Utorok 17. novembra, 2026
(Ilustrácia: Ran/The Epoch Times)

Rastliny sa dokážu učiť, pamätať si a varovať pred nebezpečenstvom. Môžu mať inteligenciu alebo vedomie?

Cleve Backster bol odborníkom na detektory lži, ktorý školil vyšetrovateľov CIA. Celú svoju kariéru sa venoval odhaľovaniu klamstva na základe fyziologických reakcií človeka. Jedného februárového večera v roku 1966 sa zo zvedavosti rozhodol pripojiť elektródy polygrafu k rastline a poliať ju. Na jeho prekvapenie rastlina zareagovala.

Zaznamenaná elektrická aktivita pripomínala reakcie, s akými sa počas svojej praxe stretol už nespočetne veľakrát – podobala sa signálom, ktoré prístroj zachytáva u človeka prežívajúceho radosť či vzrušenie. Zdalo sa, akoby rastlina mala z polievania radosť.

Backster sa následne rozhodol vyskúšať, ako rastlina zareaguje, ak jej spáli jeden z listov. Ešte skôr, než však stihol zapáliť zápalku, ručička polygrafu sa prudko vychýlila a zaznamenala reakciu podobnú tej, akú prístroj zachytáva u človeka pociťujúceho strach alebo stres. Vedec mal chuť vybehnúť na ulicu a kričať: „Rastliny dokážu premýšľať!“

Svoje experimenty opísal v knihe Primary Perception: Biocommunication with Plants, Living Foods, and Human Cells (Primárne vnímanie: Biokomunikácia s rastlinami, živými potravinami a ľudskými bunkami).

Pozorovaný jav nazval „primárnym vnímaním“. Vychádzal z predstavy, že schopnosť vnímať nie je viazaná výlučne na nervovú sústavu, ale určitá forma vnímania môže existovať dokonca aj na úrovni jednotlivých buniek. Bol presvedčený, že všetky rastliny a živočíchy vykazujú na mikroskopickej úrovni „prítomnosť dosiaľ nedefinovanej formy vnímania“.

Jeho tvrdenie, že rastliny majú vedomie, však odporovalo prevládajúcim vedeckým poznatkom. Backsterova práca vyvolala ostrú kritiku a pri následných pokusoch sa jeho výsledky nepodarilo spoľahlivo zopakovať.

Odmietnutie jeho teórie však neznamenalo, že vedci považovali rastliny za pasívne organizmy bez schopnosti reagovať na okolie. Vedecký výskum sa naďalej sústreďoval na konkrétnejšie a menej odvážne hypotézy – na javy, ktoré bolo možné pozorovať, overiť a opakovane experimentálne potvrdiť.

Komunikácia bez slov

Rastliny síce nemajú nervové bunky, no napriek tomu dokážu medzi sebou komunikovať a dokonca sa navzájom varovať pred nebezpečenstvom.

Keď sa húsenica zahryzne do rastliny, v mieste poškodenia sa uvoľní látka nazývaná glutamát – rovnaký neurotransmiter, aký využíva aj ľudská nervová sústava. Glutamát spúšťa v rastline signály upozorňujúce na poškodenie, ktoré sa šíria do jej ďalších častí. Vďaka tomu sa aj nepoškodené časti rastliny môžu pripraviť na obranu pred škodcami.

Rastliny však dokážu vysielať varovné signály aj do svojho okolia. Keď húsenica začne požierať list, napadnutá rastlina uvoľňuje do vzduchu chemické látky. Susedné rastliny tieto prchavé zlúčeniny zachytia a aktivujú svoje obranné mechanizmy.

V roku 1983 vedec David Rhoades ako prvý zdokumentoval, že rastliny dokážu medzi sebou komunikovať prostredníctvom chemických látok uvoľňovaných do vzduchu. Jeho výskum však spočiatku vyvolal kritiku a odpor. Išlo totiž o dovtedy neznámy a vedecky neoverený jav, ktorý mnohým pripadal až neuveriteľný. Postupom času sa však jeho teóriu podarilo experimentálne overiť a potvrdiť u viac ako 30 druhov rastlín.

V roku 2023 sa japonskému výskumnému tímu podarilo nafilmovať, ako zdravá rastlina reaguje na chemické látky, ktoré do vzduchu uvoľňuje poškodená rastlina v jej blízkosti. Už v priebehu niekoľkých sekúnd sa v zdravej rastline aktivovali vnútorné signálne procesy, ktoré vedci zachytili pomocou fluorescenčného zobrazovania. Rastlina tak dokázala prenášať varovné signály z jedného listu do ďalších častí svojho tela. Okolité rastliny zároveň dokázali zachytiť signálne molekuly uvoľňované do vzduchu.

Ďalšie experimenty ukázali, že rastliny medzi sebou nekomunikujú iba prostredníctvom chemických látok, ale využívajú aj elektrické signály.

Ich vzájomná komunikácia je teda oveľa rozmanitejšia a intenzívnejšia, než sme si doteraz mysleli.

Schopnosť rozhodovať sa aj vydávať zvuky

Zdá sa, že niektoré rastliny majú aj isté poznávacie schopnosti. Napríklad mäsožravá mucholapka podivná nesklapne svoju pascu hneď pri prvom dotyku. Skôr než ju uzavrie, dokáže vyhodnocovať podnety a dokonca ich počítať.

Vo vnútri pasce sa nachádzajú drobné citlivé chĺpky. Pri prvom dotyku sa nič nestane. Ak však v priebehu 15 až 20 sekúnd dôjde k druhému podráždeniu, pasca sa zaklapne.

Ani po uzavretí pasce však rastlina nezačne korisť okamžite tráviť. Najskôr si akoby overuje, či skutočne ulovila živého tvora. Keď sa chytený hmyz pokúša vyslobodiť, svojimi pohybmi opakovane dráždi citlivé chĺpky. Až po približne piatich podráždeniach rastlina aktivuje tráviace enzýmy, pomocou ktorých začne korisť rozkladať.

Mucholapka teda dokáže v podstate počítať podnety a na základe získaných informácií sa rozhodovať, hoci nemá mozog, ktorý by tieto úlohy vykonával.

A čo ďalšie dokáže organizmus, ktorý vie počítať? Napríklad riskovať.

V jednom z experimentov vedci nechali korene jednej rastliny hrachu rásť v dvoch samostatných kvetináčoch. V jednom mala rastlina stály prísun živín, zatiaľ čo v druhom ich množstvo kolísalo. Raz ich bolo viac, inokedy menej, no v priemere oba kvetináče poskytovali rovnaké množstvo živín.

Vedci sledovali, či rastliny uprednostnia stabilný alebo nepredvídateľný zdroj živín. Ich voľbu posudzovali podľa toho, v ktorom kvetináči sa korene rozrastali intenzívnejšie.

Keď stabilný zdroj poskytoval dostatok živín na prežitie, rastliny volili istotu a viac rozvíjali korene práve v tomto kvetináči. Ak však stály prísun živín nestačil na prežitie, začali riskovať a presmerovali rast koreňov do kvetináča s kolísavým množstvom živín. Uprednostnili tak neistú šancu získať dostatok živín pred istotou ich nedostatku.

Vedci dospeli k záveru, že rastliny vykazujú takzvanú „citlivosť na riziko“. Ich správanie tak pripomína rozhodovanie investora, ktorý zvažuje mieru rizika a možný zisk.

Výskumy navyše ukazujú, že rastliny dokážu vydávať zvuky a v stresových situáciách akoby „nariekať“. Les, ktorý sa nám javí ako tiché miesto, tak môže byť pre iné živé organizmy plný zvukov, ktoré ľudské ucho nedokáže zachytiť.

Štúdia z roku 2023 ukázala, že rastliny trpiace nedostatkom vody alebo poškodené odrezaním stonky vydávajú zvuky pripomínajúce cvakanie. Ide o ultrazvukové signály, ktoré sa šíria vzduchom a možno ich zaznamenať pomocou mikrofónov. Vedci napríklad zistili, že paradajka trpiaca nedostatkom vody vydávala približne 35 takýchto zvukov za hodinu, zatiaľ čo dobre zavlažovaná rastlina bola prakticky ticho.

Zvuky sa pritom líšili natoľko, že model umelej inteligencie dokázal na ich základe rozpoznať, či rastlina trpí suchom alebo bola poškodená rezom.

Autori štúdie predpokladajú, že zvuky môžu vznikať v dôsledku takzvanej kavitácie – procesu, pri ktorom sa vo vodivých pletivách rastliny tvoria a následne praskajú drobné bublinky.

Hoci ľudské ucho tieto zvuky nedokáže zachytiť, pre hmyz a niektoré ďalšie živočíchy môžu byť dostatočne hlasné. Prvé výskumné zistenia napríklad naznačujú, že samičky niektorých nočných motýľov dokážu tieto zvuky vnímať a využívať ich pri výbere rastliny, na ktorú nakladú vajíčka. Vďaka tomu môžu uprednostniť zdravú rastlinu pred tou, ktorá je vystavená stresu.

Pamäť aj bez mozgu

Citlivka hanblivá (Mimosa pudica) je známa tým, že pri dotyku rýchlo sklápa svoje listy. V štúdii z roku 2014 však vedkyňa Monica Gaglianová so svojím tímom zistila, že táto rastlina sa dokáže naučiť na určité podnety nereagovať.

Vedci nechali citlivku v kvetináči opakovane padať z malej výšky na mäkkú podložku. Rastlina tak bola vystavená miernym otrasom, ktoré jej nijako neublížili. Spočiatku po každom páde sklopila listy, no po niekoľkých opakovaniach jej reakcia postupne slabla, až napokon prestala reagovať úplne. To naznačovalo, že sa naučila neplytvať energiou na podnet, ktorý pre ňu nepredstavoval žiadne nebezpečenstvo.

Keď ju však vedci vystavili inému, neznámemu podnetu, listy opäť sklopila. Ešte prekvapivejšie bolo, že keď experiment po niekoľkých týždňoch zopakovali, rastlina si na pôvodný neškodný podnet stále zachovávala oslabenú reakciu. Výsledky tak naznačovali, že si dokáže uchovávať určitú formu pamäti takmer celý mesiac.

Autori štúdie dospeli k záveru, že „proces zapamätávania si nemusí nevyhnutne vyžadovať bežné nervové siete a dráhy, aké poznáme u živočíchov. Mozog a neuróny predstavujú len jedno z možných, nepochybne veľmi sofistikovaných riešení, no nemusia byť nevyhnutnou podmienkou učenia“.

V roku 2016 uskutočnil tím Monicy Gaglianovej ďalší experiment, inšpirovaný známymi pokusmi ruského fyziológa Ivana Pavlova. Ten dokázal, že psy sa môžu naučiť spájať zvuk zvončeka s prísunom potravy.

Vedci sa rozhodli podobným spôsobom skúmať schopnosť učenia u hrachu. Rastliny vystavovali prúdeniu vzduchu z ventilátora, ktoré spájali s následným osvetlením. Prúdenie vzduchu tak malo signalizovať smer, odkiaľ bude prichádzať svetlo. Výsledky naznačili, že rastliny sa naučili tieto dva podnety spájať a začali rásť v smere prúdenia vzduchu, akoby očakávali svetlo, ktoré sa ešte neobjavilo.

Zistenia týkajúce sa pamäti rastlín majú zatiaľ presvedčivejšiu vedeckú oporu než výsledky výskumov asociatívneho učenia, teda schopnosti vytvárať si spojenia medzi rôznymi podnetmi.

Skutočnosť, že sa niektoré experimentálne výsledky nepodarilo zopakovať, však automaticky neznamená, že rastliny sú pasívne organizmy alebo že nemôžu mať vedomie. Znamená to len toľko, že doterajšie zistenia zatiaľ neposkytujú jednoznačné dôkazy. Na pochopenie javov, ktoré Cleve Backster pozoroval už v roku 1966, preto môže byť potrebný zásadne odlišný vedecký prístup.

Čo ak vedomie presahuje naše doterajšie predstavy?

Nezhody medzi vedcami v tejto oblasti nespočívajú len v rozdielnych výsledkoch výskumov, ale aj v samotnom chápaní základných pojmov.

Len máloktorý vedec by dnes spochybňoval, že rastliny dokážu vnímať svoje okolie, komunikovať prostredníctvom chemických látok, prenášať elektrické signály či prispôsobovať svoj rast a vývoj meniacim sa podmienkam. Spory sa však začínajú vo chvíli, keď sa tieto schopnosti označia za „inteligenciu“ alebo „vedomie“.

V roku 2006 sa skupina vedcov pokúsila založiť nový výskumný odbor s názvom „neurobiológia rastlín“. Ich iniciatíva však vyvolala takú silnú kritiku, že napokon museli názov zmeniť. Odporcovia totiž poukazovali na argument, ktorý bolo ťažké vyvrátiť: rastliny nemajú neuróny, a preto podľa niektorých botanikov nemôžu mať ani inteligenciu či vedomie.

Práve nejednoznačnosť týchto pojmov vedie niektorých vedcov k presvedčeniu, že skúmanie inteligencie rastlín by sa ani nemalo považovať za vedeckú disciplínu.

„Ako vedci sa musíme zaoberať výlučne tým, čo možno experimentálne overiť alebo vyvrátiť. Inteligencia, ktorej definícia je subjektívna, nespĺňa ani jednu z týchto podmienok,“ napísal genetik Daniel Chamovitz vo svojej eseji.

Taliansky vedec Stefano Mancuso však ponúka odlišný pohľad. Podľa neho inteligencia nemusí byť nevyhnutne sústredená v mozgu. Koreňový systém rastlín prirovnáva k rozsiahlej sieti, v ktorej jednotlivé korene koordinovane reagujú na chemické látky, vlhkosť, gravitáciu či prekážky v pôde. Vďaka vzájomnej koordinácii tak rastliny podľa neho dokážu prijímať rozhodnutia a riešiť problémy.

Mancuso zastáva názor, že rastliny majú síce odlišnú stavbu tela než živočíchy, no pri riešení problémov môžu využívať podobné princípy.

Argumentácia skeptikov sa však do istej miery pohybuje v začarovanom kruhu. Ak totiž vedomie vopred definujeme ako niečo, čo vzniká výlučne činnosťou mozgu, potom tvrdenie, že organizmy bez mozgu vedomie nemajú, iba opakuje samotnú definíciu.

Možno preto nie je potrebné chápať vedomie tak úzko ani vytvárať jeho úplne novú definíciu. Stačí sa pozrieť do minulosti.

Medzi mechanickým fungovaním a vedomím

Pohľad do minulosti nám môže pomôcť lepšie pochopiť súčasnú vedeckú diskusiu, hoci na všetky otázky zrejme odpovede neprinesie.

Už pred približne 2 400 rokmi Aristoteles nepovažoval rastliny za vedomé bytosti, no zároveň ich nevnímal ani ako nečinné objekty bez života. Pripisoval im takzvanú „threptike psyche“, teda vegetatívnu dušu. Nešlo o vedomie ani schopnosť prežívať pocity, ale o vnútorný princíp, ktorý umožňuje rast, výživu a prežitie.

Podobnú myšlienku nachádzame aj v tradičnej čínskej filozofii, konkrétne v pojme ziran. Hoci sa často prekladá ako „príroda“, jeho význam je bližší predstave prirodzeného, spontánneho vývoja, ktorý vychádza zo samotnej podstaty vecí a nevyžaduje vedomé riadenie.

Keď si koreň hľadá cestu k vode alebo sa list natáča za svetlom, ide o prejav prirodzených schopností rastliny. Jej konanie vychádza z nej samotnej a prejavuje sa v spôsobe, akým rastie a reaguje na svoje okolie.

Postupne sme však prestali vnímať, že medzi mechanicky fungujúcim objektom a vedomou bytosťou môže existovať aj niečo ďalšie. Aj preto diskusia o vedomí rastlín pokračuje dodnes.

To však neznamená, že starovekí filozofi dokázali existenciu vedomia u rastlín. Ako ľudia máme sklon intuitívne predpokladať, že na vnútorné prežívanie a uvedomovanie si vlastných myšlienok potrebujeme mozog. Tento predpoklad však nikdy nebol jednoznačne experimentálne overený.

Cleve Backster zostal až do konca života presvedčený, že rastliny majú svoj vlastný skrytý vnútorný svet. Neskoršie vedecké výskumy síce niektoré jeho zistenia spochybnili, no jeho úžas nad tým, čo pozoroval, bol pochopiteľný. Pozrel sa na obyčajnú izbovú rastlinu, ktorej dovtedy nikto nevenoval väčšiu pozornosť, a položil si otázku, či sa za jej zdanlivo nenápadnou existenciou neskrýva niečo viac.

Pravdou je, že na túto otázku dodnes nepoznáme jednoznačnú odpoveď. Rastliny možno žiadne vedomie nemajú. Je však tiež možné, že majú určitú formu vedomia, ktorej zatiaľ nedokážeme porozumieť.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶

Diskusia

Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.

Na pridanie komentára sa alebo si .

Prečítajte si aj