Sociológ Vašečka: Politika na štyri svetové strany z nás robí korisť. Kto nesedí za stolom, skončí ako večera na stole (Rozhovor)
Žili sme tri generácie v jednom z najpokojnejších období v histórii a uverili sme omylu, že to tak ostane navždy. Éra dominancie Západu a stabilného liberálneho poriadku sa končí a nahrádza ju tvrdý návrat geopolitiky, vydieranie cez vzácne suroviny a transakčná politika oprostená od hodnôt. Sociológ Michal Vašečka v rozhovore pre Epoch Times Slovensko vysvetľuje, prečo sa Európska únia musí pod tlakom veľmocí konečne prebudiť zo svojho mierového sna a prečo nás ani uhladenejší Trumpov nástupca nevráti do sveta, na ktorý sme boli zvyknutí.
Epoch Times Slovensko: Vo viacerých rozhovoroch spomínate, že sme svedkami práve prebiehajúcej zásadnej zmeny svetového poriadku. Čo konkrétne tým máte na mysli a ako sa táto zmena môže časom dotknúť Slovenska?
Michal Vašečka: Keď hovorím o zásadnej zmene svetového poriadku, nehovorím nič prekvapujúce – iba to, o čom uvažuje množstvo ľudí na celom svete. Sme svedkami dlhodobého presunu moci, vplyvu a pravidiel vo svete. Keď to porovnáme s tým, čo moja generácia zažila v detstve v reálnom socializme a neskôr ako súčasť demokratického sveta v 90. rokoch, je to až paradigmálna zmena. V minulosti sme boli veľmi ponorení do vlastnej transformácie a málo sme vnímali, že sa odohráva na pozadí veľkej svetovej zmeny, ktorá stále výraznejšie prichádzala už od 90. rokov. To sme si začali uvedomovať až oveľa neskôr, možno až samotným vstupom do Európskej únie.
A vlastne by sme nemali byť prekvapení. Je to nevyhnutný dôsledok zásadných technologických zmien. Podobne ako Gutenbergova kníhtlač nepriniesla len možnosť prečítať si informácie, ale viedla aj k vojnám, sekularizácii a náboženskej pluralite, čo Gutenberg samozrejme nemohol predvídať. Aj dnešné technologické zmeny prinášajú dopady, ktoré si ich tvorcovia na začiatku nedokázali predstaviť a predpovedať ich.
Zároveň sa končí dominancia Západu. Ešte začiatkom 90. rokov písal Francis Fukuyama o „konci dejín“ v tom zmysle, že liberálna demokracia vytvorená Západom už nebude mať vyzývateľov a svet sa postupne premení na liberálno-demokratické režimy. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že to tak nie je. Globalizácia, ktorú všetci považovali za nezastaviteľnú, sa spomaľuje. Ukázalo sa to napríklad počas pandémie. Rozbehli sa rôzne obchodné vojny a zistili sme, že nerastné bohatstvo nie je nekonečné. Niektoré krajiny môžu iné vydierať cez vzácne zeminy a kovy, čo v 70. a 80. rokoch nikomu ani nenapadlo.
Pochopili sme, že krajiny nemôžu zásadne ovplyvniť svoju geografiu a demografiu, čím opäť vzrástol význam geopolitiky a mocenských súťaží. To, čo sa dnes rúca, je poriadok, ktorý vznikol po roku 1945.
Na Slovensku sme žili tri až štyri generácie v jednom z najpokojnejších období v histórii a boli sme presvedčení, že to tak už ostane. V tom sa skrýva náš omyl. Do budúcna bude táto zmena znamenať obmedzený prístup k energiám, materiálom a zmeny v bezpečnosti. Technologicky vyspelejšie časti sveta budú dominovať, podobne ako v minulosti, keď západná civilizácia vďaka svojej technologickej prevahe nezastaviteľne kolonizovala zvyšok sveta.
Sledujeme v druhom prezidentskom období Donalda Trumpa trvalý rozpad Pax Americana a koniec liberálneho poriadku, ako ho poznáme, alebo sa po jeho odchode z Bieleho domu vráti všetko do starého normálu?
To je ťažká otázka, pretože do istej miery platí všetko z toho. Trump je aj pre mňa symbolom zásadnej zmeny medzinárodného poriadku. Podmienky na to, aby niekto ako on uspel, sa však v USA tvorili veľmi dlho. Spojené štáty sa postupne svojou pozíciou svetového hegemóna vyčerpali. Kým v minulosti dokázali na svojej dominantnej pozícii zarábať, dnes mnohí Američania cítia, že ich životná úroveň nerastie, ba dokonca upadá, a krajina je z tejto úlohy unavená. Náklady USA na zbrojenie sú neporovnateľné so zvyškom sveta. Navyše, iné krajiny sa postupne emancipovali a narástli a stali sa vyzývateľmi USA – a reč nie je iba o Číne.
Spoločnosť sa hlboko polarizovala. Americký mainstream, ktorý vedel tolerovať rôzne názory, sa zmenšil a ovládli ho extrémy z oboch strán, ktoré sú značne netolerantné. Pax Americana sa však pravdepodobne nekončí, ale to, čo sa končí takmer určite, je stabilný liberálny poriadok sveta, na ktorý sme si zvykli. Vidíme sankcie, colné a obchodné vojny, či návrat geopolitiky.
Preto si nemyslím, že sa po Trumpovi vrátime tam, odkiaľ sme vyšli. Zmení sa možno štýl politiky, ale platí antické „dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš“. Tí, ktorí veria v návrat do starých koľají, zrejme neporozumeli, že príčiny Trumpovho zvolenia boli štrukturálne. Aj keď po Trumpovi príde niekto uhladenejší, obsah politiky nemusí byť radikálne iný. A to môže byť pre mnohých ešte nebezpečnejšie, keďže utilitárna a nekompromisná politika môže byť podaná v akceptovateľnejšej forme.
Zmenila sa americká – a vlastne aj slovenská – spoločnosť natoľko, že vyžaduje politické vedenie, ktoré sa odkláňa od liberálno-demokratických doktrín, sympatizuje s autoritárskymi režimami a spochybňuje doterajšie spojenectvá?
Zmenilo sa veľmi veľa predovšetkým v štrukturálnych podmienkach. Spoločnosti zbohatli, čo prinieslo posun v hodnotových orientáciách a obrovský nárast ašpirácií. Práve nárast ašpirácií je dnes jedným z hlavných ťahúňov nespokojnosti. Na jednej strane sú požiadavky ľudí voči štátu niekedy až opovážlivé, no na druhej strane ľudia cítia, že ich aktuálny štandard je ohrozený. Panika z toho, že životná úroveň ľudí môže dlhodobo stagnovať, je úplne opodstatnená. Valia sa na nás zmeny spojené s klimatickou krízou či účtami za ekonomické externality z minulosti, ktoré budú stáť obrovské peniaze.
Vedie to k anómii, odcudzeniu a strate sociálnej kohézie. Navyše, narážame na limity samotného systému. Ľudia prejavujú nespokojnosť s demokraciou na celom svete. Podľa komparatívnych výskumov inštitúcie Pew Research Center dnes už vo väčšine sveta prevláda nespokojnosť s tým, ako je systém nastavený. V krajinách EÚ je tá nespokojnosť drvivá. Spoločnosti sú „tehotné zmenou“. Ľudia nehovoria, že nechcú demokraciu, ale chcú ju inak a lepšie – len sa nevedia zhodnúť na tom, ako.
Preto sa uchyľujú k populistom a extrémom, ktorí vedia túto túžbu precítiť a pretaviť do akcie. Mimochodom, presne toto vnímajú mnohí aj na Slovensku. Nedá sa tvrdiť, že naši súčasní vládni predstavitelia sú do špiku kostí nedemokratmi, ale ich väčšinové vnímanie demokracie nemá s fungujúcim liberálno-demokratickým režimom veľa spoločného.
V jednom z nedávnych rozhovorov ste spomenuli, že vás znepokojuje, ako sa v Spojených štátoch formuje úzka skupina najbohatších ľudí s ambíciou prevziať moc. Čo by znamenala pre svetový poriadok transformácia USA na plutokraciu?
Toto ma naozaj veľmi znepokojuje. Vidíme extrémne bohatých ľudí, technologických barónov, ktorí majú prístup k moci a vo svojej snahe posúvať sa vpred nechcú byť rušení zákonmi, byrokraciou, či demokratickými pravidlami. Niektorí z nich prišli s predstavou takzvaného „temného osvietenstva“ – riadenia spoločnosti na spôsob stredoveku, kde vládne úzka skupina osvietených elitárov. Títo ľudia si myslia, že dokážu technologicky vyriešiť problémy sveta, no v skutočnosti fungovaniu spoločnosti príliš nerozumejú. Hoci sú géniovia v oblasti technológií, ich predstavy o riadení štátu sú infantilné, plné ilúzií a falošných predstáv.
