Cestovanie, Inšpirácie » Kultúra

Zalina prišla pred 20 rokmi z Kaukazu na výlet na Slovensko a už tu ostala: Nech žijete kdekoľvek, svoje korene si nesiete stále v sebe (Rozhovor)

Zalina pochádza z mesta Naľčik v Kabardsko-balkarskej republike na juhu európskej časti Ruska, no už viac ako 20 rokov žije na Slovensku. Prvýkrát k nám pricestovala náhodou so svojou kamarátkou. Ich výlet sa nakoniec zmenil na nový životný plán, ktorý ju dodnes spája s jej rodnou krajinou. Nesie si v sebe čerkeskú dušu, úctu k tradíciám, silné rodinné hodnoty aj vône tradičných kaukazských jedál. 

„Veľa Slovákov nevie, kde sa nachádza Severný Kaukaz, a vždy ma milo prekvapí, keď niekto pozná hlavné mesto Naľčik, alebo dokonca navštívil naše hory. O to viac si uvedomujem, aké zaujímavé je prepájať kultúry a príbehy,” hovorí.

Epoch Times Slovensko: Pochádzate z Kabardsko-Balkarska. Územie má rozlohu približne ako štvrtina Slovenska a žije tam okolo 900 000 obyvateľov. Pre väčšinu Slovákov je tento región pomerne neznámy. Mohli by ste nám toto miesto predstaviť?

Zalina Fiala: Kabardsko-Balkarsko je miesto, kde som vyrastala a na svoje detstvo spomínam s veľkou láskou a úsmevom. Deti sú tam veľmi milované a odmalička dostávajú správne hodnoty – úctu k ľuďom, rodine, starším aj k samotnému životu. Pochádzam z mesta Naľčik, čo v preklade znamená malý prsteň, pretože mesto sa nachádza akoby v kruhu hôr. Máme tam hory, čistý vzduch, minerálne pramene, ktoré vytekajú priamo z hôr, aj parky. Nachádza sa tam aj hora Elbrus, najvyšší vrch Európy vysoký 5 642 metrov. 

Ľudia na Kaukaze sú veľmi pohostinní. Hosť má u nás vždy to najlepšie miesto pri stole aj v dome. Milujeme spoločné stretnutia, hudbu, tanec, spev, tradičné jedlá a atmosféru, v ktorej sa ľudia vedia úprimne radovať zo života a z maličkostí. Práve naše tradície, správanie, rešpekt, rodinné väzby a silný duch Kaukazu robia Kabardino-Balkariu výnimočnou.

Čo vás pred viac ako 20 rokmi priviedlo na Slovensko?

Ja som zo svojej krajiny nikdy neutekala ani som neodchádzala kvôli zlým skúsenostiam. Na Slovensko som prišla prvýkrát vlastne úplnou náhodou ako mladé dievča spolu s kamarátkou, ktorá sem často cestovala kvôli dostihom a koňom. Pozvala ma, aby som prišla s ňou, spoznala krajinu, ľudí, nové prostredie a trochu si oddýchla. Nehľadala som útek ani záchranu pred niečím. Pamätám si, že po príchode na Slovensko som sa cítila veľmi prirodzene. Nemala som pocit cudzieho prostredia alebo strachu. Fascinoval ma jazyk, kultúra, ľudia aj atmosféra. 

Postupne som sa začala začleňovať do života tu na Slovensku, spoznala som veľa dobrých ľudí, venovala som sa hudbe, spevu, rôznym vystúpeniam a kultúrnym aktivitám. Slovensko mi dalo pocit, že človek dokáže byť silný aj ďaleko od domova. Neskôr som tu spoznala človeka, s ktorým som si založila rodinu. 

Nemôžem povedať, že by mi doma niečo vyslovene chýbalo. Mala som a stále mám rodinu, zázemie aj podporu. Skôr som bola odmalička veľmi zvedavá na svet, na inú kultúru, hudbu, jazyky a život za hranicami. V tom období som navyše prežívala aj stratu otca a moja kamarátka cítila, že potrebujem zmeniť prostredie. Nebol to útek ani plán odísť navždy. Myslím si, že Slovensko a Európa mi dali najmä samostatnosť. Doma na Kaukaze človek vždy cíti silnú podporu rodiny a nikdy nie je úplne sám. Tu som sa naučila viac sa spoliehať sama na seba, budovať si život od začiatku a zvládať veci vlastnými silami. A zároveň som pochopila, že nech človek žije kdekoľvek, svoje korene si nesie stále v sebe.

Uvažovali ste v tom čase aj nad inými krajinami? 

Popravde, v tom období som nad inými krajinami veľmi neuvažovala. Nebola som človek, ktorý si plánoval emigráciu alebo život niekde v zahraničí za každú cenu. Na Slovensko som prišla skôr spontánne. Samozrejme, ako mladého človeka ma zaujímal svet, rôzne krajiny a kultúry, ale nemala som konkrétny plán. 

Ako si spomínate na svoje detstvo v Kabardsko-Balkarsku?

Moje detstvo bolo veľmi aktívne a plné života. Chodila som na tanec, spev, šitie, vystupovala som v súťažiach, tancovala kabardské ľudové tance. Odmalička ma priťahovalo Francúzsko, Taliansko či Latinská Amerika. Dokonca som sa už ako dieťa zaujímala o francúzske parfumy, vône a estetiku. Veľa času sme trávili aj v prírode. Chodievali sme do táborov, sanatórií, na výlety k vodopádom a do hôr. Moja rodná krajina ma naučila hlavne úcte k ľuďom, starším, prírode, zvieratám aj k sebe samej. Naučila ma nezabudnúť, odkiaľ pochádzam, ale zároveň zostať otvorená svetu. 

Kaukazská kultúra zostala vo mne veľmi hlboko, ale veľa vecí človek pochopí až v dospelosti. Keď som bola mladšia, všetko som prežívala veľmi emotívne a citlivo. Dnes sa na život pozerám oveľa pokojnejšie a hlbšie. Veľa životných skúseností ma naučilo viac veriť samej sebe, viac premýšľať nad tým, čo naozaj chcem, a práve cez rôzne životné obdobia človek dozrieva a lepšie spozná svoju vlastnú hodnotu. Kaukaz ma naučil hlavne úcte, dôstojnosti a sile ducha. Možno aj preto si dnes veľmi vyberám, koho si pustím bližšie k sebe. Nie preto, že by som nemala rada ľudí, ale preto, že viac vnímam energiu človeka, jeho charakter a to, ako sa pri ňom cítim. 

Každý národ má svoje charakteristické črty, vlastnosti a mentalitu. Akí sú Kabardinci a Balkarci? Čo je pre nich typické? 

Kabardinci a Balkarci žijú vedľa seba veľmi dlho a v mnohom sú si blízki. Líšia sa najmä jazykom. Kabardinský jazyk je blízky adygejskému jazyku (čerkeštine), ale má svoju vlastnú výslovnosť, intonáciu a charakter. Dalo by sa to veľmi jednoducho prirovnať k tomu, ako si Slováci a Česi rozumejú. Balkarský jazyk môže pripomínať turečtinu, ale je to samostatný jazyk so svojou históriou a kultúrou.

Ľudia na Kaukaze sú veľmi hrdí na svoje korene, tradície a kultúru. Je to hlboký vnútorný rešpekt k tomu, odkiaľ pochádzajú, ako boli vychovaní a čo im odovzdali predkovia. Úcta ku kultúre sa u nás prejavuje cez jazyk, rodinu, správanie, pohostinnosť, hudbu, tanec aj vzťah k starším ľuďom. Človek nemusí o svojej kultúre neustále hovoriť, jednoducho ju nesie v sebe.

Ako je na tom miestna mladšia generácia? Stále sa drží tradícií, alebo sa od nich postupne vzďaľuje?

Veľa mladých ľudí si u nás stále drží svoj jazyk, tradície a identitu. Zaujímavé je, že Čerkesi, žijúci v zahraničí, sú často ešte viac spojení medzi sebou. Možno práve preto, že žijú ďalej od svojej rodnej krajiny a ešte silnejšie cítia potrebu držať spolu. V posledných rokoch veľmi vnímam, ako sa Čerkesi z rôznych krajín sveta začínajú viac spájať, otvorene hovoriť o svojej histórii, o svojich koreňoch aj o bolestných udalostiach, ktoré náš národ prežil. Aj ja sama som v kontakte s Čerkesmi, napríklad z Turecka alebo Európy, a vždy cítim veľmi zvláštnu blízkosť, keď sa stretneme. Myslím si, že práve v tom je sila – byť otvorený svetu, vedieť žiť medzi rôznymi kultúrami, ale zároveň nestratiť samého seba.

Aké zvyky a tradície sú typické pre vašu rodinu?

Hlavne rodinné sviatky a spoločné stretnutia, ale veľký význam majú u nás aj náboženské (moslimské) sviatky, ako Kurban Bajram alebo Uraza Bajram. Na svadbách alebo väčších oslavách býva zvykom, že muži, ženy aj deti sedia oddelene. Pri stole je vždy starší človek alebo tamada, ktorý vedie celý večer, prihovára sa hosťom a udržiava atmosféru. 

Veľkolepo sa u nás oslavuje aj narodenie dieťaťa alebo jeho prvé kroky. Existuje tradícia „LheTeuva“, teda oslava prvých krokov dieťaťa. Aj pri mojich deťoch sme mali veľké rodinné oslavy s hudbou, spevom, tancom a množstvom hostí. Rovnako silno však drží rodina spolu aj v smutných chvíľach. Keď niekto odíde z tohto sveta, rodina sa stretáva, spomína, modlí sa a podporuje jeden druhého. 

V našej rodine je veľmi silné hlavne to, že sa často stretávame. Je to podobné ako v talianskych rodinách. Keď k nám napríklad príde mamin brat alebo sestra, mama vždy pripraví veľký stôl plný jedla. Človek by si možno myslel, že máme oslavu alebo narodeniny, ale u nás je to jednoducho spôsob, ako vítame svojich blízkych. Nie je to len káva a koláčik, ale na stole je všetko možné – mäso, ryby, šaláty, ovocie, zelenina, domáce koláče, torty a veľa tradičných jedál. Veľmi si potrpíme aj na domáce produkty. Od detstva som vyrastala na jedle od miestnych ľudí, z fariem alebo zo záhrad – domáce mäso, mliečne výrobky, zelenina, ovocie. Keď sa v rodine stane niečo smutné, všetci držia spolu. U nás je tradíciou pripraviť jedlo a rozdávať ho susedom, známym alebo ľuďom v mene človeka, ktorý odišiel z tohto sveta. 

79 % miestnych obyvateľov vyznáva islam a 12 % pravoslávne kresťanstvo – ako sú v Kabardsko-Balkarsku prepojené kultúra a náboženstvo?

U nás sú kultúra a viera veľmi úzko prepojené, ale ešte hlbšie je v nás zakorenený adygský kódex – Adyge Chabze. Je to spôsob života, úcta, dôstojnosť, česť a pravidlá správania medzi ľuďmi, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Kedysi existovali staré tradičné a prírodné viery, neskôr prišlo kresťanstvo a dnes je u mnohých Čerkesov prirodzenou súčasťou života islam. Adyge Chabze nebol iba domáci kódex správania. Čerkesi boli v histórii známi aj mimo Kaukazu – v Osmanskej ríši, na Blízkom východe aj vo francúzskom prostredí.

Je niečo, čo by ste po 20 rokoch na Slovensku sem radi preniesli aj z vašej rodnej krajiny?

Chýba mi tá spontánnosť, keď človek jednoducho príde k svojim blízkym bez veľkého plánovania, sadne si za stôl, rozpráva sa a cíti sa ako doma. 

Veľa ľudí, ktorí žijú v zahraničí, spomína, že im chýba domáca kuchyňa. Ako je to u vás?

Áno, domáce jedlo mi veľmi chýba. U nás bolo vždy všetko čerstvé a domáce. Milujem naše tradičné jedlá, napríklad chyčiny, väčšinou balkarské, ďalej dalen – kabardinské alebo adygské jedlo, sušené mäso s kúskami vareného pšena, uvarené kura s cesnakovou a smotanovou omáčkou, lakumy, ktoré trochu pripomínajú langoše.

Naša kuchyňa je typicky kaukazská. Veľmi dôležité miesto v nej má mäso, domáce mliečne výrobky, syry, cesto, rôzne placky a sýte jedlá. Ľudia stále veľmi často nakupujú mäso, syry, smotanu, zeleninu alebo bylinky od miestnych ľudí, z fariem alebo z dedín či na trhovisku v meste. Veľký význam majú aj horské produkty, minerálne vody priamo z prameňov, domáce čaje z horských bylín a celkovo veľmi prirodzený spôsob stravovania.

Myslím si, že oproti slovenskej kuchyni je tá naša viac temperamentná, sýta a veľmi spojená s pohostinnosťou. U nás jedlo nie je len o tom, aby sa človek najedol. Je to spôsob, ako človek prejaví úctu, srdečnosť a lásku k hosťovi alebo rodine.

Ďakujeme za rozhovor!

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK