Názory

Vyvarujte sa vkladaniu politickej moci do rúk detí (Komentár)

Ak by ste v slovníku hľadali definíciu slova „obskúrny“, pravdepodobne by ste našli portrét Andrewa Bonara Lawa. Koho? Hoci bol Law nakrátko britským premiérom, je známy iba dvoma vecami: je doteraz jediným britským premiérom narodeným v Kanade a je mu pripisovaná veta: „Som ich vodca, musím ich nasledovať.“

Tento Lawov prístup k líderstvu akoby odzrkadľoval politiku mnohých súčasných elít. Tie namiesto uplatňovania zrelého úsudku pri riešení zložitých výziev podliehajú tlaku a nasledujú adolescentných aktivistov.

Greta Thunbergová je svetoznáma mladá švédska vizionárka s pevnými názormi na klimatické zmeny a doloženými zdravotnými problémami v oblasti duševného zdravia. Ako šestnásťročná pred zrakmi svetových kamier na pôde Organizácie Spojených národov s hnevom obvinila staršie generácie, že jej ukradli detstvo a budúcnosť. „A predsa od nás, mladých, očakávate nádej. Ako sa opovažujete!“ Znelo jej slávne medializované posolstvo v roku 2019.

Greta sa mračí na vtedajšieho kanadského premiéra Justina Trudeaua a hovorí mu, že neurobil dosť pre zníženie emisií uhlíka, pričom označuje jeho politiku týkajúcu sa ropovodov za pokryteckú. Neskôr dokonca tvrdí, že kanadská produkcia ropy a plynu porušuje Dohovor OSN o právach dieťaťa a požaduje zrušenie všetkých nových projektov v oblasti ropy a plynu s postupným ukončením súčasnej produkcie. Thunbergová a jej mladí spojenci dali Trudeauovi dva týždne na odpoveď.

Namiesto toho, aby naši lídri poukázali na takmer nemožnú realizáciu týchto návrhov a na to, že by ohrozili existenciu modernej civilizácie, prikyvujú so súcitom a sľubujú, že budú konať lepšie. Namiesto toho, aby poukázali na skutočnosť, že byť naplnený mladíckym idealizmom nenahrádza hlboké poznanie zložitých rozhodnutí, niektorí z našich lídrov dospeli k záveru, že jednoducho preto, že títo protestujúci sú mladí, musíme ich nasledovať.

Môj anglikánsky biskup diecézy Rupert’s Land so sídlom vo Winnipegu vyzval všetky svoje farnosti, aby podporili Gretin klimatický štrajk (čím zároveň vyhlásil, že vyradenie detí zo školy je cnostný čin): „Nemôžem sa prizerať, ako naši mladí ľudia, ktorí dôverujú tomu, čo sa učia na hodinách prírodných vied, avšak nemôžu voliť a nemajú prostriedky na najatie lobistov, protestujú sami v uliciach.“

Myšlienka, že deti si zaslúžia osobitnú politickú moc, prenikla až na pôdu Cambridgeskej univerzity. Zasiahla aj vedúceho Katedry politológie profesora Davida Runcimana. Ten poznamenáva, že pri súčasných pôrodných číslach seniori značne prečíslujú mladších, čo podľa neho znevýhodňuje vlády, ktorým záleží na budúcnosti. Runciman však pohŕda takými malychernými reformami, ako je zníženie volebného veku na 16 rokov – navrhuje dať volebné právo už šesťročným deťom. „Čo najhoršie sa môže stať?“ pýta sa. „Aspoň by to bolo vzrušujúce a voľby by boli zábavnejšie.“

Zábavnejšie? Ako historik mám pre Gretu, biskupa aj profesora Runcimana jeden odkaz: mladí ľudia ako kolektív nie sú práve najrozumnejší. Ľahko podliehajú manipulácii a keď spoločne konajú, aby dosiahli ciele, ktoré považujú za správne, často to končí katastrofou a masovým násilím.

Vezmime si napríklad Detskú krížovú výpravu. Začiatkom 13. storočia boli davy mladých ľudí vo Francúzsku a Nemecku presvedčené, že ozbrojené križiacke výpravy európskych kniežat nedokázali oslobodiť Svätú zem, pretože mali skazené motívy.

Iba mladí ľudia boli považovaní za dostatočne čistých na to, aby sa tejto úlohy zhostili. A tak sa dlhé desaťtisícové kolóny detí a tínedžerov vydali na pochod smerom k Stredozemnému moru, čo priťahovalo dospelých, ktorých tento prejav idealizmu dojímal. Tisíce mladíkov však zomrelo na vyčerpanie a podvýživu, niektorí boli predaní do otroctva a len málokto sa vrátil domov.

Moderné revolučné hnutia vždy priťahovali mladých ľudí vo veľkom počte. Komsomol, sovietske mládežnícke hnutie, sa v 20. rokoch 20. storočia ujal vedenia v snahe vnútiť ruskému ľudu ateizmus, často prostredníctvom rúhačských činov a útokov na veriacich. Boli takí hrubí a nešikovní, že ich až Lenin musel stopnúť, keďže boli kontraproduktívni.

Nemecký nacizmus bol rovnako nesmierne populárny medzi mladými, ktorých oslovila Hitlerova vízia budovania nového národa. Tínedžeri sa ochotne zapájali do pouličného násilia voči politickým oponentom a židom, zbierali peniaze na nacistické sociálne programy a húfne sa hlásili do vojenských formácií Hitlerjugend počas druhej svetovej vojny.

Najhorší prejav mladíckeho idealizmu nastal v Číne počas Kultúrnej revolúcie v polovici 60. rokov, keď Mao Ce-tung vypustil zástupy mladých Červených gárd proti svojim nepriateľom v komunistickej strane a proti „štyrom starým“: staré myšlienky, stará kultúra, staré zvyky a staré obyčaje. 

Desiatky tisíc učiteľov, „ktorí dláždili cestu ku kapitalizmu“, úradníkov a tých, ktorí neboli dostatočne nadšení pre revolúciu, bolo mladými zavraždených alebo donútených spáchať samovraždu. Títo mladí spôsobili krajine toľko škôd, že Mao musel povolať armádu, aby obnovila poriadok. Keď milióny mladých poslali na vidiek „učiť sa od roľníkov“, Čína zistila, že jej ekonomika je zdevastovaná a vyššie vzdelávanie bolo na desaťročia pozastavené.

Generácie vždy na seba hľadeli s nedôverou. Už v roku 1750 Samuel Johnson poznamenal: „Tak odlišné sú farby života, keď hľadíme do budúcnosti alebo späť do minulosti; a tak odlišné sú názory a pocity, ktoré táto rozmanitosť prirodzene vyvoláva, že rozhovory starých a mladých zvyčajne končia opovrhnutím alebo ľútosťou na oboch stranách.“

Nemali by sme ignorovať idealizmus tých, ktorí ešte stále zápasia s akné, no nemali by sme ani udeľovať neskúsenosti žiadne zvláštne privilégiá. Faktom je, že žiadna generácia nemá monopol na múdrosť a pre zdravú demokraciu sú potrebné hlasy všetkých.

Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nutne odrážať stanovisko The Epoch Times.

Gerry Bowler je kanadský historik špecializujúci sa na prienik populárnej kultúry a náboženstva.

Článok bol preložený z americkej edície Epoch Times.

ZDIEĽAŤ ČLÁNOK