetko. Môžu však vytvoriť v súlade so strategickými cieľmi nástroje, ktoré čakajú, kým sa naskytne príležitosť, či už prostredníctvom ekonomického kolapsu, politických nepokojov alebo náhlych zmien v usporiadaní. Rozhodnutia sa kryštalizujú práve tam, kde sa dlhodobá príprava stretáva s príležitosťou, ktorá sa už nemusí zopakovať.

Posun v čítaní šachovnice

Washington roky považoval globálne ohniská napätia za izolované požiare – jeden sa hasí tu, druhý sa monitoruje tam. Keď však USA začnú upriamovať pozornosť na nejaký požiar, Čínska komunistická strana (ČKS) opakovane podporuje protistranu zo zákulisia, často bez vyvolania viditeľnej jednotnej protiakcie. O tom som už písal. To neznamená, že Peking musí riadiť každú krízu. Zástupcovia protistrany ani nemusia byť proxy bábkami Pekingu; niekedy stačia oportunistické spojenectvá.

Takto vznikali nové nevyriešené krízy, ktoré pohlcujú diplomatickú energiu, prinášajú konflikt do existujúcich spojenectiev a odďaľujú zameranie na hlavný zdroj problému. Pokiaľ tento chaos pretrvával, hlavný súboj – medzi slobodným svetom a ČKS – zostával v úzadí.

Venezuela pod vedením Madura bola učebnicovým príkladom. Za posledné desaťročie dostal režim desiatky miliárd dolárov vo forme čínskych pôžičiek krytých ropou a v roku 2025 posielal do Číny stovky tisíc barelov denne. Venezuela sa tak stala predsunutou operačnou základňou pre väčšinu oficiálnych nepriateľov Spojených štátov.

Irán tento model kopíruje. Strategická dohoda medzi Iránom a Ruskom z roku 2025 upevnila ich vojenskú spoluprácu, posilnila energetický obchod a pomohla Teheránu obchádzať sankcie. Zároveň však upriamila pozornosť USA na nestabilitu na Blízkom východe.

Národná bezpečnostná stratégia z roku 2025 už nezaobchádza s regiónmi ako s izolovanými jednotkami. Vníma ich ako súčasti jedného veľkého súboja veľmocí, pričom Čínu identifikuje ako najväčšiu hrozbu. Rusko považuje za sekundárne, čím uvoľňuje strategickú kapacitu pre Áziu. Západná pologuľa má prioritu pred „konkurentmi zvonku“ – stratégia sa zameriava na kontrolu migrácie, boj proti drogám a budovanie infraštruktúry.

To pripomína modernizované oživenie logiky presadzovania práva na americkom kontinente – menšiu toleranciu voči cudzím oporným bodom v oblasti Amerík, ktoré by mohli premeniť komerčnú prítomnosť na strategickú páku.

Rozloženie síl

Tu je možná hypotéza: namiesto priamej konfrontácie s Pekingom sa Spojené štáty snažia o jeho postupnú izoláciu. Trpezlivo pracujú na odstránení „periférie“ (menších spojencov Číny), odstránení ochranných bariér, rušivých faktorov a nepriamych výhod, kým sa zamerajú na ťažisko. Pracujú na odstránení dostatočného množstva centier na to, aby zmenili strategickú rovnicu, a zároveň vracajú priemysel a dodávateľské reťazce späť domov alebo k spojencom.

Venezuela potvrdzuje túto logiku. Madurov režim nebol sebestačný. Kubánske spravodajské a bezpečnostné služby mu údajne pomáhali udržiavať kontrolu výmenou za dotovanú ropu, čo pomáhalo Havane prežívať uprostred uvalených embárg. Čínske pôžičky a dohody o dodávkach energie poskytovali finančnú rezervu. Spoločne s ďalšími zahraničnými podpornými sieťami to vytváralo prebytok a odolnosť.

Dôsledky odstránenia Madura sa prejavia kaskádovito. Havana stratí kľúčové záchranné lano a topný kanál na obchádzanie sankcií sa zúži. Cudzie oporné body na západnej pologuli sa rozplynú. Keď vypadne z hry jedno centrum, ostatné sa automaticky oslabia.

Ak protesty v Iráne (v kombinácii s varovaním USA) urýchlia rozkol v Teheráne, vlna dôsledkov sa rozšíri aj mimo Iránu. Zúži sa dôležitý energetický kanál, regionálne proxy centrum bude pod tlakom a ďalší trvalý zdroj odkláňania pozornosti USA sa stane menej spoľahlivým. Rusko bude mať zároveň menej dronov, ktoré môže použiť vo vojne na Ukrajine.

Na taktickej úrovni sa americký tlak čoraz viac zameriava na konkrétne osoby a siete namiesto abstrakcií. Namiesto odsudzujúcich vyhlásení vo všeobecnej rovine dochádza ku konkrétnemu vydávaniu osôb, zabavovaniu majetku a odhaľovaniu spravodajských informácií. Trumpova rétorika voči Iránu zapadá do tohto vzorca: priamo spája represie v uliciach s geopolitickými dôsledkami pre miestny režim. Takto odstraňuje starú bariéru, ktorá umožňovala, aby domáca brutalita zostávala diplomaticky oddelená. Spoločným menovateľom je oslabovanie čínskeho vplyvu – likvidácia prostredia, ktoré Pekingu vyhovuje. Cieľom je zobrať mu spojencov, cez ktorých doteraz odpútaval pozornosť USA a v tichosti si budoval vlastné siete.

Medzitým pokračujú dialógy medzi USA a Čínou, obchodné rokovania sa vlečú a na samitoch znejú prázdne frázy, ktoré nie sú výsledkom obnovenej dôvery, ale slúžia ako taktické zdržiavanie na získanie času, kým sa okolité prostredie preusporiada.

Je dôležité poznamenať, že ČKS v oboch spomenutých prípadoch (a aj v iránsko-izraelskej vojne v lete) preukázala, že v kritických situáciách, keď ide do tuhého, nestojí za svojimi spojencami a proxy zástupcami. To vysiela silný signál všetkým ostatným lídrom, ktorí podpísali s Čínou „večné partnerstvá“. Ak máme byť historicky presní, treba dodať, že aj Spojené štáty v minulosti viac ako raz alebo dvakrát opustili svojich spojencov. Zdá sa však, že aspoň terajšia administratíva má jasnú predstavu o tom, čo od spojencov očakáva, aby nimi aj naďalej zostali.

Riziká pri čistení hracej plochy

Aj keby bola stratégia reálna, nie je to žiadny všeliek. Môže spôsobiť to, že problémy rozptýlené po svete nahradí jedno koncentrované nebezpečenstvo.

Vynútenie riešenia môže tlak skôr koncentrovať, ako ho uvoľniť. Chronické krízy niekedy fungujú ako bezpečnostné ventily; ich odstránenie môže viesť k eskalácii, ktorá sa môže preniesť až na veľmoci. Zároveň nie všetci spojenci Washingtonu zdieľajú rovnakú hierarchiu hrozieb. Európski a latinskoamerickí partneri, ktorí varujú pred unilateralizmom, môžu odmietať ostrejšie konfrontácie, štiepenie koalícií a zvyšovanie výdavkov.

Protivníci sa prispôsobia. Je nepravdepodobné, že Peking bude pasívne sledovať, ako sa oslabujú jeho centrá a mechanizmy na odpútavanie pozornosti. Môžu sa zintenzívniť kybernetické operácie, ekonomický nátlak a vyrásť nové body konfliktu. Predpoklad, že schopnosť Číny odpútavať pozornosť je obmedzená, sa môže ukázať ako nesprávny. Washington nemôže očakávať, že bude vždy kontrolovať tempo a iniciatívu.

Dôležitá bude aj domáca stabilita. Takáto stratégia si vyžaduje vytrvalé dodržiavanie krokov. Ak sa tlak uplatňuje nerovnomerne, môže režimy skôr spevniť, ako rozbiť. Politické cykly, ako napríklad voľby do Kongresu USA v polovici volebného obdobia v roku 2026, by mohli jej realizáciu narušiť a priniesť horšie výsledky než status quo.

Tlak na konkrétnych lídrov vnáša do hry jasno. Pri prekročení únosnej miery však môže narušiť priestor na zmiernenie napätia, pričom režimy na existenciálny tlak často reagujú nepredvídateľnými krokmi.

Kedy by sa stratégia naplnila?

Strategické zmeny spoznáme podľa vzorcov, nie podľa vyhlásení. Ak je táto hypotéza správna, malo by sa objaviť niekoľko indikátorov.

Po prvé, postupnosť: tlak prichádza v určitej postupnosti a zameriava sa na ďalšie centrá, ktoré slúžia na odvádzanie americkej pozornosti alebo ako nepriame zdroje vplyvu Číny.

Po druhé, personalizácia: abstrakcie miznú, keď konkrétni lídri, finančníci a podporovatelia musia odolávať osobnému tlaku – obvineniam, zabaveniu majetku alebo horším opatreniam.

Po tretie, získavanie času: dialóg medzi USA a Čínou pokračuje bez riešenia. Ústupky bez toho, aby sa zodpovedajúco znížil čínsky vplyv v periférii by signalizovali uspokojenie, nie pokračovanie stratégie.

Po štvrté, nižšia tolerancia k nestabilite: ak sa akcia považuje za nutnú, má prednosť pred pokojom. V opačnom prípade americký tlak na spojencov a nepriateľov bude rásť a smerovať k rýchlej deeskalácii situácie namiesto nekonečného konfliktu. Takto by malo zriedkavejšie dochádzať k novým vedľajším udalostiam, menšej chuti začínať nové boje a zúžilo by sa zameranie Spojených štátov na Čínu.

Článok je pokusom porozumieť logike nedávnych amerických krokov – a menovať riziká, ktoré táto stratégia so sebou prináša. Nie je argumentom za ani proti týmto krokom. Nadchádzajúce týždne a mesiace môžu byť ešte veľmi zaujímavé.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory The Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK