Utorok 17. novembra, 2026
Lekár Nal Oum, ktorý prežil režim Červených Kmérov (Foto: Benjamin Chasteen/Epoch Times)

Lekár, ktorý prežil koncentračný tábor Červených Kmérov a odhalil svetu hrôzy kambodžskej genocídy

Nal Oum nikdy nezabudne na deň, keď Červení Kméri obsadili hlavné mesto Kambodže. Bol jedným z vyše 400 lekárov v krajine a rozhodol sa zostať, hoci jeho vlasť zachvátila vojna. Veril, že lekári musia zostať neutrálni a snažiť sa zachrániť každý život bez ohľadu na politické presvedčenie, rasu či vieru.

V jedno rušné popoludnie vo francúzskej nemocnici v Pnome Péne muži v čiernych uniformách nariadili všetkým opustiť hlavné mesto. Oum mal v nemocnici plné ruky práce. Svoju vtedajšiu manželku a dvoch synov poslal do Francúzska, aby tam prečkali vojnu. Vďaka tomu sa mohol ako jeden z vedúcich pracovníkov nemocnice naplno venovať starostlivosti o ranených.

Nemocnica bola pôvodne určená pre približne 450 pacientov, no v dôsledku občianskej vojny ich tam bolo viac ako tisíc. Všetky lôžka boli obsadené a mnohí chorí a ranení ležali na podlahe.

V jednej z budov bolo umiestnených viac ako sto detí rôzneho veku vrátane dojčiat. Keď 17. apríla 1975 Červení Kméri ovládli hlavné mesto a začali nemocnicu vyprázdňovať, Oum bol práve pri nich. „Tie malé postieľky si pamätám dodnes,“ povedal.

Keď muži začali vyháňať nemocničný personál, Oum sa ich spýtal, kto sa postará o pacientov, ak odídu lekári a sestry. Odpovedali mu, že má odísť a o pacientov sa postarajú oni.

„Ale boli to samé lži… V tej chvíli som neustále myslel na to, že všetky tie deti zomrú… Dodnes mám obraz tých detí pred očami. Nepodarilo sa mi splniť svoju úlohu a zachrániť ich,“ povedal Oum.

Nal Oum zachytený krátko po tom, ako v roku 1976 unikol z koncentračného tábora Červených Kmérov. Ako lekár si Oum uvedomoval, že pod vládou Červených Kmérov má len malú šancu na prežitie (Foto: Nal Oum)

Kambodžský doktor Živago

Oum patril medzi prvých vzdelaných mužov, ktorí upozornili na genocídu v Kambodži v rokoch 1975 až 1978. Nedávno opísal svoj príbeh v knihe Un Médecin Chez Les Khmers Rouges (Lekár medzi Červenými Kmérmi), ktorá je zatiaľ dostupná iba vo francúzštine.

Bol členom delegácií, ktoré odhaľovali zločiny proti ľudskosti spáchané Červenými Kmérmi. Francúzske médiá ho nazvali „kambodžským doktorom Živagom“, čím odkazovali na román o lekárovi počas ruskej Októbrovej revolúcie.

Červení Kméri si za obete vyberali ľudí z rôznych spoločenských vrstiev – od odvážnych a dobrosrdečných až po múdrych a vzdelaných. Aj spôsoby ich vraždenia boli rôzne. Ľudí zastreľovali, dusili, upaľovali zaživa v tehlových peciach, ubíjali na smrť, pochovávali zaživa alebo nechávali vyhladovať.

Bývalý americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger vo svojej knihe Years of Upheaval z roku 1982 napísal, že „žiadna krajina nezažila v uplynulom desaťročí takú sériu utrpenia ako Kambodža“.

Kissinger opísal, ako Kambodžu v roku 1965 napadli severovietnamské jednotky a od roku 1969 ju bombardovali Spojené štáty. Následne vypukla občianska vojna, počas ktorej sa dostali k moci Červení Kméri. Po genocíde, ktorú krajina zažila za ich vlády, ju v roku 1978 opäť napadol Severný Vietnam.

Oum bol svedkom jednej z najtemnejších kapitol týchto dejín. Podľa ľudskoprávnej organizácie Cultural Survival prežilo genocídu Červených Kmérov iba 45 lekárov. Oum je jediným známym lekárom, ktorému sa podarilo uniknúť z koncentračného tábora.

