Svet

Príbeh Grace Jo: trikrát ušla zo Severnej Kórey, prišla o polovicu rodiny (Špeciál)

Grace Jo je od roku 2013 občiankou Spojených štátov. Narodila sa však v Severnej Kórei, kde jej detstvo poznačili hlad, bieda a štátna kontrola. V relácii Epoch Times American Thought Leaders rozpráva o svojich opakovaných pokusoch o útek z komunistického totalitného štátu.

Severná Kórea, 1998 – šesťročná Grace, sedí v batohu svojej mamy. Tá drží za ruku aj svoju desaťročnú sestru, keď sa pokúšajú dostať cez hraničnú rieku medzi Severnou Kóreou a Čínou. Rieka Tumen tvorí na severovýchode dlhý úsek prirodzenej hranice medzi dvoma komunistickými štátmi.

Trvalo to asi 30 minút. Tú polhodinu sa v hraničnom pásme striedavo skrývali, bežali a plávali, až kým sa nedostali na čínske územie. „Zakaždým, keď sme sa pokúšali prejsť cez hranicu, mala som pocit, akoby sa nám srdce zmenšilo na drobný orech. Museli sme sa skrývať pod kríkmi a neustále sledovať okolie, aby nás zozadu neprekvapil vojak. Až keď sme sa cítili bezpečne, pokračovali sme potichu, pomaly a veľmi opatrne ďalej. Lebo ak nás spozoroval dôstojník alebo ktokoľvek, kto tam strážil hranicu, mohol nás bez varovania zastreliť…“ spomína dnes, kým sedí v bezpečí štúdia Epoch Times.

Rodinná tragédia sa začala v roku 1989

„Keď som mala šesť rokov, mrzli sme a trpeli hladom. Takmer desať dní sme nič nejedli a pili sme len studenú vodu. Naberali sme si ju z potoka pri dome. Mali sme veľké šťastie, lebo mnohí ľudia vtedy nemali prístup k čistej vode.“

Kým sa rodičia snažili zaobstarať potraviny, o Grace a jej štvorročného brata sa starala stará mama. Aj staršie sestry Grace – jedna mala desať a druhá 17 rokov – sa snažili získať nejaké jedlo pre rodinu. Grace rozpráva: „Každý deň chodili do hôr. Skoro ráno za úsvitu si omotali nohy plastovými taškami, aby ich chránili pred vodou a hadmi, a potom si obuli topánky. Neskoro večer sa vracali s vrecami plnými divo rastúcich jedlých rastlín. Naša každodenná strava sa teda skladala z rastlín, ktoré sa dali nazbierať v okolí, a z kôry stromov. Pamätám si aj na nejaké listy, ktoré sa dali jesť. Snažili sme sa z prírody získať všetko, čo bolo jedlé.“

Potom však nastal zlom.

Jej otca zadržali na hranici pre „neplatný pas“ práve vtedy, keď cez hranicu prenášal vrece ryže od vzdialených príbuzných z Číny. „Označili ho za nelegálneho prisťahovalca a zločinca. Mučili ho,“ hovorí Grace. Keď ho mali z vidieckeho väzenia previezť na súd do mesta, zomrel vo vlaku.

„Po smrti otca mučili aj mamu a ona následne predčasne, v ôsmom mesiaci, porodila dieťa,“ spomína Grace na okolnosti narodenia svojho najmladšieho brata. V tom čase bola stará mama už veľmi zoslabnutá a takmer sa nevládala hýbať. Sedemnásťročná sestra bola jediná, kto dokázal nejako uživiť rodinu. Chodievala do dediny a do mesta hľadať potraviny. Jedného dňa sa opäť chystala odísť a pred odchodom povedala: „Mami, Grace, vrátim sa. Jedlo prinesiem najneskôr dnes alebo zajtra o polnoci.“ No nikdy sa nevrátila. „Mama sa ju vybrala hľadať. Pátrala po nej takmer dva mesiace,“ hovorí Grace.

Smrť – v Severnej Kórei stála spoločníčka

Počas tohto obdobia chodila desaťročná sestra Grace s bábätkom po dedine a prosila o mlieko a jedlo. Občas obe pomáhali v mlyne, kde zbierali zvyšky kukuričného škrobu a varili z nich kašu pre bábätko. Ani to však nestačilo. Po dvoch mesiacoch podvýživené dieťa zomrelo.

„Koncom júna 1998 zomrela na následky hladu aj stará mama. Ako posledné si žiadala pečený zemiak…“ Jej želanie bolo nesplniteľné.

O sedemnásťročnej sestre už nikdy viac nepočuli. „Odvtedy ubehlo takmer 26 rokov a dodnes nevieme, čo sa s ňou stalo,“ hovorí Grace. „Predpokladáme, že sa stala obeťou obchodovania s ľuďmi.“

V týchto osudných mesiacoch roku 1998 sa rodina prvýkrát rozhodla utiecť cez rieku do Číny. Grace mala vtedy už len mamu, desaťročnú sestru a štvorročného brata. Mama dala chlapca do opatery rodine v dedine a sľúbila, že si poňho čoskoro príde.

Dopadlo to však inak, než plánovali. Keď sa dostali do Číny cez rieku, v ktorej bol veľmi silný prúd, z bezpečnostných aj mnohých iných dôvodov sa mama nedokázala včas vrátiť.

O dva mesiace neskôr vyslali posla – silného muža, ktorému dobre zaplatili –, aby vyhľadal jej brata. Neskôr poslali aj druhého. Obaja sa vrátili so skľučujúcou správou. Rodina v dedine sa o chlapca starala takmer mesiac a pol, potom ho však vyhodila.

„Blúdil po dedine a hľadal svoje sestry a mamu,“ hovorí Grace. „Jedna žena v dedine sa nad ním zľutovala, vzala ho k sebe domov a dala mu misku kaše. Keď ju zjedol, už sa neprebudil.“

„V tom čase sme už prišli o otca aj starú mamu, najstaršia sestra zmizla, najmladší brat zomrel od hladu a teraz zomrel aj náš druhý brat. Tá správa nás v Číne úplne zlomila.“

Tri úteky a desať rokov v Číne

Po úteku z vlasti museli svoju totožnosť skrývať a ľuďom klamať, aby nik nezistil, že pochádzajú zo Severnej Kórey. Tvrdili, že pochádzajú z rôznych čínskych miest, z iných krajín alebo z Južnej Kórey.

Po čase sa minulosť a prítomnosť v mysli Grace začali prelínať a vytvárať novú realitu: „Vo veku sedem až dvanásť rokov som úprimne verila, že som rovnaké dievča ako ostatné čínske deti. Hovorili sme rovnakým jazykom, jedli sme to isté a nosili sme rovnaké oblečenie. Rozdiel som si neuvedomovala.“ Potom ich zadržali. Grace mala dvanásť rokov. Všetkých poslali späť do Severnej Kórey. „Vtedy som prvý raz pochopila, aký je rozdiel medzi Severokórejčanmi a Číňanmi,“ povedala.

Po návrate sa rodina opäť pokúsila utiecť. Z opisu Grace Jo nemožno určiť, kedy sa to stalo, pravdepodobne sa to však odohralo medzi rokmi 2004 a 2006.

Grace o prvom návrate (zrejme v roku 2004) veľa nehovorí. Podrobnejšie si spomína až na druhý prípad, keď ich v Číne chytili a znova poslali späť do Severnej Kórey.

„Naša rodina bola veľmi blízko k tomu, aby nás v Severnej Kórei odsúdili na doživotie. Môj život by sa potom vyvíjal úplne inak. Pravdepodobne by som strávila roky v politickom pracovnom tábore a zomrela tam na následky útrap. Druhou možnosťou, ktorá nám hrozila, bola verejná poprava celej rodiny. Mali sme obrovské šťastie. Tak ďaleko to našťastie nezašlo.“

Rodine pomohol kórejsko-americký misionár.

„Volal sa Phillip Buck. Podarilo sa mu podplatiť šiestich severokórejských dôstojníkov a v roku 2006 zachrániť našu rodinu. Bol to náš posledný pokus o útek zo Severnej Kórey. Za desaťtisíc dolárov určených na úplatky sme sfalšovali doklady a dostali sme sa von z väzenia. Ak by táto pomoc neprišla včas, našu rodinu by pravdepodobne postihol iný osud. Ani si nechcem predstaviť, čo by sa s nami stalo,“ hovorí Grace.

Pri pohľade späť na obdobie od roku 1998 dodáva: „Desať rokov sme blúdili po Číne a hľadali pomoc a útočisko. Keďže nás čínska vláda nepovažovala za utečencov, niekoľkokrát nás deportovala späť do Severnej Kórey.“

Nový život a vďačnosť

Napokon rodina získala štatút utečencov pod záštitou Organizácie Spojených národov. To im umožnilo v roku 2008 odletieť z Číny do USA, kde napokon našli slobodu.

Reportér Epoch Times sa Grace opýtal, či nemá pocit, že ľudia v USA si niekedy nevážia to, čo majú. Žena, ktorá ušla z komunistickej diktatúry, odpovedala: „Áno, mám. Nemôžem hovoriť za všetkých Američanov, ale aj my – odkedy sme pred takmer 18 rokmi prišli do Ameriky – sme už dosť rozmaznaní. Neustále veci porovnávam, a keď niečo nejde podľa mojich predstáv, začnem sa sťažovať. Keď to počuje mama, vždy mi pripomenie: ‚Mysli na Severnú Kóreu, mysli na svoje detstvo, buď vďačná.‘ Vtedy si uvedomím: ‚Áno, má pravdu. Mala by som byť vďačná a nesťažovať sa.’“

Potom rozpráva, že silu nevzdávať sa im dávala kresťanská viera: „To, že sa nám podarilo trikrát utiecť, bolo neuveriteľné šťastie. Zmenilo to náš život a som Bohu nesmierne vďačná, že nás na tých cestách priviedol k toľkým úžasným ľuďom v Severnej Kórei alebo v Číne. Sme im veľmi vďační. Dávali nám jedlo, niektorí nám darovali topánky alebo oblečenie a ďalší nás dokonca bezpečne odviezli autom.“

Grace sa ešte raz vrátila k niektorým zážitkom z hranice: „Zo Severnej Kórey je veľmi ťažké dostať sa až k hranici. Niekto musel mojej mame pomôcť nájsť cestu.“ Na hranici potom videli dvoch vojakov, ktorí v rieke chytali raky. Sadli do vozidla a prešli popri zákrute rieky vo chvíli, keď rodina už bola na čínskej strane hranice. Vojaci ich nespozorovali. Pri druhom pokuse musela jej mama v noci podplatiť stráž. „V tých chvíľach sme boli v smrteľnom nebezpečenstve. Zakaždým sa stal Boží zázrak. Inak to neviem opísať,“ hovorí Grace.

Ako objasniť ľuďom podstatu socialistických režimov

Často myslieva na rodnú krajinu aj na svojich mladších bratov, ktorí zomreli od hladu, a na starú mamu. „Mojím najväčším želaním je vrátiť sa raz do Severnej Kórey a zažiť ju ako slobodnú krajinu,“ hovorí.

Keď reportér spomenul prieskumy v USA, ktoré ukazujú, že mnohí mladí ľudia v Amerike – podľa všetkého ich je viac ako 50 percent – majú veľmi pozitívny postoj k socializmu, Grace Jo odpovedala: „Mladá generácia sa musí dozvedieť viac o dôsledkoch socialistických režimov. Severná Kórea je toho jasným príkladom.“ Podľa nej sa socializmus v učebniciach môže zdať ideálny, ale v praxi je neudržateľný.

Grace vysvetlila, že sa zapája do projektu, ktorý vzdeláva študentov: „Cestujem po amerických stredných školách a rozprávam im náš rodinný príbeh a svoje skúsenosti. Tak sa môžu dozvedieť viac o humanitárnych problémoch, ľudských právach a nebezpečenstvách socializmu a diktatúry a rozhodovať sa podľa toho, čo sa dozvedia.“

Keď sa v USA ľuďom predstavuje ako žena pôvodom zo Severnej Kórey, väčšina si okamžite vybaví rakety a jadrové zbrane, Kim Čong-una a jeho režim. Ona však dodáva: „Sme ľudia. Sledujeme úplne jednoduchý cieľ: chceme slobodu… V Severnej Kórei však žiadnu slobodu nemáme, preto nemôžeme rozhodovať o svojich rodinách. Nemáme slobodu pri voľbe povolania, nesmieme cestovať a nemáme ani slobodu slova.“ A nemôžu sa ani nikomu sťažovať na režim. „Keby ste to urobili, potrestali by tri generácie vašej rodiny.“

Článok bol preložený z nemeckej edície Epoch Times.

Trénujte si mozog s našimi hrami! Sudoku, šachové úlohy, hľadanie rozdielov, solitaire HRAŤ ▶ ZDIEĽAŤ ČLÁNOK