Dostojevskij vyvrátil socializmus 50 rokov pred ruskou revolúciou
Veľký ruský spisovateľ si v románe „Zločin a trest“ z roku 1866 uctil dar života a zároveň poukázal na fatálny omyl socializmu.
Popravčia čata namierila zbrane na väzňov, ktorí ako zamrznutí nehybne stáli uprostred ruskej zimnej krajiny. Krátko predtým si museli obliecť biele košele odsúdencov a pobozkať kríž. Potom ich na jednom z petrohradských námestí po troch priviazali k stĺpu.
To bol koniec. Aké myšlienky museli väzňom v tom okamihu víriť hlavou? Jeden z nich, Fiodor Dostojevskij, odhaľuje, čo mu preblesklo mysľou, keď veril, že sa nachádza na sklonku života. V liste bratovi píše:
„Zostávala mi už len minúta života. Spomenul som si na teba, brat môj, a na všetko tvoje; v tej poslednej chvíli si bol v mojej mysli len ty, ty sám, a až vtedy som si uvedomil, ako veľmi ťa milujem, drahý môj brat!“
Tesne predtým, ako mali Dostojevského odviesť k stĺpu, stráže zrazu oznámili, že Jeho cisárske veličenstvo cár Mikuláš I. odsúdencom udeľuje milosť a ušetrí ich životy.
Možno to bol krutý žart, akási forma trestu, ktorá mala väzňov donútiť, aby prehodnotili svoje životy, ktoré takmer stratili. Namiesto smrti ich poslali na štyri roky do vyhnanstva na Sibír.
Dostojevskij si toto varovanie vzal k srdcu: jeho život i presvedčenie sa po tejto skúsenosti nezvratne zmenili. V liste bratovi už badať začiatok tejto premeny: „Nikdy predtým vo mne nepracovala taká zdravá hojnosť duchovného života ako teraz.“
Dar života, ktorý si začal uvedomovať s ohromujúcou jasnosťou a intenzitou po tom, ako bol takmer popravený, z neho žiaril s takmer vizionárskym svetlom:
„Keď sa obzriem za minulosťou a pomyslím si, koľko času som premárnil nadarmo, koľko času som stratil v ilúziách, v omyloch, v lenivosti a nevedomosti o tom, ako žiť, ako som si nevážil čas, ako často som hrešil proti svojmu srdcu a duši – srdce mi krváca. Život je dar, život je šťastie, každá minúta mohla byť večnosťou šťastia… Teraz, keď mením svoj život, znovuzroďujem sa v novej podobe.“
Dostojevskij skutočne potreboval „novú podobu“. Dôvodom, prečo bol takmer popravený a následne odsúdený do vyhnanstva, bolo jeho členstvo v krúžku Petraševského – klube intelektuálov diskutujúcich o utopickom socializme. V rámci krúžku si zriadili tajnú revolučnú a teroristickú skupinu, ktorá bola odhodlaná túto „utópiu“ presadiť aj násilím.
Rusko bolo v Dostojevského časoch zrelé na radikálnu politiku. Aj on, podobne ako mnoho mladých mužov v tom čase, podľahol opojeniu novými „pokrokovými“ myšlienkami, predovšetkým socializmom. Počas sibírskeho vyhnanstva však začal tieto myšlienky zo seba striasať ako strom suché lístie.
Deň, keď Dostojevskij hľadel do hlavní popravčej čaty a očakával smrť, preniká aj do jeho literatúry vrátane románu „Zločin a trest“ z roku 1866.
V románe sa mladý študent Raskoľnikov, ktorý prijal pokrokové a nihilistické myšlienky, rozhodne zavraždiť starú úžerníčku. Ako kráča, aby spáchal zločin, zaoberá sa všakovakými zdanlivo bezvýznamnými detailmi:
„Keď išiel okolo Jusupovho sadu, až veľmi bol zaujatý myšlienkou zriadenia vysokých vodometov a toho, ako pekne by osviežovali vzduch na všetkých námestiach… Tu ho naraz zaujala otázka, prečo práve vo všetkých veľkých mestách človek nie azda z púhej nutnosti, ale akosi obzvlášte naklonený je bývať v takých častiach mesta, kde nieto ani sadov, ani vodometov, kde je špina a smrad a všelijaká ohavnosť.“
Raskoľnikovovo pozorovanie psychológie odsúdenca nepochybne odráža Dostojevského vlastnú skúsenosť. Môže sa zdať paradoxné, že človek, ktorý má byť zavraždený (alebo sám plánuje vraždu), myslí na čokoľvek iné a nie na vlastnú situáciu, no nie je ťažké si predstaviť, že v posledných sekundách života sa všetko stáva dôležitým, všetko je hodné povšimnutia. Myseľ sa upína na čokoľvek, odmietajúc prijať blížiacu sa realitu. Alebo zrazu získa hlbšie pochopenie významu všetkého – práve vo chvíli, keď sa to vytráca.
Dostojevského zážitky z mladosti vplývajú na „Zločin a trest“ oveľa hlbšie než len zmienkou o epizóde z popraviska.
Po tom, ako sa zázrakom vyhol zastreleniu a prešiel sibírskym vyhnanstvom, sa Dostojevskij zásadne zmenil. Z muža ochotného použiť násilie na dosiahnutie socialistickej utópie sa stal človek, ktorý socializmus zásadne odmietal.
