Komunistické korene extrémistickej skupiny Antifa (Komentár)
Extrémistická anarchisticko-komunistická skupina Antifa sa dostala na titulky novín, potom čo americký prezident Donald Trump oznámil, že ju označí za teroristickú organizáciu.
Antifa bola pôvodne súčasťou frontových operácií Sovietskeho zväzu, ktorých cieľom bolo zavedenie komunistickej diktatúry v Nemecku, pričom sa snažila označiť všetky konkurenčné strany za „fašistické“.
Ako uvádza nemecká brožúra „80 rokov antifašistickej akcie“ od Bernda Langera, vydaná Združením na podporu antifašistickej kultúry, korene Antify možno vysledovať k „jednotnému frontu“ Komunistickej internacionály (Kominterny) Sovietskeho zväzu počas Tretieho svetového kongresu v Moskve v júni a júli 1921. Langer je bývalým členom Autonome Antifa, kedysi jednej z najväčších antifašistických organizácií v Nemecku, ktorá sa rozpadla v roku 2004.
Podľa „Čiernej knihy komunizmu“, vydanej Harvard University Press, patril Sovietsky zväz k najnásilnejším diktatúram na svete – zabil približne 20 miliónov ľudí. Patrí mu druhé miesto hneď za Čínskou komunistickou stranou pod vedením Mao Ce-tunga, ktorá zabila odhadom 65 miliónov ľudí.
Myšlienka stratégie jednotného frontu spočívala v spojení ľavicových organizácií s cieľom vyvolať komunistickú revolúciu. Sovieti verili, že po ruskej revolúcii v roku 1917 sa komunizmus ďalej rozšíri do Nemecka, keďže Nemecko malo druhú najväčšiu komunistickú stranu na svete – KPD (Komunistická strana Nemecka).
Tento plán sa začal formovať na Štvrtom svetovom kongrese Kominterny v roku 1922. Moskva pre svoju stratégiu jednotnej fronty vytvorila slogan „Čelom k masám“ a snažila sa spojiť rôzne komunistické a robotnícke strany Nemecka pod jednotným ideologickým rámcom, ktorý by ovládala.
„Jednotný front“ teda neznamenal rovnocennú spoluprácu medzi rôznymi organizáciami, ale ovládnutie robotníckeho hnutia komunistami,“ píše Langer.
Benito Mussolini, marxista a socialista, ktorého v roku 1914 vylúčili z Talianskej socialistickej strany kvôli podpore prvej svetovej vojny, neskôr založil fašistické hnutie ako svoju vlastnú politickú stranu. K moci sa dostal prostredníctvom „Pochodu na Rím“ v októbri 1922.
V Nemecku sa Adolf Hitler v roku 1921 stal vodcom Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nacistická strana) a v roku 1923 sa pokúsil o prevrat.
KPD sa rozhodla využiť vlajku antifašizmu na vytvorenie hnutia. Langer však poznamenáva, že pre KPD neboli pojmy „fašizmus“ a „antifašizmus“ zreteľne definované a termín „fašizmus“ slúžil iba ako rétorika, ktorá mala podporiť ich agresívnu opozíciu.
Komunistický aj fašistický systém sa zakladali na kolektivizme a štátom plánovanej ekonomike. Oba navrhovali modely, v ktorých bol jednotlivec pod silnou kontrolou mocného štátu, pričom oba boli zodpovedné za rozsiahle zverstvá a genocídu.
Výročná správa nemeckej domácej spravodajskej služby, Spolkového úradu na ochranu ústavy (BfV), z roku 2016 konštatuje to isté: Z pohľadu „ľavicových extrémistov“ označenie „fašizmus“, ako ho presadzuje Antifa, sa často nevzťahuje k skutočnému fašizmu, ale ide len o nálepku prisudzovanú „kapitalizmu“.
Zatiaľ čo ľavicoví extrémisti tvrdia, že bojujú proti „fašizmu“, keď útočia na iné skupiny, správa uvádza, že termín „fašizmus“ má v rámci extrémne ľavicovej ideológie dvojaký význam a označuje „boj proti kapitalistickému systému“.
To podľa Langera platilo od začiatku. Pre komunistov v Nemecku znamenal „antifašizmus“ to isté čo „antikapitalizmus“. Dodal, že tieto nálepky slúžili len ako „bojové pojmy“ v rámci „politického slovníka“.
V popise Antify na webovej stránke BfV sa uvádza, že organizácia stále zastáva rovnakú základnú definíciu kapitalizmu ako „fašizmu“.
„(Antifa) tvrdí, že kapitalistický štát fašizmus produkuje alebo ho prinajmenšom toleruje. Preto je antifašizmus zameraný nielen proti skutočným alebo údajným pravicovým extrémistom, ale vždy aj proti štátu a jeho predstaviteľom, najmä proti príslušníkom bezpečnostných orgánov,“ uvádza BfV.
Langer poznamenáva, že z historického hľadiska tým, že komunistické hnutie označilo svoje antikapitalistické záujmy ako „antifašizmus“, mohla KPD použiť túto rétoriku na označenie všetkých ostatných politických strán za fašistické. „Podľa tohto princípu boli ostatné strany oponujúce KPD fašistické, najmä SPD [Sociálnodemokratická strana Nemecka],“ povedal.
Dnes by sa to dalo považovať za paradoxné – skupina, na ktorú sa komunistickí „antifašisti“ zamerali so svojou novou nálepkou „fašizmu“ najviac, boli sociálni demokrati.
23. augusta 1923 sa v Moskve konalo tajné stretnutie Politbyra Komunistickej strany Ruska a podľa Langera „sa všetci dôležití predstavitelia vyslovili za ozbrojené povstanie v Nemecku“.
Na čele tejto výzva stála nemecká komunistická strana KPD, ktorá spustila hnutie pod hlavičkou Jednotnej frontovej akcie, pričom svoje ozbrojené „antifašistické“ krídlo označila názvom Antifaschistische Aktion („Antifašistická akcia“), ktorý Antifa v Nemecku používa dodnes a od ktorého sú odvodené organizácie Antifa v iných krajinách.
V tom čase sa na svetovej scéne začal presadzovať Hitler a jeho nacistická strana, ktorá na politické násilie a zastrašovanie využívala podobnú skupinu ako Antifaschistische Aktion, tzv. „hnedé košele“.
Antifaschistische Aktion medzitým začala priťahovať niektorých členov, ktorí sa stavali proti nástupu skutočného fašizmu v Nemecku a ktorí sa nehlásili k väzbám organizácie na Sovietsky zväz, alebo o týchto väzbách ani nevedeli.
Násilie, ktoré Antifaschistische Aktion vyvolávala, však malo do veľkej miery opačný efekt. Pokračujúca taktika agresivity a zastrašovania všetkých súperiacich systémov, ktorou sa hnutie Antifa vydalo, priviedla mnohých ľudí na opačnú stranu – smerom k fašizmu.
„Násilná revolučná rétorika komunistov, ktorá sľubovala zničenie kapitalizmu a vytvorenie Sovietskeho Nemecka, desila strednú triedu v krajine. Tá až príliš dobre vedela, čo sa stalo ich náprotivkom v Rusku po roku 1918,“ píše Richard J. Evans v knihe „Třetí říše u moci“.
„Zdesení zlyhaním vlády vyriešiť krízu a zúfalí vzostupom komunistov, začali (členovia strednej vrstvy) opúšťať rozhádané malé frakcie tradičnej politickej pravice a priklonili sa k nacistom,“ uvádza Evans.
Langer poznamenáva, že KPD bola od začiatku členom Kominterny a „v priebehu niekoľkých rokov sa z nej stala stalinistická strana“, ideologicky aj logisticky. Dodáva, že sa dokonca stala „finančne závislou od moskovského ústredia“.
Vedúci predstavitelia KPD, spoločne s Antifou ako svojim pouličným hnutím pre násilné akcie a zastrašovanie konkurenčných politických strán, sa dostali pod velenie sovietskeho aparátu. Mnohí lídri KPD sa neskôr stali vedúcimi predstaviteľmi komunistickej Nemeckej demokratickej republiky (Východného Nemecka), vrátane jej neslávne známeho Ministerstva štátnej bezpečnosti, Stasi.
Ako uvádza Langer, „antifašizmus je skôr stratégiou než ideológiou“.
„Do hry ho v Nemecku v 20. rokoch 20. storočia uviedla KPD,“ nie však ako legitímne hnutie proti fašizmu, ktorý neskôr v Nemecku vznikol, ale „ako antikapitalistický koncept boja“, píše.
Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.
Aký dojem vo vás zanechal tento článok? Zdieľajte s nami vaše myšlienky.