Inšpirácie

Neviditeľný pôvab: zdvorilosť a láskavosť sú zdrojom radosti

Jednoduché „prosím“ a „ďakujem“ otvárajú dvere k niečomu väčšiemu.

Keď som náhodne listoval v knihe Spoločenské spôsoby v meste a na vidieku (Town & Country Social Graces), zbierke esejí rôznych autorov z roku 2002 o „správnom správaní bez strojenosti“, narazil som na jeden z posledných príspevkov v knihe, Neviditeľný pôvab (Invisible Grace) od Owena Edwardsa. Autor spája zdvorilosť s láskavosťou, z ktorej pramení určitý pôvab a krása ľudského ducha.

Príručky ako napr. „Social Graces“ už dlho priťahujú amerických čitateľov. V mladosti George Washington prepisoval a potom uplatňoval v praxi „110 pravidiel zdvorilosti a slušného správania“, zoznam výrokov, ktoré zostavili francúzski jezuiti a ktoré boli neskôr preložené do angličtiny a v jeho dobe boli veľmi populárne.

Príručky o správaní, oblečení a zvykoch z polovice 19. storočia, ako napríklad Kniha etikety pre dámy (The Ladies’ Book of Etiquette) a Kniha etikety pre pánov (The Gentlemen’s Book of Etiquette), boli vysoko cenené, dobre sa predávali a sú dostupné dodnes. Nasledovalo mnoho ďalších príručiek o správaní, z ktorých najvplyvnejšia bola pravdepodobne kniha Emily Postovej Etiketa (Etiquette) z roku 1922.

Filozofia, ktorá stojí za každou dobrou knihou o etikete, zostáva rovnaká. Vo filme Blast from the Past to jedna z postáv, Troy, pekne zhrnie: „Myslel som si, že „gentleman“ je niekto, kto vlastní kone. Ale ukázalo sa, že krátka a jednoduchá definícia dámy alebo gentlemana je v skutočnosti to, že sa vždy snaží, aby sa ľudia v jeho okolí cítili čo najpohodlnejšie.“

Správanie robí človeka

Myšlienka a význam výroku „Nerob druhým to, čo nechceš, aby iní robili tebe,“ sa objavuje nielen v Biblii, ale aj v kultúrach po celom svete. Toto príslovie, ktoré sa stalo akousi frázou, je základom všetkých skutočných pravidiel etikety. Keď ho začneme uplatňovať v praxi, uvedie nás do inej sféry – sféry láskavosti.

Nedávno mi jedna kamarátka rozprávala o pastorovi, prisťahovalcovi z Južnej Kórey, ktorý viedol jeden z jej zborov. V kultúre, kde dochádza k zániku zdvorilosti, tento muž vynikal svojím zdvorilým správaním voči všetkým. Navyše, ako zistila moja kamarátka a mnohí ďalší, tieto dobré spôsoby boli len bránou do srdca a mysle jedného z najláskavejších mužov, akých kedy stretli. Jeho správanie nebolo len fasádou, bola to skutočná dobrota.

V biblickom príbehu o milosrdnom Samaritánovi nachádzame ďalší príklad dobroty, ktorá vyplýva z tejto kombinácie slušného správania, priateľskosti a štedrosti. Samaritán narazí na cudzinca ležiaceho na okraji cesty, polomŕtveho po tom, čo ho napadli zlodeji. Podobne ako cestujúci pred ním, aj Samaritán mohol prejsť cez cestu a pokračovať ďalej, ale namiesto toho ošetril mužove rany, odviezol ho do hostinca a zaplatil za jeho ubytovanie a stravu, kým sa nezotavil.

Z tohto spojenia zdvorilosti a ohľaduplnosti pramení neviditeľný pôvab: radosť.

Experiment, ktorý si môžete vyskúšať sami

V literatúre napríklad nájdeme jeden z najpozoruhodnejších príkladov tohto javu na konci diela „Vianočná pieseň“. V ňom sa znovuzrodený Ebenezer Scrooge, veľmi dobre vedomý si svojho hrubého a zlomyseľného správania voči ostatným, teší zo svojej duchovnej premeny: „Som ľahký ako pierko, šťastný ako anjel, veselý ako školák.“

Tu je ďalší príklad, tentoraz zo skutočného života. V polovici júna som cestoval na juh, aby som sa zúčastnil pohrebu svojho svokra, muža a priateľa, ktorého som poznal 30 rokov. V noci pred pohrebom, keď som čakal na začiatok večernej rozlúčky, som náhodou stretol administratívnu pracovníčku pohrebného ústavu. Táto žena v tridsiatke bola nesmierne zdvorilá a jej správanie a tvár na mňa pôsobili veľmi príjemne. Napadlo mi, že ona je presne niekým, koho sa spýtam na radosť. Po tom, čo som jej stručne vysvetlil svoj spisovateľský projekt, sadli sme si a spýtal som sa jej, akú radosť, a či vôbec, jej prináša jej práca.

Dlho premýšľala a potom povedala: „Túto prácu vnímam ako poslanie pomáhať ľuďom v jednej z najťažších situácií, s ktorými sa všetci stretávame. Je to ťažká a náročná práca, ale prináša radosť z vedomia, že ste niekomu pomohli v ťažkej situácii, ako ste len mohli.“ Znova sa na chvíľu zamyslela a potom dodala: „Môžete byť radostní, ale nemusíte byť nutne šťastní.“

Bola to odpoveď, akú by si snáď prial každý, kto píše. Rešpekt k druhým, láskavosť a služba: to sú ingrediencie tej neviditeľnej sily, ktorú nazývame radosť.

Túto tézu si môže vyskúšať a potvrdiť každý. Spomeňte si na ľudí, ktorých dobre poznáte a ktorí sa zdajú byť viac zameraní na ostatných ako na seba samých, ktorí sa správajú ohľaduplne k tým, ktorých stretnú len na chvíľu, ako aj k tým, ktorých milujú celý život. Možno sú niekedy nešťastní, možno smútia nad veľkou stratou alebo sa hnevajú nad nezaslúženou výčitkou, ale to sú prechodné mraky, nálady vyvolané okolnosťami.

Rovnako ako u spomínanej mladej ženy, aj v týchto ľuďoch nachádzame čaro radosti.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK