Názory

Čo je „private equity“ a ako ničí kapitalizmus (Komentár)

Mám veľa priateľov, ktorí zakladajú nové firmy. Dnes to už nie je také, ako to bývalo. Stačí, aby ste mali viac ako 50 zamestnancov, a vaša firma sa ocitne pod tlakom obrovského množstva povinností, z ktorých najdrahšou je zdravotná starostlivosť, ale sú tu aj ďalšie. Musíte sa vyrovnať s novými úrovňami regulácie, rizikami v oblasti zodpovednosti a povinnými benefitmi pre zamestnancov, ktoré výrazne zvyšujú náklady.

Je to zvláštne, ale mnohí podnikatelia už nemajú záujem o ďalší rast svojich firiem. Svet, ktorý velebí zakladateľ Amazonu Jeff Bezos, a systém, ktorý umožnil úspech jemu aj jeho spoločnosti, už nie sú štandardom a ani nie sú životaschopné.

V skutočnosti vôbec nejde o to, aby sa podnik vybudoval od nuly až po vrchol – aby sa vytvorila trvalá inštitúcia. Títo ľudia nemyslia na dlhodobú perspektívu, nieto ešte na budúce generácie. Ich cieľom je, aby ich podnik prevzala nejaká spoločnosť prostredníctvom fúzie financovanej súkromným kapitálom (private equity – kúpa a vlastníctvo akcií firmy, ktorá nie je verejne obchodovaná, pozn. prekl.). S týmto zámerom aj organizujú svoje činnosti.

Vytlačiť firmu do pozície, v ktorej si ju niekto všimne ako kandidáta na prevzatie, je zmyslom celej hry. Jedným z mnohých používaných trikov, aby to dosiahli, je vytváranie ilúzie rastovej trajektórie, ktorá môže, ale nemusí existovať. Spúšťajú záplavu inzerátov na pracovné pozície, ktoré nikdy nemajú v úmysle obsadiť. Zadlžujú sa do obrovských výšok, pričom vedia, že tieto dlhy nemôžu pokryť zo ziskov, ale že ich bude musieť prevziať budúci kupujúci.

Nie vždy to vyjde, ale v každom prípade je to ich cieľ. Ide o obrovskú zmenu v samotnej podstate kapitalizmu. Adam Smith by to nespoznal. Ani F. A. Hayek v 20. storočí. Je to niečo úplne nové a ovplyvňuje to všetko.

Ide o vzostup private equity. Ten narúša všetky aspekty kapitalizmu vrátane kedysi ústredného zamerania na spotrebiteľa a akcionárov. Dnešné spoločnosti sa o tieto faktory zaujímajú menej než o to, ako urobiť dojem pre fúzie a akvizície, ktoré im pri výstupe z investície prinesú obrovské zisky. Už nejde o budovanie niečoho, čo si človek ponechá a odovzdá deťom. Ide o budovanie niečoho, čo sa predá.

Pojem „private equity“ je v skutočnosti zavádzajúci. Nejde tu o súkromné vlastníctvo ako také. Slovo „súkromný“ sa v tomto kontexte odlišuje od tradičných verejných trhov s dlhopismi, aké ponúkajú napríklad banky prostredníctvom úverov pre malé podniky. Časy, keď ste svoj nápad predkladali miestnemu bankárovi v nádeji, že pomôžete svojej komunite, sa rýchlo vytrácajú. Celý zmysel private equity spočíva v tom, že preskočíme zo starého sveta do nového, ktorý je úplne financovaný dlhom v nádeji na prvotnú verejnú ponuku akcií (IPO) s vysokými cenami akcií podporenými ďalším dlhom.

Stručne povedané, je to jeden veľký chaos. A nie je to spôsobené organickými procesmi ani trhovými silami. Je to rozšírenie – výtvor doktora Frankensteina – prísnych regulácií a nariadení, ku ktorým sa pridávajú obrovské dlhy financované voľným úverovaním a tlačou peňazí centrálnou bankou. Toto je svet, ktorý vznikol v dôsledku nulových úrokových sadzieb v roku 2008, ale aj v dôsledku menovej manipulácie a finančnej globalizácie, ktorej korene siahajú až do roku 1982, desať rokov po ukončení zlatého štandardu a začiatku finančnej deregulácie.

Papierový štandard (menový systém, v ktorom je mena tvorená výlučne papierovými peniazmi a nie je krytá fyzickou komoditou, ako je zlato, striebro alebo iné drahé kovy, tzv. mena fiat, pozn. prekl.) úplne zmenil fungovanie kapitalizmu.

Rozmach private equity neustále dosahuje nové úrovne absurdity. Objem globálnych transakcií v oblasti private equity dosiahol v roku 2025 rekordnú úroveň, celkovo 2,6 bilióna dolárov, pričom väčšinu z toho tvorili odkupy v hodnote takmer 1,8 bilióna dolárov a megatransakcie. Spravované aktíva sa pohybujú v rozmedzí 4 až 5 biliónov dolárov, pričom tisíce spoločností sú v držbe po dlhú dobu.

Prečo a ako k tomu došlo? Politika nulových úrokových sadzieb (ZIRP) urobila zo sporiteľov hlupákov tým, že im uprela aj výnos z kapitálu, ktorý by sa za normálnych okolností vyrovnal. To viedlo k tomu, že investovateľné prostriedky sa vrhli do zúfalého boja o výnos. Znamenalo to prijímať väčšie riziko financované najlacnejšími dostupnými prostriedkami, konkrétne dlhom. Tieto finančné prostriedky sa vložili do skupovania podnikov s cieľom vynútiť ziskovosť akýmikoľvek prostriedkami, či už čestnými, alebo nečestnými.

Na koho a na čo sa to zameriava? Na všetko: zdravotnícke zariadenia, veterinárne služby, zubné ambulancie, prenájmy nehnuteľností, rodinné firmy zaoberajúce sa finančným poradenstvom, reštauračné reťazce, bowlingové dráhy, kiná, domovy dôchodcov, výrobcovia softvéru a aplikácií – nič nie je ušetrené.

Samozrejme, majitelia môžu ponuky na odkúpenie kedykoľvek odmietnuť, ale je to ťažké. Čakajú na nich milióny v podobe úhrad, peniaze, ktoré sa dajú investovať do nových snáh o to isté. Odtiaľ pramení popularita pojmu „sériový podnikateľ“ – zvláštneho neologizmu, ktorý sa používa na opis tohto archetypu.

V konečnom dôsledku tieto transakcie výrazne premenili štruktúru kapitalistickej výroby – od rozvoja podniku až po jeho predaj s konečným cieľom dosiahnuť štrukturálnu dominanciu. Private equity spoločnosti získavajú obrovské finančné prostriedky z dôchodkových fondov, nadácií a inštitúcií, využívajú zadlženie (pákové výkupy), kupujú spoločnosti, znižujú náklady, hľadajú príležitosti na vytvorenie zdrojov príjmov založených na predplatnom, pohlcujú konkurentov, zvyšujú zadlženosť, vyberajú poplatky a dividendy a nakoniec spoločnosti predávajú alebo uvádzajú na burzu.

Situácia ale nie je úplne čierno-biela. Obhajcovia nového systému poukazujú na zvýšenie efektívnosti, ktoré vyplýva z nových metód vlievania kapitálu, zavádzania disciplíny, profesionalizácie prevádzky a zvyšovania hodnoty v zle riadených firmách. Niektoré doplnkové prvky skutočne prispievajú k efektívnosti a inováciám. Výnosy popredných fondov, ktoré financujú dôchodkové fondy a nadácie, v minulosti prekonávali výnosy verejných trhov.

Prvé pokusy o romantizáciu tohto javu ako kapitalizmu na plné obrátky však úplne míňajú podstatu veci. Hlavným zmyslom kapitalizmu bolo v histórii postaviť bežného človeka do čela ako spotrebiteľa, investora, rozhodovateľa, staviteľa a podnikateľa. Odňal moc kniežatám a pozemkovej šľachte v prospech malých inovátorov, ktorí šetrili peniaze, slúžili ľuďom a budovali inštitúcie, ktoré mohli vlastniť a odovzdávať ďalej.

Private equity založený na dlhovom financovaní, zameraný na konsolidáciu a štandardizáciu, ničí celý tento zmysel tým, že mení samotnú podstatu podnikania. Nejde o službu druhým, ale o to, aby sa každá inštitúcia stala ideálnym cieľom pre fúzie a akvizície. Ide o prelomovú zmenu, ktorá popiera stovky rokov skúseností.

Podporuje krátkodobé uvažovanie, pričom výroba a riadenie sa zameriavajú na 5–7-ročné finančné cykly, ktoré uprednostňujú znižovanie nákladov, prepúšťanie zamestnancov, rozpredaj majetku a zadlžovanie pred trpezlivým rozvojom a budovaním firemnej kultúry.

Pokiaľ ide o estetiku, private equity neprináša nič iné ako násilie. Keď nadobudne historický hotel, bytový dom alebo rodinný dom, noví vlastníci vnucujú osvedčený model interiérového dizajnu, ktorý je nadmieru neúctivý voči histórii. Je desivé, čo dokážu s týmito budovami urobiť. Koloniálny dom z 18. storočia dokážu premeniť na sterilnú kobku z bielej farby a ocele, a to len preto, že im to poradcovia odporučia.

Vedie to aj k tomu, čomu sa hovorí financializácia. Lacné úvery všetko zosilnili a znehodnotili kvalitu, vzhľad aj skutočnú produktivitu v prospech splácania úverov a pominuteľnej ničoty. Tento systém vysáva hodnotu z reálnej ekonomiky namiesto toho, aby ju vytváral. Riziká nakoniec znášajú dôchodkové fondy a bežní sporitelia.

Keď sa to všetko začalo odohrávať, kritici mali pocit, že niečo nie je v poriadku. Obávali sa dôsledkov uvoľnenej menovej politiky vrátane inflácie. Keď sa tieto obavy po finančnom záchrannom balíku Bena Bernankeho z roku 2008 a zavedení nulových úrokových sadzieb nenaplnili, ľudia si možno mysleli, že sme pred negatívnymi dôsledkami v bezpečí.

To nebola pravda. Dochádzalo k niečomu ešte horšiemu, čo narúšalo samotné základy kapitalizmu.

To nie je voľný trh. Je to more dlhov, ktoré je dotované menovou politikou, priaznivým daňovým režimom pre dlhy a odložené úroky, ako aj reguláciou, ktorá zaťažuje malých prevádzkovateľov, keďže veľkí hráči sa v nej vedia zorientovať.

Nezdá sa vám, že žijeme v komerčnom svete, ktorý uprednostňuje bezhlavé riskovanie pred skutočnou inováciou, službami zákazníkom a budovaním dlhodobých vzťahov? Môžeme za to poďakovať ničivým účinkom fiat peňazí a politike centrálnej banky, podľa ktorej sú niektoré inštitúcie „príliš veľké na to, aby zbankrotovali“. Tieto praktiky to celé poriadne pokašľali.

Dnes už dve až tri generácie podnikateľov nepoznajú nič iné. Medzitým však rastie odpor verejnosti voči komerčnej kultúre a zámožným podnikateľom.

Nazývajte si to, ako chcete, ale nie je to kapitalizmus v tradičnom zmysle slova. Kapitalizmus mal slúžiť bežnému človeku, nie nútiť bežného človeka slúžiť finančnej elite na úkor všetkých ostatných.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia odrážať stanovisko Epoch Times.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK