Čo nám dnes hovorí august 1968 (Komentár)
Každý opis augustových udalostí sa začína v zásade výpisom známych skutočností. Preto si dovolím naše pojednanie uviesť – pokiaľ viem – úplne neznámou realitou. Začiatkom roka 1969 (a naozaj začiatkom, všade ešte ležal sneh) pracovali príslušníci vojenského výskumného ústavu (tento bol zasvätený rádiolokácii – VPRS – výskumné pracovisko rádiolokačných systémov) na inštalácii akýchsi meracích aparatúr v teréne tesne pri hraniciach s vtedajšou Spolkovou republikou Nemecko.
Pri pohybe v tomto prísne stráženom priestore zistili, že všetky, aj poľné cesty vedúce k „drôtom“ sú prehradené nazeleno natretými zátarasmi. Určite všetci vieme, že u nás boli takéto „prekážky“ vždy červeno-bielopruhované. Zelené závory pre ruské jednotky (tak, ako boli zvyknuté zo ZSSR) znamenali neprekročiteľnú hranicu a bránili vniknutiu do Nemecka. Tieto „zelené uzávery“ signalizujúce štátne hranice museli byť, samozrejme, vybudované s dostatočným predstihom. Mnohí z našich vojakov sa so zelenými závorami stretávali ešte dlho.
Pokiaľ viem, táto skutočnosť nebola vyšetrená a nevieme, kto a kedy vydal rozkaz na výrobu a inštaláciu týchto zelených hraničných uzáver. Nevieme, kto to realizoval – dnes sa používa zvláštny termín „malí zelení mužíčkovia“. Myslím si, že aj z tohto faktu možno vyvodiť priamu spoluprácu na vpáde „spriatelených armád“ mnohých československých politikov, vojakov aj orgánov štátnej bezpečnosti. Nepočul som, že by za to niekto niekedy niesol zodpovednosť. Ale teraz pokračujme obvyklým spôsobom.
Ktosi kedysi spracoval presný chronologický prehľad udalostí z 21. augusta 1968 a ďalších dní. Zaznamenal udalosti po minútach, ich aktérov aj miesta, kde sa odohrávali. Je príznačné, že svoj záznam začína o 10.00 hodine v utorok 20. augusta 1968, keď šesť osobných automobilov preváža skupinu sovietskych dôstojníkov v civile z ich ambasády na naše ministerstvo obrany. V ten deň o 13.00 zástupca náčelníka II. správy HS-StB pplk. Ripl nariadil 25 príslušníkom ŠtB prípravu väčšej akcie na Ruzyňskom letisku s termínom začatia o 22.00 toho istého dňa. O 21.00, teda hodinu pred akciou, pristáva v Ruzyni mimoriadny let An-24 z Moskvy, lietadlo zostáva na ploche, nikto z neho nevystupuje. Presne o polnoci vydáva gen. Dzúr, minister obrany, rozkaz prikazujúci všetkým vojskám zostať v kasárňach, štáby všetkých stupňov povolať na pracovisko, zakazuje sa akékoľvek použitie zbraní a je nariadené poskytovať všestrannú pomoc sovietskym vojskám na našom území. Už len tieto údaje svedčia o tom, že akcia bola dlhodobo plánovaná a určite v spolupráci s radom našich (?) politikov, policajtov a vojakov.
Ak hodnotíme akýkoľvek moment našej histórie, potom je potrebné hľadať príčiny a rovnako tak vyhodnocovať dôsledky. Od toho dňa uplynulo už 57 rokov, pamätníkov ubúda, napriek tomu je potrebné si ho neustále pripomínať. V našej modernej histórii je to po Mníchove 1938 a februári 1948 najzásadnejšia udalosť, ktorá z tých predchádzajúcich jednoznačne vyplýva. Venujme sa teraz len tomu augustu.
Ten deň uzatvára kapitolu udalostí, ktorú nazývame Pražskou jarou. Táto jar započala už na počiatku šesťdesiatych rokov, keď začalo byť viac než zrejmé, že naše hospodárstvo je v hlbokom úpadku. Po roku 1948 sa vyspelá priemyselná krajina premenila na základňu vojenskej výroby pre Sovietsky zväz, systematicky sa ničilo poľnohospodárstvo, prísne centrálne plánovanie bránilo akejkoľvek iniciatíve. Keď boli Sovieti v roku 1945 nútení opustiť dobyté územia (aj keď s Podkarpatskou Rusou a časťou Slovenska si odkrojili slušnú vojnovú korisť), dokázali ich odovzdať svojim súdruhom v Československu aj v ďalších východoeurópskych krajinách.
Akékoľvek náznaky snahy o aspoň minimálnu nezávislosť potom tvrdo trestali, ako zistili východní Nemci v roku 1953 alebo Poliaci a predovšetkým Maďari v roku 1956. Keď teda v šesťdesiatych rokoch prišli u nás niektorí komunistickí ekonómovia s návrhom mierneho uvoľnenia plánovacej mánie, bol to vlastne signál na zahájenie vnútrostraníckeho boja o moc. V rámci vtedajšieho socialistického tábora išlo o znepokojujúce zmeny, ktorých dôsledky, zatiaľ len čisto teoretické, museli ortodoxných komunistov veľmi znepokojovať. K tomu pripočítajme trvalé úsilie Sovietov dostať svoje vojská, a to aj s jadrovým arzenálom na líniu priameho kontaktu s úhlavným nepriateľom, Západom.
Všetky tieto udalosti priniesli občanom našej krajiny niekoľko zmien – na prvý pohľad skôr kozmetických, ale s veľkým psychologickým dosahom. Predovšetkým sa uvoľnila cenzúra a my (teda tí, ktorí ešte nevedeli) sme sa dozvedeli o zločinoch päťdesiatych rokov. Dokonca sa začali aj akési nesmelé pokusy o rehabilitáciu nevinných prenasledovaných (hoci je nutné podotknúť, že rehabilitovaní boli výlučne komunisti, a ak sa medzi nich priplietol nejaký nestraník, po auguste bola jeho rehabilitácia zrušená). Na čelo vedenia štátu, ktoré bolo totožné s vedením komunistickej strany, sa dostali nové alebo skôr staronové tváre. Ale boli to funkcionári, ktorí sa nebáli ísť na verejnosť, medzi takzvaných obyčajných ľudí, hovorili zrozumiteľne a sľubovali veľké zmeny v hospodárstve. Získali si obrovskú popularitu, a tým aj podporu.
V tom čase vznikol azda jediný dokument, ktorý sa odvážil aspoň naznačiť akúsi snahu o akú-takú samostatnosť v rámci sovietskeho bloku, a to dokonca tým, že sa zmienil aj o samostatnej zahraničnej politike. Bolo to memorandum tridsiatich dôstojníkov z vojenskej akadémie v Brne.
Toto – veľmi zjednodušene povedané – boli dôvody vedúce k okupácii našej krajiny takzvanými spriatelenými krajinami. Výsledkom tejto agresie bolo obrovské sklamanie a hlboké rozčarovanie všetkých slušných ľudí, ktorí očakávali nejaké zmeny k lepšiemu ako v ekonomike, tak aj v spoločenskom živote. Tieto očakávania boli vyvolané časťou komunistov, ktorí, ako sa ukázalo, neboli schopní vykonať nič pozitívne – a ani nevieme, či boli aspoň ochotní. V zásade išlo predovšetkým o tú ukrivdenú časť straníkov, ktorí po roku 1948 najprv tvrdý režim pomáhali budovať, ale boli ním následne zavrhnutí. Nešlo im o to, aby režim zmenili, ale aby ho upravili podľa svojich predstáv – chceli mu dať ľudskú tvár.
Aj to však stačilo na to, aby sa v spoločnosti rozprúdil doteraz nevídaný záujem o dianie v krajine a predovšetkým obrovská dôvera v nové vedenie strany a krajiny. Nebojím sa tento vzostup súdržnosti, skutočnej odvahy a vzťahu k vlasti prirovnať k správaniu ľudí pri mobilizácii v roku 1938. A, pochopiteľne, správanie miláčikov ľudu potom prinieslo o to väčšie sklamanie. Nakoniec sa k moci opäť dostali komunisti, ako inak. A v zásade sa príliš nelíšili od tých pred Pražskou jarou. Následne prišlo obdobie dezilúzie, utužovania režimu, skutočnej okupácie a predovšetkým pomsty tým, ktorí chceli komunistom pomáhať – aké paradoxy.
Tu je potrebné upriamiť pozornosť predovšetkým na vojakov. Tí boli terčom zlovôle už hneď v roku 1948, keď bola z armády vyhodená viac než tretina, podľa iných zdrojov viac než polovica vojakov z povolania. Vtedy boli kriminalizovaní nielen tí, ktorí bojovali v západnom, ale aj vo východnom a domácom odboji, vojaci prvej republiky, vojaci vládnych vojsk, všetci tí, ktorí boli nepohodlní. Medzi 247 obeťami justičných vrážd bolo viac ako 29 vojakov z povolania. Bola to profesia, ktorú komunistická zlovôľa zasiahla absolútne najviac.
Rok 1968 bol ďalším impulzom na vykonávanie čistiek, teda odstraňovanie nepohodlných, predovšetkým intelektuálnych elít. A opäť je tu najviac postihnutou skupinou armáda. Bolo vyhodených asi 14 000 dôstojníkov, práporčíkov a občianskych zamestnancov vojenskej správy, a to najprv v tzv. previerkach v rokoch 1968 – 1975, ale potom aj neskôr až do roku 1989. Vtedy sa komunisti dokonca uchýlili k príprave koncentračných táborov pre nepohodlných v rámci tzv. akcie Norbert, keď mali v úmysle odstrániť takmer 10 000 pre nich nebezpečných občanov, z ktorých prevažná väčšina boli opäť vojaci.
Keď v novembri 1989 tento normalizačný moloch padol (a priznajme si, že nie našou vlastnou zásluhou, ale len jeho absolútnou neschopnosťou žiť), mnohí z nás očakávali nápravu. Môžem hovoriť len o armáde, ale nepochybujem, že v iných rezortoch to nebolo inak. Prezident Havel vymenoval za prvého ministra obrany demokratického štátu súdruha generála Vacka, ktorého jedinou starosťou bola záchrana vlastných súdruhov. Podarilo sa mu nenápadne začleniť do najvyšších veliteľských funkcií 4 161 profesionálnych politrukov, a to od pracovníkov Hlavnej politickej správy, vojenského odboru ÚV KSČ až po pracovníkov bojových a tylových jednotiek.
Ďalším takýmto „kúskom“ bolo zaradenie 911 dôstojníkov ŠtB (kariérni riadiaci pracovníci) do armády, teda ich preloženie z podriadenosti ministerstvu vnútra do podriadenosti ministerstvu obrany. Išlo o vtedy známych kontrášov, teda pracovníkov vojenskej kontrarozviedky. Údajne potom títo ľudia vytvorili chrbtovú kosť novovzniknutej vojenskej polície.
Na druhej strane je potrebné povedať, že bolo rehabilitovaných celkom 9 130 dôstojníkov, práporčíkov a občianskych zamestnancov vojenskej správy z desiatok tisíc vyhodených zo zamestnania, uväznených a vyhnaných z vlasti. Rehabilitácia spočívala vo vydaní listiny potvrdzujúcej, že ich vyhodenie z armády bolo protiprávne, mnohým boli vrátené hodnosti a vyznamenania, niektorí boli povýšení a niektorým bolo doplatené odstupné, o ktoré boli vtedy okradnutí. A to celé sa vydáva za demokraciu.
Historia magistra vitae (z latinčiny – Dejiny sú učiteľkou života) – to je trvalo platné ponaučenie. História je súčasťou dneška, história nikdy nie je mŕtva. Preto ani kapitola z rokov 1968 – 1989 nie je a nemôže byť uzavretá. Už môj pradedo mi vtĺkal do hlavy slová – žiadna práca nie je hotová, kým nie je urobená správne. Dokiaľ budeme mlčať, budú víťazmi tí, ktorí česť stratili. Pripomínanie slov a skutkov tých, ktorí ju nikdy nestratili, musí byť neuhasiteľným majákom na ceste k pravde. Nikdy nesmieme zabudnúť, nikdy nesmieme prestať hovoriť. Aj preto choďme voliť – všetci!
Petr Mrázek je predsedom Vojenského spolku rehabilitovaných.
Názory vyjadrené v článku sú názory autora a nemusia odrážať stanoviská Epoch Times.
Článok bol preložený z českej edície Epoch Times
ZDIEĽAŤ ČLÁNOK
Ako hodnotíte tento článok? Zanechajte nám spätnú väzbu.