Už dnes tlačia na novú administratívu s cieľom strhnúť moc na seba. Mnohí majú pocit, že Spojené štáty už v podstate plutokraciou sú, keďže je tam mimoriadne vysoká koncentrácia bohatstva v rukách mimoriadne úzkej skupiny ľudí.
Ak by sa však USA skutočne plne premenili na plutokraciu, nebol by to len koniec budovania Západu. Vyhrala by čisto utilitárna, transakčná politika oprostená od akýchkoľvek hodnôt. Hoci americká zahraničná politika bola vždy zvláštnou zmesou obhajoby ľudských práv a presadzovania amerických záujmov, v tomto prípade by záujmy stopercentne zvíťazili. Navyše by to poskytlo výborný argument autoritárskym režimom, ako je napríklad Čína. Tí by sa mohli oprávnene spýtať, v čom sa ich fungovanie vlastne líši od tohto nového amerického.
Má vôbec Európska únia v tomto meniacom sa svete ambíciu stať sa samostatným geopolitickým aktérom?
To je kľúčová otázka, ktorú by mali riešiť aj bežní ľudia na Slovensku. Hoci EÚ môže niekedy znepokojovať byrokraciou, musíme si uvedomiť, že ako súčasť tohto celku máme šancu niečo vo svete presadiť. Problémom je, že EÚ na úlohu svetového aktéra rezignovala už pri svojom vzniku. Vznikla ako mierový projekt s cieľom, aby európske národy prestali medzi sebou bojovať a namiesto toho spolupracovali. Sústredili sme sa na to natoľko, že sme stratili akúkoľvek ambíciu byť aktívni navonok.
Európska únia je pritom obrovský ekonomický, politický, kultúrny a v konečnom dôsledku aj vojenský kolos s takmer pol miliardou obyvateľov. Keby sme dali európske armády dokopy, zistili by sme, že to vôbec nie je malá sila, máme dokonca i jadrové zbrane. My však tú ambíciu nemáme.
Otázkou dnešných dní je, či nás do roly veľmoci nedonútia iní aktéri. Ak sa Donald Trump, Si Ťin-pching a Vladimir Putin rozhodnú vrátiť k sférám vplyvu a dohodnú sa na rozdelení sveta, Európska únia na to musí nejako zareagovať a byť sebavedomejšia.
Na to však EÚ potrebuje prejsť paradigmatickou zmenou myslenia, keďže jej inštitúcie sú mentálne nastavené na mierové časy a stabilitu, ktorá je už preč. A rizikom pre EÚ bude pri znásobovaní výziev zvonku naša vnútorná roztrieštenosť – v každom členskom štáte existujú signifikantné časti politických elít a populácie – niekde tretina, inde až polovica, — ktoré bojujú proti samotnému celku. Keby podobný typ vnútornej rezistencie existoval v USA, tak by sa už dávno rozpadli. Ak si Európa neuvedomí, že musí začať popri „soft power“ používať aj „hard power“, silné veľmoci môžu našu jednotu rozbiť.
Kým Západ bojuje s vnútornou polarizáciou a Rusko vedie vojnu, o Číne sa veľmi nehovorí. Akú rolu vlastne zohráva v prebiehajúcej zmene svetového poriadku?
Pre mnohých z nás na Západe je Čína do istej miery nečitateľná. Benefituje zo svojej obrovskej trpezlivosti. Je to civilizácia, ktorá uvažuje inak ako my – ich perspektíva presahuje životy niekoľkých generácií. Čína dnes z tejto svojej trpezlivosti čerpá a plynule posilňuje svoje pozície vo svete. Nesnaží sa veci meniť zo dňa na deň.
Veľmi pragmaticky využíva napríklad to, že Rusko je na ústupe. Od začiatku vojny na Ukrajine si Čína Rusko šikovne podriaďuje. Rusku mimochodom jasne komunikuje, že vojnu nesmú preniesť do Európy, pretože by to nebolo v čínskom záujme. Čína zároveň posilňuje zoskupenie BRICS ako alternatívu k západným inštitúciám a snaží sa znížiť dominanciu dolára, čo sa jej časom môže podariť.
Číňania sa vyhýbajú vojenským konfliktom, hoci vojensky vedia pohroziť. Sústreďujú sa na technologickú súťaž – umelú inteligenciu, biotechnológie, elektroautá, využívanie vzácnych zemín… Tam sa snažia vyhrať a prakticky vo všetkom, čo som spomenul, už Európsku úniu predbehli. Študentom rád hovorím starý československý vtip z 80. rokov o chudobnej Číne, ale ten už súčasná generácia nechápe, pretože Čína medzitým vyrástla na technologickú superveľmoc, a to všetko za krátkych štyridsať rokov.
Slovensko je členom EÚ aj NATO, no naše politické vedenie sa v otázkach Ruska a Ukrajiny so zvyškom Európy často rozchádza. Aké je vlastne postavenie Slovenska v súčasnej geopolitickej situácii a o čo by sme sa mali snažiť?
Slovensko má špecifiká, ktoré pramenia z toho, že v procese budovania národa na konci 19. storočia vôbec nebolo isté, či ten národ vôbec prežije a bude mať niekedy svoj štát. V 20. storočí sme s minimálnymi predpokladmi dosiahli takmer všetko, o čom sme mohli snívať – a sme veľkými víťazmi minulého storočia. No tento historický zápas zanechal v slovenskej DNA zakorenenú snahu o prežitie za akúkoľvek cenu.
Dnes už táto prehnaná obozretnosť nemá opodstatnenie. S päť a pol miliónom obyvateľov nie sme až takí malí, ako si myslíme. Chcelo by to z našej strany podstatne viac asertivity. Časť slovenskej politickej scény dnes vyčíta liberálnym elitám takzvanú „kolenačkovú“ politiku, lenže v skutočnosti sebavedomá politika má práve podobu spoľahlivej súčasti EÚ. Tá nám dáva váhu, práve so znakom EÚ na hrudi sa môže Slovensko potenciálne zúčastniť hier v salóne, do ktorého by nás inak nikto nepustil.
Naopak, vládna politika „na všetky štyri svetové strany“ na prvý pohľad vyzerá sebavedomo, no vedie iba k marginalizácii. Keď sa snažíte byť zadobre so všetkými, nikto dôležitý vám tak naozaj nedôveruje a ani si vás neváži. A ľahko sa môžete stať korisťou. Kto nie je pri večeri za stolom, môže byť ako večera na stole.
Jednoducho Slovensko by malo byť sebavedomým partnerom v EÚ. Dobieha nás však vlastný problém týkajúci sa identity. Ľudí, ktorí sú presvedčení, že Slovensko plne patrí na Západ, nie je ani tretina. Tých, ktorí chcú patriť na Východ, je ešte menej, ale sú viditeľní. Najväčšia časť populácie sníva o tom, že budeme nejakým „mostom“ kdesi uprostred neidentifikovateľného priestoru. My si musíme v prvom rade odpovedať na otázku, kam vlastne chceme patriť. Keďže sa tak vehementne označujeme za kresťanskú krajinu, mohli by sme sa v kresťanskom duchu pýtať samých seba – kde sme, kam kráčame a kde je náš brat.
Ak má liberálna demokracia na Slovensku prerod svetového poriadku prežiť, akú transformáciu by mala podstúpiť? Máte dôvod na mierny optimizmus, že prežije, alebo postupujeme do nejakej temnejšej fázy, ktorá bude znamenať zásadnejšiu spoločenskú zmenu aj u nás?
Liberálna demokracia u nás paradoxne prežíva lepšie, než by mala vzhľadom na hodnotové orientácie ľudí. Ľudí s reálnou objednávkou na plnohodnotnú liberálnu demokraciu je na Slovensku zreteľná menšina, len okolo tretiny populácie – to je nepomerne nižší dopyt než na Západe. Otvorených prívržencov autoritárskych režimov je približne 20 percent.
To znamená, že spoločenské, politické a ekonomické elity za posledné roky vlastne odviedli výbornú prácu, keď dokázali udržať Slovensko na demokratickej koľaji. Keby som mal odpovedať len na základe čísel z výskumov, môj výhľad by bol pesimistický. Keďže sme však stále v EÚ a platia u nás určité pravidlá hry, všetko je v rukách elít, ktoré môžu demokraciu udržať pri živote ešte dlhý čas.
Rozhodujúce však bude, čo sa bude diať globálne a ako na to zareaguje EÚ. Ak začne Európa strácať pôdu pod nohami – a ona ju už čiastočne stráca – prejaví sa to aj na Slovensku veľmi rýchlo. Dôvod na veľký optimizmus vo svete nemám, transformácia bude len naberať na obrátkach. Otázkou tak ostáva, ako na tieto udalosti zareagujeme my doma pod Tatrami.
Ďakujeme za rozhovor!
Názory vyjadrené v tomto rozhovore sú názormi respondenta a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
