Ice Woman Martina vymenila pracovný zhon za rodinné zážitky a ľadovú vodu: Chcem mať plný život, nie plný kalendár (Rozhovor)
Dvadsať rokov pracovala v oblasti ľudských zdrojov, žila v neustálom zhone a snažila sa zvládnuť všetko. Až vyhorenie ju prinútilo prehodnotiť svoje životné priority. Martina Montana si dnes slobodu cení viac než kedykoľvek predtým, v ľadovej vode nachádza pokoj a svojim dvom dcéram ukazuje, že materstvo nemusí znamenať koniec vlastných snov a dobrodružstiev. V rozhovore pre Epoch Times Slovensko prezradila, čo ju vyviedlo z komfortnej zóny, prečo dnes považuje slobodu za luxus a čo jej priniesli chvíle strávené v ľadovej vode.
Epoch Times Slovensko: Na sociálnych sieťach vystupujete ako „Ice Woman“. Otužovanie je však len jednou súčasťou vašej životnej premeny. Kedy ste si uvedomili, že už nechcete pokračovať v doterajšom životnom tempe?
Martina Montana: Myslím, že to nebol jeden konkrétny okamih. Skôr sa to vo mne postupne skladalo. Dlhé roky som bola zvyknutá fungovať vo vysokom tempe, byť výkonná, zvládať prácu, rodinu, deti, domácnosť a ešte mať pocit, že by som mala zvládnuť aj niečo navyše. Dlho mi to vlastne vyhovovalo. Som od prírody veľmi aktívny človek. Lenže je rozdiel medzi tým žiť intenzívne, pretože vás život baví, a bežať rýchlo preto, že už vlastne neviete zastaviť. Postupne som začala cítiť, že nechcem mať len plný kalendár pre ostatných. Chcem mať plný život pre seba a svoju rodinu. A to sú dve úplne rozdielne veci.
V oblasti ľudských zdrojov ste strávili dvadsať rokov a vybudovali ste si stabilnú kariéru. Čo vás napokon priviedlo k rozhodnutiu odísť?
Veľkú časť tej práce som mala naozaj rada. Postupne som však začala cítiť, že v práci pokračujem už skôr zo zotrvačnosti. Nakoniec prišlo vyhorenie a s ním niečo, čo pre mňa bolo možno ešte ťažšie než samotná únava – priznať si, že cesta, ktorá mi dlhé roky dávala zmysel, už mi ho dávať nemusí. Odísť po dvadsiatich rokoch z odboru, v ktorom máte skúsenosti, pozíciu a určitú istotu, nie je jednoduché. Ešte desivejšia pre mňa však bola predstava, že o ďalších desať rokov budem sedieť na rovnakom mieste a budem vedieť, že som sa bála niečo zmeniť.
Zmena vás teda priviedla aj k prehodnoteniu životných priorít. Čo je pre vás dnes najdôležitejšie?
Dnes by som asi odpovedala oveľa jednoduchšie než pred niekoľkými rokmi. Chcem mať okolo seba ľudí, ktorých mám rada. A svojim deťom chcem byť tou najlepšou verziou seba samej – samozrejme, najlepšou podľa mojich vlastných meradiel, nie podľa predstáv okolia. Nechcem, aby raz spomínali len na mamu, ktorá sa o všetkých postarala. Chcela by som, aby videli mamu, ktorá mala svoje sny, záujmy, občas urobila niečo trochu bláznivé a nebála sa zmeniť svoj život, keď cítila, že jej už nedáva zmysel. Chcem robiť prácu, ktorá ma baví, ale nechcem, aby moja práca určovala, kto som. Chcem cestovať, byť v prírode, športovať a stále byť zvedavá, čo ešte život prinesie.
Vtedy som ešte hľadala odpoveď na otázku: „Čo by som mala robiť?“ Dnes sa oveľa častejšie pýtam: „Ako chcem žiť?“ A to je možno najväčší rozdiel. A hlavne chcem mať slobodu rozhodovať o svojom čase. Tá sa pre mňa stala možno väčším luxusom než peniaze alebo pracovná pozícia.
Nebolo paradoxne ťažšie zastaviť a zísť zo zaužívanej cesty než jednoducho pokračovať ďalej a zatnúť zuby?
Rozhodne. Pokračovať je niekedy oveľa jednoduchšie. Máte výplatu, rutinu, určitú spoločenskú rolu a okolie vie, kam si vás zaradiť. Keď z toho vystúpite, zrazu nič z toho nemáte. A musíte si priznať, že vlastne presne neviete, čo bude ďalej. Pre človeka, ktorý bol celý život zvyknutý mať všetko pod kontrolou, je to celkom zaujímavá skúsenosť.
Čo by vás vtedy ešte dokázalo presvedčiť, aby ste svoje rozhodnutie zmenili?
Asi by som musela znovu cítiť skutočnú radosť z toho, čo robím. Nie lepší titul, väčšiu kanceláriu alebo vyššie číslo na výplatnej páske. Potrebovala by som znovu cítiť zmysel. A ten som v tom období už hľadala niekde inde. Napriek tomu ma osud opäť priviedol k práci v oblasti ľudských zdrojov, tentoraz prostredníctvom projektu na čiastočný úväzok. Táto práca mi dnes opäť dáva zmysel a zároveň vhodne dopĺňa nový smer, ktorým som sa pred rokom vydala.
K otužovaniu ste sa dostali ešte pred odchodom z pôvodnej práce. Čo vás priviedlo k ľadovej vode?
Otužovanie prišlo ešte v čase, keď som žila svoj pôvodný pracovný život. Na začiatku za tým bola zvedavosť a chuť vyskúšať niečo nové, ale mala som aj celkom praktickú motiváciu. Chcela som podporiť svoju imunitu a bola som zvedavá, či by mi pravidelné otužovanie nemohlo pomôcť aj s jarnými peľovými alergiami. A potom som zistila, že chlad mi dáva ešte niečo úplne iné.
Spätne mi príde zaujímavé, že práve v čase, keď som žila veľmi rýchly pracovný a rodinný život, som začala dobrovoľne vyhľadávať niečo, čo vás počas niekoľkých sekúnd dokonale vráti k sebe. Do ľadovej vody si totiž nevezmete pracovnú pozíciu, telefón, e-maily ani zoznam úloh. Ste tam len vy, váš dych a chlad. A možno práve preto ma to tak chytilo.
Čo vás pri prvých skúsenostiach s otužovaním najviac prekvapilo a čím si vás napokon získalo?
Že hlava začne kričať „Nie, toto nezvládnem!“ oveľa skôr, než telo skutočne dosiahne svoje hranice. Toto poznanie ma fascinovalo. Postupne som totiž zistila, že to neplatí len v studenej vode. Mnohé naše hranice nevytvára realita, ale naša predstava o tom, čo nezvládneme.
Otužovanie si ma získalo predovšetkým tým, že ma dokáže úplne vtiahnuť do prítomného okamihu. Môžem praktizovať jogu alebo skúšať meditovať, ale nedokážem sa úplne odpútať od bežných myšlienok. Stále premýšľam, čo napríklad urobím na večeru. V ľadovej vode to však veľmi nejde. Chlad vás okamžite privedie do „tu a teraz“. Zrazu vnímate len dych, telo a samu seba. Pre človeka, ktorému hlavou beží desať vecí naraz, je to neuveriteľne oslobodzujúce.
Prečo ste sa rozhodli dobrovoľne vystavovať nepohodliu a ako sa váš vzťah k otužovaniu postupne menil?
Pretože som zistila, že nepohodlie nie je môj nepriateľ. Dnešný svet je nastavený tak, aby sme mali všetko čo najpohodlnejšie. Teplo, auto, výťah, jedlo na kliknutie. A pritom práve chvíle, keď nám nie je úplne komfortne, často ukážu, čo v nás je. Neotužujem sa preto, aby som trpela. Otužujem sa okrem iného preto, aby som vedela, že keď nepohodlie príde samo, nemusím pred ním automaticky utekať.
Kedysi to pre mňa bola výzva. Dnes je to skôr návrat k sebe samej. Nemusím nič prekonávať ani nikomu dokazovať, koľko minút vydržím. Vleziem do studenej vody, dýcham a na chvíľu sa celý svet strašne zjednoduší. A presne to na tom milujem.
Čo vás otužovanie naučilo a ako ovplyvnilo váš prístup k životu a disciplíne?
Naučilo ma nepanikáriť pri prvom pocite nepohodlia. Studená voda vám veľmi rýchlo ukáže, že prvá reakcia tela nemusí určovať tú druhú. Nemôžem ovplyvniť, že voda je studená. Môžem však ovplyvniť svoj dych a to, ako na ňu zareagujem. A podobné je to aj v živote. Nemáme pod kontrolou všetko, čo sa nám stane. Máme však oveľa väčší vplyv na to, čo s tým urobíme, než si niekedy myslíme.
Zmenil sa aj môj pohľad na disciplínu. Dnes ju nevnímam ako prísnosť, ale skôr ako schopnosť urobiť niečo, o čom viem, že mi prospieva, aj keď sa mi práve nechce. Zároveň som sa naučila, že nie všetky pravidlá treba slepo dodržiavať. Niektoré sú dôležité. A niektoré existujú len preto, že „sa to tak vždy robilo“. A práve tie ma baví občas spochybniť. A nielen tie.
Ako sa v priebehu rokov zmenil váš prístup k výchove dcér a akú úlohu v tom zohralo otužovanie?
Obrovsky. S prvou dcérou som mala oveľa väčšiu potrebu robiť všetko „správne“. Pri druhej som už pochopila, že žiadna univerzálna príručka na dokonalé rodičovstvo aj tak neexistuje. Snažím sa preto byť pre svoje dievčatá tou najlepšou verziou seba samej, akou v danej chvíli dokážem byť. Nie bezchybnou, ale skutočnou.
Chcem im dať priestor spoznávať svet, zašpiniť sa, spadnúť, niečo nezvládnuť a skúsiť to znova. Nechcem odstrániť všetky prekážky z ich cesty. Chcem, aby vedeli, že ich dokážu prekonať.
Aj otužovanie mi v tomto smere nepriamo pomohlo. Materstvo je totiž tiež neustálou lekciou v tom, že nie všetko môžete mať pod kontrolou. Otužovanie ma naučilo zachovať si pokoj aj v nepríjemných situáciách, pracovať s dychom a nereagovať okamžite na každý impulz. A to sa pri dvoch deťoch hodí možno ešte viac než v ľadovej vode.
Je pre vás otužovanie aj spôsobom, ako aspoň na chvíľu uniknúť každodenným starostiam?
Pre mňa paradoxne nie je únikom z reality, ale návratom do reality. Keď vleziem do studenej vody, nemôžem scrollovať na telefóne, riešiť prácu ani premýšľať nad tým, čo bude o týždeň. Som tam. Teraz. Takže ak je to detox, potom najmä detox od hluku, ktorý si nosíme v hlave.
Svoj dobrodružný životný štýl zdieľate aj s dcérami. Ako ich ovplyvňuje?
Určite vyrastajú trochu inak. Studená voda, výlety, spanie pod stanom alebo v aute, hory, šport a rôzne malé aj väčšie výpravy sú pre nich pomerne normálnou súčasťou života. Ale nechcem z nich vychovávať malé „Ice Girls“. Nechcem, aby niečo robili len preto, že to robí mama. Oveľa dôležitejšie je pre mňa ukazovať im vlastným životom, že žena a mama nemusí prestať mať svoje sny, záujmy a dobrodružstvá. A ak si z môjho spôsobu života raz odnesú odvahu žiť svoj vlastný život podľa seba, potom mám pocit, že som im odovzdala niečo naozaj dôležité.
Práca, stretnutia, dve deti, partner, domácnosť a popri tom beh, bicykel, kajak, hory, cestovanie, sauna, studená voda a občas aj nocľah v kufri auta. Takto vyzerá vaša rutina. Ako sa to všetko dá stíhať?
Nedá. A myslím, že práve to je moja dnešná odpoveď. Dlho som mala pocit, že tajomstvom je lepšia organizácia času. Dnes si myslím, že tajomstvom je najmä prestať sa snažiť stihnúť všetko. Mám svoje priority. Niekedy vyhrá práca, niekedy deti, niekedy dobrodružný víkend a niekedy jednoducho potrebujem byť sama. A áno, niekedy kvôli tomu doma nie je dokonale upratané. S tým už dokážem žiť. Nechcem si plánovať život do poslednej minúty. Chcem, aby ma ten život bavil. Možno práve preto toho paradoxne stihnem celkom veľa.
Ďakujeme za rozhovor!
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
