Karin zabehla maratóny v Bostone, New Yorku aj Berlíne: o rodine so šiestimi deťmi a prekonávaní vlastných hraníc (Rozhovor)
Svoje najväčšie hobby – beh – premenila 46-ročná Trnavčanka Karin Machová na neodmysliteľnú súčasť života. Za najprestížnejšími maratónmi cestuje po celom svete a ich príprave venuje množstvo času a energie. Svoj doterajší najlepší maratónsky čas, tri hodiny a dve minúty, dosiahla v Bostone. Napriek výnimočným výkonom sa nepovažuje za profesionálnu bežkyňu. V prvom rade je milujúcou manželkou a mamou. S manželom vychovávajú šesť detí – tri pochádzajú z jeho predchádzajúceho vzťahu, dve z jej a pred štyrmi rokmi sa im narodila spoločná dcérka. Tá podľa Karin celú rodinu spája a učí jej členov tolerancii, trpezlivosti a láske.
Epoch Times Slovensko: Aké boli tvoje bežecké začiatky? Predpokladám, že si sa nevrhla rovno na náročné maratóny.
Karin Machová: K športu som bola vedená odmalička. Robila som gymnastiku, neskôr modernú gymnastiku, tanec, no v atletike som sa našla až v dospelosti. K behu ma priviedlo náročné životné obdobie, konkrétne rozvod. Beh mi pomáhal vyčistiť si hlavu a dodával mi silu zvládnuť ťažké chvíle. Môj prvý beh mal približne dva kilometre a presne si pamätám staré tepláky, staré botasky a mikinu, ktorá ma po spotení riadne ťažila. Miešali sa vo mne zvláštne pocity, dýchavičnosť vystriedal úsmev a ja som vedela, že to je to, čo potrebujem, aby som prežila. A tak sa behu venujem už pätnásty rok.
Spomenieš si aj na svoj úplne prvý zabehnutý maratón?
Bol to bratislavský ČSOB maratón v roku 2021, ktorý som zabehla za tri hodiny a 57 minút. Pripravovala som sa sama na základe článkov na internete a, samozrejme, išla som amatérsky nepripravená. Môj najdlhší beh v príprave bol 20 kilometrov, išla som bez sacharidov a bez všetkých tých vedomostí, ktoré už mám dnes. Ale ten pocit v cieli bol neskutočný. Siahla som si na úplné dno fyzicky aj psychicky a rozhovory sama so sebou počas štyroch hodín na trati mi dali viac ako ktorýkoľvek psychológ. Bolelo to a zároveň napĺňalo šťastím. Bola to láska, ale taká, ku ktorej človek musí pristupovať s pokorou a úctou. Do bodky tu platí pravidlo: Čo vložíš do prípravy na maratón, to sa ti na trati vráti. Nie nadarmo je to kráľovská disciplína.
Mnohé preteky, na ktorých si sa zúčastnila, majú charitatívny rozmer. Ktoré z nich ti najviac prirástli k srdcu?
Mám rada, keď sa behom pomáha. Medzi moje obľúbené podujatia patria dm ženský beh, Beh Devín či Beh neporazených, ktorý podporuje ľudí po mozgovej porážke. Tento rok som ho však prvýkrát vynechala, pretože sa konal nultý ročník charitatívneho Behu prvého nádychu na podporu novorodencov vo Fakultnej nemocnici v Trnave. Podarilo sa nám na ňom vyzbierať takmer šesťtisíc eur. Veľmi pyšná som aj na to, že sa mi spolu s ČSOB bankou podarilo na maratóne v Chicagu vyzbierať desaťtisíc eur pre dievčatko so zrakovým postihnutím. No ak mi tieto behy, bohužiaľ, nezapadajú do mojej maratónskej prípravy, musím ich odložiť o rok.
Neostala si behávať len na Slovensku, ale zúčastnila si sa aj viacerých svetových maratónov. Kde všade vo svete si si už odbehla svojich 42 kilometrov?
Maratón mám odbehnutý v New Yorku, Chicagu, Bostone, Kapskom Meste, Berlíne a pred pár dňami mi prišlo vyjadrenie z Abbott World Marathon Majors, že som prijatá na maratón na majstrovstvách sveta v Tokiu, z čoho sa veľmi teším. Mám v pláne odbehnúť všetkých osem najprestížnejších maratónov v rámci Abbott WMM. Ostáva mi ešte Londýn a posledný bude v Sydney. Verím, že to stihnem skôr, ako zaradia deviaty Šanghaj. Aj keď ani tomu nepoviem nie (smiech).
Newyorský maratón je snom mnohých bežcov. Aká atmosféra ťa tam privítala?
Newyorský maratón bol doslova jedna veľká párty. Nebol tam kilometer, na ktorom by ľudia nefandili a nekričali na nás. Tá atmosféra vás úplne pohltí a dodá vám neuveriteľný adrenalín. Mne sa maratón napriek zraneným nohám podarilo zabehnúť za tri hodiny a 32 minút. Na oboch píšťalách som mala puknuté kosti, takzvané únavové zlomeniny, ktoré po návrate na Slovensko potvrdilo MRI vyšetrenie. Prebehnúť cieľom v Central Parku bol môj najodvážnejší splnený sen, prešla som cez neho so slzami šťastia. Bol to ten najkrajší a najboľavejší zážitok zároveň.
Organizácia však bola prísna. O štvrtej ráno bol budíček, o pol piatej odchádzali autobusy plné bežcov, ktoré nás prevážali na Staten Island, kde sme prešli kilometre pešo riadnou letiskovou kontrolou. Ráno boli dva stupne Celzia, všetci sme mali na sebe staré oblečenie, ktoré sme nechali neskôr charite. Ja som však podcenila výber ponožiek a už som mala obuté tenké bežecké tenisky, v ktorých som sa chystala na štart. Nohy mi od chladu stuhli natoľko, že som si ich počas prvých dvoch kilometrov vôbec necítila. Zazneli tóny legendárnej skladby od Franka Sinatru, potom výstrel a už sme sa hnali mestskými časťami New Yorku. Museli sme zdolať veľa výbehov na mosty, aby sme prešli až do Central Parku. Nie nadarmo sa hovorí, že je to jeden z najťažších maratónov na svete.
Ale všetci bežci sme si boli nablízku. Dokonca mi jedna Číňanka podala kolu a zrazu sme všetci pili z jednej plechovky. Šport je v tomto úžasný. Keď niekto išiel do kroku, povzbudzovali sme ho a všetci okolo kričali, je to ako živá voda. Nakopne vás to, aj keď si myslíte, že už neurobíte ani krok. A takto je to na všetkých svetových maratónoch. Je jedno, kto si, odkiaľ si, všetci sme si rovní.
Čo ti beží hlavou počas posledných kilometrov maratónu?
Od tridsiateho kilometra človek zažije rôzne situácie, ktoré aj vystrašia. V hlave mi vtedy znie: „Počúvaj svoje telo!“ Počas posledných kilometrov myslím už na všetko – najviac mi pomáhajú myšlienky na moju rodinu, vedomie toho, ako čakajú, keď prejdem finišom. Veľmi sa teším na ich správy. Som nesmierne vďačná, že ich mám. Maratón je totiž aj o nich a o ich podpore. Režim mám vtedy veľmi prísny a oni sa plne naladia na mňa a sú mi oporou. Bez nich by to nešlo.
Ako sa ti darí skĺbiť náročné tréningy s rodinnými a pracovnými povinnosťami?
Keďže skoro ráno vstávam kvôli tréningom a chodím skoro večer spať kvôli regenerácii, nestíham na nich vrčať (smiech). Sú aj ťažšie chvíle a je to náročné, ale rešpekt, úcta a láska to vždy zachránia. Rodina vždy zostane u mňa na prvom mieste. Väčšinu tréningov sa snažím absolvovať skoro ráno, často ešte za tmy, aby čo najmenej zasahovali do rodinného života. Nie vždy sa to však podarí. Vždy musím poprosiť o pomoc. Našťastie, mám okolo seba úžasný tím trénerov, ktorí sa mi vedia časovo plne prispôsobiť. A manžel? Nebudem klamať, ten si občas pohreší na tie moje maratóny (smiech).