V knihe „Zločin a trest“, napísanej pätnásť rokov po návrate zo Sibíri, viacerými spôsobmi vyvracal socialistické myšlienky. Román je filozofickým súbojom medzi novými ideológiami (nihilizmus, socializmus a utilitarizmus) a tradičným pohľadom na svet, založeným na kresťanskej etike a túžbe zachovať tradície.
Jedna z najvýraznejších a najvýrečnejších kritík socialistického omylu pochádza od Raskoľnikovovho priateľa Razumichina, ktorého meno naznačuje „rozum“ alebo „inteligenciu“. Stojí za to citovať ho obšírnejšie:
„Známa je ich [socialistov] mienka: zločin je protest proti nenormálnosti sociálneho zriadenia – len to a nič viac, nijaké iné príčiny sa nepripúšťajú… Všetko je u nich ‚vplyv prostredia‘ a nič iné. Ich obľúbená fráza! Z toho priamo vyplýva, že ak bude spoločnosť normálne usporiadaná, všetka zločinnosť okamžite prestane, pretože už nebude proti čomu protestovať a všetci sa v jedinom okamihu stanú spravodlivými.
Ľudská prirodzenosť sa vôbec neberie do úvahy, je vylúčená, akoby neexistovala! Neuznávajú, že ľudstvo sa vyvíja historickým, živým procesom, a až týmto vývojom sa može stať normálnou spoločnosťou. Namiesto toho veria, že spoločenský systém, zrodený v nejakej matematickej hlave, dokáže naraz usporiadať celé ľudstvo a učiniť ho spravodlivým a bez hriechu – rýchlejšie než akýkoľvek živý proces!
Preto inštinktívne nemajú radi históriu: „Vraj sú v nej iba ohavnosti a hlúposti!“ Preto nemajú radi živý proces života: nepotrebujú vraj živú dušu! Živá duša potrebuje život, nepodrobuje sa pravidlám mechaniky, živá duša je podozrivá, je spiatočnícka! Ale oni chcú niečo, čo aj keď smeruje k smrti, čo aj keď raz umrie, už teraz to nie je živé, nemá to žiadnu vôľu, je poddané a nevzbúri sa.
A výsledkom je, že všetko zredukovali na stavanie múrov a plánovanie izieb a chodieb vo falanstére [falanstéra – budova, v ktorej žila utopická komunita]. Falanstéra je hotová, ale ľudská prirodzenosť ešte nie je na falanstéru pripravená!“
Razumichin zhrnie a následne zničí základný socialistický princíp: že ľudia sú v konečnom dôsledku len materiálne stroje, ktoré možno správnym systémom a vplyvmi prostredia naprogramovať tak, aby sa správali usporiadane a prospešne.
Podľa socialistov spočíva koreň problémov vo svete v nespravodlivom spoločenskom systéme. Opravte systém – a opravíte problémy. Tento systém si však vyžaduje zbúranie starých štruktúr spoločnosti, ktoré sú vraj inherentne nespravodlivé a utláčajúce. S odstránenými starými spôsobmi a zavedením nových vedeckých sociálnych systémov sa život stane šťastným, spravodlivým a prosperujúcim.
Razumichin však poukazuje na jeden prehliadaný detail: ozubené koleso v tomto spoločenskom stroji, ktoré doň nezapadá. Je ním ľudská duša – niečo, čo nemožno naprogramovať ako stroj, niečo, čo zostáva slobodné, a preto nepredvídateľné. Táto sila, viac než akékoľvek prostredie, určuje výsledky našich životov a osud celých národov.
Alexandr Solženicyn, ďalší veľký ruský spisovateľ, ktorý zažil realitu socialistických ideológií na vlastnej koži, napísal: „Čiara oddeľujúca dobro a zlo prechádza srdcom každého človeka.“
Sú teda ľudské činy výsledkom prostredia alebo slobodnej vôle? Vychádza nespravodlivosť z chyby vo vedeckom výpočte alebo z hriechu? Záleží na systéme alebo na duši? Tak ako každé veľké literárne dielo, aj „Zločin a trest“ zápasí s týmito zásadnými otázkami.
Jeden z najsilnejších Dostojevského argumentov proti socialistickej doktríne nie je ani tak argument, ako skôr zážitok. Je ním Raskoľnikovova skúsenosť pred, počas a po vražde. Raskoľnikov vraždu ospravedlňuje ako odstránenie zbytočného jednotlivca, ktorý bráni vytvoreniu „správneho“ spoločenského systému.
V priebehu napätej psychologickej drámy a zároveň duchovného eposu Raskoľnikov zápasí so silami, ktoré nemožno vysvetliť materialistickým socialistickým pohľadom na svet – silami, ktoré žiadny systém ani ideológia nedokáže ovládnuť: vinou, ľútosťou, sebaobetovaním, súdom, odpustením a láskou. Nie je to tak, že by ho niekto intelektuálne presvedčil o existencii týchto vecí – ony jednoducho sú, jestvujú v celej svojej tajuplnej sláve. „Život vstúpil na miesto teórie,“ píše Dostojevskij.
Keď dočítate „Zločin a trest“, v najhlbšom vnútri spoznáte, že ľudia nie sú stroje, že existuje duša, slobodná vôľa, zodpovednosť a s ňou aj možnosť skutočného smútku a skutočnej radosti – radosti, ktorú žiadny “systém” nemôže umelo vytvoriť.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Váš názor nám pomôže tvoriť lepší obsah. Ako sa vám páčil tento článok?