Partizáni Červených Kmérov v čiernych uniformách na džípoch v uliciach Pnom Pénu v deň, keď Kambodža prešla pod kontrolu komunistických Červených Kmérov, 17. apríla 1975 (Sjoberg/AFP/Getty Images)

Nútený pochod z mesta na vidiek

Vraždenie sa začalo takmer okamžite. Po vyhnaní z nemocnice poslali Ouma na dlhý pochod z mesta na vidiek. Ľudia sa v obrovských zástupoch vydávali rôznymi smermi na neznáme miesta pod dohľadom ozbrojených vojakov.

Všetko sa udialo tak rýchlo, že Oum si nestihol ani vyzliecť biely lekársky plášť. Ľudia nemali čas vziať si osobné veci a rodiny sa nestihli navzájom nájsť.

„Ani sme nevedeli, kam máme ísť… Len nám neustále prikazovali kráčať dopredu a nevracať sa do mesta. Mladí vojaci mali zbrane a z času na čas vystrelili do vzduchu, aby nás varovali a prinútili pokračovať v pochode,“ vysvetlil Oum.

Napokon sa zastavili, aby sa najedli. Ľuďom prikázali postaviť sa do radu, v ktorom vojaci Červených Kmérov rozdávali malé hrste ryže.

Oum si spomína na muža v krátkych nohaviciach, ktorý prišiel s odhalenou hruďou a požiadal o jedlo. „Potom som videl, ako z nákladného auta vystúpil jeden z vojakov v čiernom obleku,“ povedal Oum.

Vojak mužovi zviazal ruky za chrbtom a odviedol ho preč od radu. „Potom som počul výstrely,“ spomína Oum. Mladý muž padol na zem a okolo neho sa zdvihol kúdol prachu červenej suchej pôdy.

Vraždy sa čoskoro stali bežnou súčasťou pochodu, ktorý trval celý mesiac. „Mŕtvoly sme videli všade. Dve tu, ďalšie dve tam,“ skonštatoval Oum.

Kambodžanov umiestňovali na farmy a nútili ich pracovať na ryžových poliach. Mnohých opakovane presúvali z jedného miesta na druhé. Cieľom bolo dezorientovať ich a zabrániť tomu, aby sa medzi väzňami vytvárali pevnejšie vzťahy. Každý deň dostávali iba malú porciu ryže.

Psychický nátlak bol všadeprítomný. Červení Kméri často vraždili ľudí a ich telá nechávali na ryžových poliach, aby ich ostatní väzni videli. „Pochovávali ich do plytkých hrobov, takže neskôr ste neustále cítili zápach rozkladajúcich sa tiel,“ uviedol Oum.

„Bolo to pre všetkých veľmi šokujúce… Žili sme v čase teroru, keď sa ľudia neodvážili prehovoriť… Dohodli sme sa medzi sebou, že ak chceš prežiť, musíš sa správať, akoby si bol slepý, nemý a hluchý. Nesmeli sme nič povedať. Aj keď si niečo videl na vlastné oči, musel si sa tváriť, že si to nevidel,“ dodal.

Príležitosť na útek

Ouma postupne presunuli do štyroch rôznych táborov. Keď asi šesť mesiacov po nástupe Červených Kmérov sedel vo vlaku smerujúcom do posledného tábora, uvedomil si niečo hrozné. „Keď som cestoval vlakom z jednej oblasti do druhej, nevidel som veľa detí.“ Až neskôr vyšlo najavo, čo sa s nimi stalo.

V roku 2009 bol súdený bývalý veliteľ kambodžskej väznice , známy pod prezývkou Duch. Zodpovedal za mučenie a vraždu 16-tisíc Kambodžanov vo väznici S-21 v v Pnome Péne. Počas procesu sa ho pýtali aj na to, či strážcovia zabíjali deti tak, že im rozbíjali hlavy o kmene stromov.

Duch povedal: „Nemá zmysel ich držať, pretože by sa nám mohli pomstiť.“ Aby režim zabránil tomu, že deti vyrastú a budú sa mstiť za svojich rodičov, vraždil aj ich – vrátane dojčiat.

Oum už počas prvého mesiaca v zajatí vedel, že musí utiecť. Príležitosť sa mu však naskytla až po presune do posledného tábora. Nachádzal sa v mestečku Poy Samrong neďaleko thajských hraníc a žilo v ňom približne tisíc rodín.

„Keď som sa rozhodol utiecť, povedal som si, že to bude cesta bez návratu. Ak by ma chytili živého, vystavili by ma všetkým možným utrpeniam pred očami ostatných ľudí… Obvinili by ma z čohokoľvek. Pomaly by ma zabili,“ skonštatoval.

Každý deň si začal odkladať časť ryže, ktorú si ukrýval v rukáve odtrhnutom z košele. Podarilo sa mu získať aj malé množstvo liekov – podľa vlastných slov toľko, aby sa nimi mohol otráviť, keby ho chytili.

Útek bol mimoriadne nebezpečný. Musel prekonať kilometre otvorených polí, kde ho stráže mohli okamžite zatknúť alebo zabiť. Ak by ho na úteku zbadal niektorý z väzňov pracujúcich na poli a neudal by ho, aj jemu by hrozila smrť.

Za poľami sa rozprestierala džungľa s ďalšími nebezpečenstvami. „Musel som sa vyhýbať aj psom… Ak by pes zaštekal, vedeli by, kde ma hľadať, a bol by som stratený. Našťastie tam už žiadne psy neboli. Do tej doby ich všetky zabili.“

Napokon sa naskytla príležitosť. Stráže oznámili, že 16. apríla 1976 sa bude konať oslava výročia nástupu Červených Kmérov k moci. Väzni mali dostať tri dni voľna. Bolo približne 19.00, keď začala hrať hudba. Na oblohe svietil mesiac a stráže boli rozptýlené.

„Keď som stál pred neznámou džungľou, necítil som strach ani nič podobné… Bola to cesta do neznáma. Spoliehal som sa iba na svoju vieru, pretože som nič iné nemal… Za súmraku, keď už nebolo vidieť do diaľky, som sa vytratil so svojím balíkom ryže,“ spomína Oum.

Konečne v Thajsku

Ryžové polia sa tiahli, kam až oko dovidelo. Oum sa rozhodol, že cez deň sa bude ukrývať a spať v hustých kríkoch. V noci bude kráčať po vyvýšených hrádzach medzi zaplavenými políčkami.

Každú noc sa snažil prejsť približne osem až desať kilometrov. Po desiatich dňoch putovania cez polia sa dostal do džungle. Tam si musel osvojiť nové pravidlá prežitia. Cez deň kráčal a v noci spal vysoko v korunách stromov, aby sa vyhol zvieratám loviacim v tme. „Používal som šnúru, ktorou som si priväzoval ruky k vetvám. Tak som sa včas zobudil a nespadol na zem,“ vysvetlil.

Džungľa si čoskoro vyžiadala svoju daň. Oum sa nakazil maláriou, zoslabol a začal strácať orientáciu. Postupne strácal aj pojem o čase.

Napokon dorazil do dediny. V pohraničných oblastiach Thajska žije veľa ľudí, ktorí hovoria po kambodžsky. V dedine v noci hrala hudba a Oum čakal, kým zhasnú svetlá. Potom sa vydal po hlavnej ceste smerom k chatrčiam.

„Začalo ma prenasledovať niekoľko psov a hlasno štekali,“ spomína. Keď muž z dediny začul psy, vyšiel z domu s puškou a začal na Ouma strieľať. „Bežal som hore-dole a podarilo sa mi uniknúť do tmy.“

Nasledujúcu noc dorazil k rieke a uvedomil si, že nemá dosť síl na to, aby ju prebrodil. „Našiel som si malé útočisko. Bol to úkryt pod vysokou trávou. Vykopal som si jamu a zaspal som.“

Nasledujúce ráno začul praskanie vetvičiek. Vykukol z vysokej trávy a uvidel staršieho muža, ktorý vyzeral ako Kambodžan. Oum bol vyčerpaný a mal zmätenú myseľ, no napriek tomu sa rozhodol opýtať sa ho na najkratšiu cestu do Thajska. Starší muž bol prekvapený a povedal mu: „Veď ty už si tu, na thajskej pôde, na thajskom území.‘“

Oum padol na kolená a objal mužovi nohu. „Som v bezpečí, som v bezpečí.“

Potom mu muž povedal niečo, na čo nikdy nezabudne. Ukázal na rieku, ktorú sa Oum predchádzajúcu noc takmer pokúsil prekročiť, a varoval ho: „Len sto metrov odtiaľto, ak prekročíš ten potok, vrátiš sa späť do Kambodže. Na druhom brehu sú Červení Kméri a chytili by ťa.“

Na pokraji smrti

Oumovo utrpenie sa však príchodom do Thajska neskončilo. Zatkli ho za nelegálne prekročenie hraníc a poslali do väzenia v Chanthaburi. Cela mala rozmery približne 2,4 x 2,4 metra, no tiesnilo sa v nej takmer dvadsať ľudí. Oumov zdravotný stav sa tam ešte zhoršil.

Počas prvej prezenčnej kontroly pred väznicou Oum pocítil, ako sa mu pred očami zaiskrilo, a spadol na zem. „Keď som prišiel k vedomiu, bol som späť vo väzenskej cele… Začal som si jasne uvedomovať, že zomriem. Ľutoval som, že po prekonaní toľkých prekážok a prekročení hraníc sa všetko skončí tým, že zomriem v thajskej väzenskej cele,“ priznal.

„Bol som veľmi sklamaný, že už nebudem mať šancu prežiť a odísť do zahraničia, aby som svetu povedal o svojej krajine. Na to som myslel, keď som bol tak blízko smrti.“

Oumovi stuhli prsty a telo sa mu začalo triasť. Nedokázal sa posadiť bez toho, aby sa mu nezatočila hlava a nespadol. Ako lekár vedel, že sa blíži jeho koniec.

Strážcovi predniesol jedinú prosbu: chcel poslať list na francúzske veľvyslanectvo. Dovolili mu list nadiktovať a iný muž ho napísal. Oum v ňom uviedol iba to, že je kambodžský lekár, ktorý sa nachádza vo väzení, a dodal: „Ak pomoc nepríde do troch alebo štyroch dní, už nebudem na tomto svete.“

Francúzsky veľvyslanec vyslal zástupcu, aby ho zachránil. Ouma najskôr previezli do thajskej nemocnice a 1. júla 1976 ho dopravili do nemocnice vo Francúzsku.

Tam sa opäť stretol so svojimi dvoma synmi. Jeden mal deväť a druhý štyri roky. „Tešili sa, že ma vidia, ale nemyslím si, že si uvedomovali, čo sa vlastne deje alebo čo sa mi stalo,“ spomína.

Nal Oum (vľavo), Père Venet z francúzskeho veľvyslanectva (uprostred) a ďalší kambodžský utečenec Kulom (vpravo), 15. júna 1976 (Foto: Nal Oum)

Šírenie povedomia o realite v Kambodži

V tom čase si svet ešte naplno neuvedomoval, čo sa v Kambodži odohráva. Oum zohral dôležitú úlohu pri odhaľovaní zločinov Červených Kmérov.

O jeho príbehu písali mnohé noviny. V apríli 1978 vystúpil na vypočutí, ktoré zorganizoval nórsky parlament v Osle. Americký prezident Jimmy Carter mu poslal list, v ktorom mu vyjadril uznanie.

„Potom sa najmä na Západe, v Európe a Spojených štátoch začalo o niečo viac chápať, čo sa tam vlastne dialo,“ vysvetlil Oum.

Momentálne žije v Oklahome. Dúfa, že zločiny spáchané na jeho národe budú jedného dňa potrestané a že kambodžský ľud sa oslobodí od tyranie, ktorú naň uvalil komunizmus – najprv za vlády Červených Kmérov a neskôr pod vietnamským vplyvom.

„Pre mňa je dnešná diskusia o komunizme diskusiou o dejinách utrpenia a nešťastia ľudstva, ktoré pretrvávajú dodnes… Odhaľovanie týchto zločinov je našou morálnou povinnosťou – aby sme si uctili pamiatku nevinných a neznámych ľudí, ktorí boli zavraždení,“ uzavrel.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶

Diskusia

Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.

Na pridanie komentára sa alebo si .

Prečítajte si aj