Momentálne sa venuješ na plný úväzok rodine a športu, no viem, že máš veľké plány aj v rámci pomoci iným…
Rozvíjame náš bežecký klub, do ktorého chceme priniesť množstvo nových nápadov a inovácií. Veľmi by som chcela šport, nielen beh, priblížiť aj ďalším vekovým skupinám, napríklad seniorom. Pravidelný pohyb môže pomáhať predchádzať chorobám, zlepšovať kvalitu života, vytvárať príležitosti na stretávanie sa s ľuďmi a prinášať radosť. Verím, že sa mi podarí oživiť jeseň života tejto generácie.
Nedávno si absolvovala Berlínsky maratón. S akými pocitmi si z neho odchádzala?
Uff, ťažko sa mi ešte odpovedá, mám zmiešané pocity. Berlín bol od začiatku môj favorit pokoriť sub tri, teda zabehnúť ho za menej ako tri hodiny. Vesmír mi však rozdal iné karty. Vzhľadom na okolnosti som nesmierne šťastná a vďačná, že sa mi podarilo dobehnúť do cieľa v zdraví. Urobila som veľa chýb. Najväčšou bolo, že som absolvovala už tretí maratón v priebehu pol roka. Moje telo bolo vyčerpané. Napriek horúcemu počasiu sa mi podarilo dobehnúť do cieľa za tri hodiny a 12 minút. Bola som druhou najrýchlejšou Slovenkou a vo svojej vekovej kategórii som obsadila 64. miesto. V konkurencii 56-tisíc bežcov to podľa mňa nie je zlý výsledok. Ale Berlín si ešte zopakujem! Trať je perfektná a máme nevyrovnané účty (smiech). No musím skonštatovať, že Američania to s atmosférou vyhrávajú.
Po štyridsiatke prechádza ženské telo rôznymi zmenami, ktoré môžu ovplyvniť aj jeho reakcie na fyzickú záťaž. Ako tieto zmeny vnímaš pri behu a čo robíš pre to, aby si si udržala kondíciu, zvládala náročné tréningy a predchádzala zraneniam?
Niekedy mám fakt čo robiť. Bez hanby prechádzam obdobím perimenopauzy a každá žena vie, čo to je. Sú dni, keď nespoznávam vlastné telo napriek tomu, že mám rutinu. Hormóny si idú svoj „diskopríbeh“ a podľa toho sa správajú aj moje svaly, kĺby a o náladách radšej ani nehovorím. A áno, odzrkadľuje sa to aj v tréningu. Niekedy to ide ako po masle, inokedy cez bolesť a slzy a na ďalší deň je všetko inak. V týchto dňoch musím ešte viac dbať na stravu, doplniť to, čo telu chýba. Je to veľmi prísne a riešim to v podstate od rána do večera, lebo je to dôležitá prevencia zranení. Kľúčovú úlohu zohráva správna výživa, ale aj silový tréning, fyzioterapia, masáže a kvalitný spánok. Ten je však pri našej najmladšej dcérke niekedy náročné dopriať si.
Čo ti okrem osobných úspechov prináša najväčšiu radosť z behu?
Odmenou za úspešný beh je môj najstarší syn Peťo, ktorý ide v mojich šľapajach, baví ho beh, triatlon a celkovo som „nakazila“ celú moju rodinu športom. Dvaja ďalší synovia robia americký futbal, manžel odbehol Košický polmaratón, jedna dcérka jazdí na koňoch a najmladšia už chodí plávať a na gymnastiku. Šport má naša rodina na každodennom poriadku a som na nich všetkých nesmierne pyšná. Odmenou sú pre mňa aj krásne správy od cudzích ľudí, keď niekoho inšpirujem, keď niekto ide cvičiť či behať len preto, že vidí, ako som ráno dala na Instagram príbeh, že už mám odbehnuté. Sú to možno malé kvapky v mori, ale sú súčasťou zdravšej budúcnosti ľudí okolo mňa a ja sa z toho veľmi teším. Keď človek pre seba niečo urobí, cíti hrdosť a radosť, ktorú potom dokáže rozdávať ďalej. A práve to všetci potrebujeme. Verím, že šport dokáže meniť svet k lepšiemu.
Ďakujeme za rozhovor!
Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶Diskusia
Komentáre sú verejné. Zverejňujeme príspevky, ktoré dodržiavajú pravidlá diskusie.
Na pridanie komentára sa alebo si .
